"Hloupý člověk a hašteřivý všemu se vysmívá, jedno však nezná, co by měl znát: vlastní své slabosti."
O BLOGU
O živote, o hrách – pohľady všedné i nevšedné. Jednoducho, ako to vidí starý herný nostalgik s malými okultnými skúsenosťami z pubertálnej mladosti ;-). Občas nezabúdam zablúdiť do ďalších svojich záujmových sfér.
Dnes, počas obednajšej prestávky, som si tak surfoval po internetovej dialnici a narazil na blog Stevea Purcella (podľa všetkého relatívne čerstvý). Čo náhoda nechcela, Purcell vo svojom poslednom príspevku uverejnil pár pirátsky ladených kresieb. A moje, Monkey Islandom nakazené, pirátske rezíduum (niekde uprostred srdca) zaplesalo. :-) Presvedčite sa na vlastné oči – z tých obrázkov priam Opičí ostrov dýcha. Nie, že nie. :-)
Nedávno som rozmýšľal nad myšlienkou nejakého retro magazínu, časopisu o hrách. Viem, že ich tam vonku pár existuje. I keď neviem na akom princípe presne fungujú, ale určite je to zaujímavý koncept. Namiesto novších plných hier, by prinášal mesačne staré-dobré klasiky. Recenzie a retrospektívne články. Jednoducho to najzaujímavejšie zo starých, zašlých čias. Dokonca si myslím, že by nemusel mať nejaké extrémne množstvo strán – okolo 50-60 strán by bolo dostačujúcich a v najhoršom by to mohol byť aj dvojmesačník.
Retrospektívne recenzie by samozrejme hodnotili hru ako takú, v historických medziach, tak aby sa zhodnotila i jej dlhotrvajúca kvalita. Celé priblíženie hry a takzvané hodnotenie by spočívalo čisto na texte, bez hodnotiaceho čísla. A samozrejme, že by sa našlo aj miesto na nejakú tu exotickú hru, čo bola i vo svojej dobe strašná :-).
No nebol by taký časopis fajn? Ja by som si ho určite predplatil – len sa obávam aby som nebol jediný :-) Pretože naozaj netuším, či existuje dostatočný dopyt na trhu po takomto projekte.
Moje voľnočasové obdobie momentálne zamestnáva jedna hra, jedna zaujímavá hra. Netuším akoby som ju hodnotil, ale aspoň je na nejaký čas zábavná. Urbz. Jediné čo ma na nej občas štve je zvolená forma ovládania – urbíka ovládate pomocou „sim diamatnu“ a nie priamo. A potom klasická simácka zhovadilosť (to jest, ak simákovi niekto vstúpi do prikázanej akcie, odrazu zabudne čo chce, smeti hádže na zem, keď nemá stôl tiež hodí všetko na zem a podobné detaily), ktorá sa snáď musí vyskytovať v každej simáckej hre :-). Ale ako vždy hovorím, pokiaľ hra človeka baví, je všetko v poriadku. Dokonca som si nejako podozrivo obľúbil aj Black Eyed Peas, ktorý v hre okrem hudby v simáčtine :-) majú aj svojich avatarov. Teda, tak trochu obľúbil :-).
Mimochodom, toto už je druhá konzolová hra, kde ľutujem takmer nemožnú tvorbu slušných screenshotov :-(
23.01.2008 Keď PC-čkár stretne konzolu. Časť druhá.
Teraz keď sa na to celé pozerám... Páči sa mi jednotnosť obalov pre PS2 hry. V poličke to vyzerá tak...hmm...zaujímavo. Je to jeden nádherný, ucelený celok. :-) Čo mi na druhej strane vadí, je nedostatok zaujímavých a hrubých manuálov a super-extra výmyslov v krabičkách. Neviem ako na tom bola PSX a ešte predtým konzoly od Nintenda a Segy, ale krása niektorých hier tkvela aj v ich krabičkách a manuáloch. Ostatne o tom som sa na blogu už neraz zmieňoval. Aspoň viem komu vďačím za „ekonomizáciu“ PC balení. Možno.
Zaujímavé je, ako rýchlo si človek zvykne na ovládanie pomocou gamepadu. Som si myslel, že mi bude oveľa dlhšie trvať preorientovať sa z geniálnej kombinácie myš/klávesnica na niečo primitívnejšie. Opak je však pravdou. Pomaly mi to prešlo do rúk, a vôbec to nebol žiaden bolestivý postup. Dokonca mi napadla i kacírska myšlienka, že by bolo zaujímavé si zahrať na PS2 Monkey Island 4 – keby sa mi ho podarilo niekde zohnať. Z princípu – jednak už to nie je point&click a jednak vraj PS2 verzia vyzerá o niečo lepšie ako PC. Bohužiaľ príliš stará hra aby sa dala zohnať klasickým spôsobom. Škoda. Snáď niekedy.
Ani pri najlepšej vôli sa na tom nedá hrať kedy sa mi zachce. Áno, v domácnosti je len jeden televízor a to je veľké – veľké mínus.
O hrách toho veľa nenapíšem, zatiaľ som nemal čo do činenia s klasickým skvostami PS2 platformy, ale i na ne jedného dňa príde rad. Totiž ono to chce peniaze, však. A nemôžem každý zarobený halier vyhadzovať na hovadiny – to akurát tak sviatočne. :-) Zoznam je rozhodne dlhý a ešte chvíľu bude trvať než sa skráti – len aby ešte boli aj tie hry a nepostihol ich syndróm Monkey Islandu 4 :-).
A to je koniec... Koniec? Nie, vieme, že nie. LucasArts sa pokúsili ešte o jeden diel. Avšak akosi zabudli na point&click a preniesli sa do trochu iného systému – tfuj. Kiež by som tak mohol niekde kúpiť originál – všetky štyri diely. Nikoho v LA nenapadlo spraviť niečo ako „The Monkey Island Treasure Box“ – všetky diely + PS2 verzia štvrtého MI. Za takým boxom by som slintal. Pretože, k týmto hrám sa dá po čase vždy vrátiť. Ako tak na to pozerám ich zahranie nezaberie príliš veľa času :-) (Curse mi zabralo asi 8 hodín herného času – áno, podvádzal som, chvíľu som to hral už cez týždeň – nedalo sa odolať :-) ). Viem, že plačem na prázdnom hrobe, ale (v každom prípade je to môj blog, tak nech píšem do luftu, ako chcem) nedá mi to zopakovať: Vážení tvorcovia hier sústreďte sa pri tvorení hier na ich obsah, a nie na technológiu! Čo? Aha, za vami je trojhlavá opica! Neskoro. Už odišla.
Ach, tak predpokladám, že toto je koniec. Späť do práce. Vlastne, keby sa niekde našiel ten MI4... Nepohrdol by som :-). Vďaka. Kedysi LucasArts vládlo hrám, kedysi. Dnes. Ou, už sa sem zase hrabe nostalgia. Bež preč!
Neskoro. Legend of Kyrandia prichádza... I keď ja by som radšej toho Guybrusha... Nuž čo, aj Brandon a jeho príbeh o zlomyseľnom Malcolmovi musí postačiť – zatiaľ. Lenže pri tej pirátskej nálade čo mám... Pirates! ? Hmm.
Tentoraz hudobný výber z premium modulov pre Neverwinter Nights – rozhodne zaujímavá hudba. No a k tomu ešte upload na prianie – Entomorph – rozhodne divná hudba, teda taká ktorú by ste od fantasy hry (i keď zmutovanej, takpovediac hmyzoidnej) nečakali. :-)
We're a band of vicious pirates!
A sailin´ out to sea.
When you hear our gentle singing...
You'll be sure to turn and flee!
...
...
A pirate I was meant to be! Trim the sails and roam the sea!
Ehm, pardon...
Tak nejako sa cítim pirátsky. Hmm, čím by to tak asi mohlo byť. Vôbec netuším. Len viem, že som si už Monkey Island 3 na víkend pripravil. To viete, cez týždeň nebýva mnoho času – škoda. Človek maká aby nejakú tu zlatku zarobil a na hry nejako čas neostáva. Pche. Mimochodom, zvláštne je, že keď som nedávno hral tie staré Monkey Islandy, spomenul som si na jeden vynikajúci kreslený seriál. Bol úžasný. Humorný, miestami by sa dal nazvať praštený :-). Áno, áno hovorím o pirátovi Divokom Jackovi a jeho pobočníkovi kryse Snuckovi. Bolo to geniálne. Čo je na tom zvláštne? Keď som to pred tými rokmi pozerával, vždy som si spomenul na Monkey Island. :-) Nuž a tentokrát tomu bolo naopak... Hej, hej...
14.01.2008 Nazvime to, znechutenie z čírej nostalgie.
Život je krásny a táto spoločnosť je povrchná, až to bolí. Len sa pozrite na tú honbu za HD, ospevovanie BluRay a podobné veci. Takzvaný filmový žurnalisti vám budú v spolupráci s marketingovými pracovníkmi veľkých firiem hučať do hlavy aká je to výhoda. Aké je to úžasne dobré a fajn. Nie je. Jediné čo vám to prinesie je ostrejší obraz – trochu. To má zlepšiť zážitok z dobrého filmu? No to určite! Zlému filmu to nepomôže a ten dobrý to nezlepší. Veď hovorím, povrchní ľudia. Ale to nie je len problém filmu, to je problém takpovediac celospoločenský.
A teraz ak dovolíte, zobral som si k srdcu jednu radu z konca hry a idem robiť niečo konštruktívne... Eh, ako napríklad usporiadať si abecedne ponožky alebo niečo také. Chápete, konštruktívne. Kto to kedy videl zahadzovať svoj drahocenný čas hrami! :-) A tá hudba! Hlavne konštruktívne...
Dnes večer som dostal strašnú, nostalgickú chuť na Monkey Island. Netuším prečo, jednoducho... cnelo sa mi po starých adventúrach a Opičí ostrov tak nejako prišiel sám. Je zvláštne, stále som si matne spomínal na niektoré situácie a veci, ktoré treba urobiť. Hru som nainštaloval, zahral – dobre sa bavil a behom pár hodín aj dohral. A vraj, že staré hry bývali dlhšie ako tie dnešné :-). Avšak stále je to výborný herný zážitok. Kam sa hrabú tie kvázi vážne novodobé kvázi adventúry :-). To sa jednoducho nedá porovnať. Ale kto vie, možno to robí tá grafika v nízkom rozlíšení :-)
Viete ako to chodí – práca – domov – únava – práca – domov – únava... Duch pomaličky umiera a hľadá svetielko v každodennom chaose. Šťastný tí, ktorí sú zbavení pracovnej pravidelnosti. Aspoň to Slnko keby som mal, ale i to sa skrýva za nepreniknuteľnou hmlou. Všetko, všetko je zahalené a duša pomaly umiera. Telo? To niekoľko tonové závažie? Absolútne nikto netuší čo s ním je. A duša umiera. Toť tragédia každodennosti!
Nový rok, rok Indiana Jonesa, tak prečo si nespraviť takú malú hudobno-hernú, jonesovskú rekapituláciu. :-) Istotne tieto soundtracky nájdete niekde na nete, ale väčšinou sú rozdelené po jednotlivých súboroch a to sťahovať je otrava. Navyše oba sú veľmi vydarené. Ako mi tak ležali nenápadne na disku, nejakým nedopatrením som sa k nim po dlhom čase dostal a započúval sa do ich melódie. Sú fajn. Autormi hudby k Indiana Jones and The Fate of Atlantis sú obvyklí podozriví LucasArts zo starých čias – Michael Land, Peter McConnell a Clint Bajakian, pričom Bajakian mal potom na starosti hudbu k obom croftovským pokračovaniam. V tomto konkrétnom prípade Indiana Jones and The Emperor's Tomb.
Čo meno, to perla v hudobno-hernom svete. A kto nesúhlasí nech hodí kameňom :-).
Áno, Skeletor. Pre tieto scény mám dnes nostalgicky tento film stále rád, i keď objektívne... Všetci vieme kam by sme ho zaradili. Ale čo predvádza Frank Langella v úlohe Skeletora je nad tento film (a keď tak pozerám na komentáre okolo tohto videa, nie som sám, čo si to myslí).
Pohľad na minulý rok z hľadiska cRPG hier je celkom zaujímavý. Nepovedal by som bohatý, ale rozhodne zaujímavejší než po minulé roky. Avšak hneď treba dodať, že na tejto atraktívnosti má najväčší podiel práve Zaklínač. Ale pekne po poriadku...
Kdesi začiatkom roka sa k nám konečne dostalo – pre mňa osobne, rozhodne prekvapenie minulého roka – české vydanie staršej hry The Fall. Mnohí čakali akéhosi pokračovateľa Falloutu, čo bola ich zásadná chyba. The Fall, nie je v žiadnom prípade Fallout. Hlavným dôvodom je ich rozdielna východisková (dobová) pozícia a odlišné poňatie hrateľnosti. Avšak The Fall má vynikajúcu atmosféru so štipkou tu viac, tu menej podareného humoru, s podareným hudobným sprievodom. Človek priam cíti tú skazu okolo seba, atmosféru zmaru a beznádeje.
Jade Empire, hra ktorá si pre zmenu musela počkať na svoju PC premiéru nejaký ten čas, vďaka svojmu konzolovému pôvodu. Nuž nakoniec sa PC-čkár a fanúšik jedinečného Bioware dočkal. A dostal zaujímavý príbeh, akčnejšie boje a opäť hru s vynikajúcou atmosférou – na čom má určite svoj leví podiel i dobre vymyslený setting. Modlime sa, aby pokračovanie bolo ešte lepšie a aby i PC dostalo nažrať! :-)
Oblivion: Shivering Isles – všetko čo bolo možné povedať, som napísal už v recenzii. A ani z dlhším odstupom nie je prakticky čo dodávať. Leveling protivníkov na základe hráčovho levelu bol síce chybou, ale Oblivion má stále svoje čaro, ktorého zaraďuje k právoplatným členom rodiny Elder Scrolls. Áno už ho nemožno nazvať hardcore hrou, ale napriek tomu, má stále všetko čo jeho predchodcovia a miestami i niečo naviac (napríklad výborne postavené niektoré dungeony).
Two Worlds, experiment, ktorý ostal niekde na pol cesty. Po dlhej dobe sa niekto ďalší odvážil vytvoriť obrovský, voľný svet po vzore Elder Scrolls, avšak ostal niekde na pol cesty. Uvidíme ako si povedie ohlásený stand-alone datadisk. TW rozhodne nie je zlá hra, avšak k dokonalosti jej čosi málo chýba.
Neverwinter Nights 2: Mask of Betrayer je datadisk k ďalšiemu s posledných mohykánov skutočných RPG hier na PC. Po mnohých stránkach sa zdá byť lepší, avšak autori snažiac sa vypočuť plakanie fanúšikov, pritvrdili i na obtiažnosti bojov. Príbeh hry pokračuje tam, kde v NWN2 skončil a nášho hrdinu čakajú ďalšie dobrodružstvá, pár výborne napísaných NPC postáv a príbeh zamotanejší než klbko pavučín.
No a nakoniec tu máme Zaklínača. Dôkaz toho, akoby malo vyzerať RPG, s dôrazom na výber a konzekvencie. Rozhodovanie by malo byť vždy dôležitým prvkom RP hier – bohužial to tak vo väčšine prípadov nie je. Zaklínač je hra, v ktorej i v dobe marketingových bláznov riadiacich vývoj hier, cítiť nadšenie z jej tvorby, ducha hry – to čo v mnohých dnešných hrách chýba. Zaklínač je dôkaz, že to ide aj dnes!
Samozrejme minulý rok bol bohatý aj na rôzne pochybné dialbo klony, ale viete, čo si o týchto hrách myslím. Avšak, ak by som mal nejaký (na prvý pohľad) diablo klon menovať, bolo by to zo sféry idnie hier. Depths of Peril dala mlátičke ďalší rozmer, diplomatický, priam strategický a obohatila tak nudný koncept mlátenia o čosi ďalšie, čo je výborne hrateľné a zábavné. Určite stojí za zmienku i ďalšia hra z nezávislej scény a to Aveyond 2: Ean's Quest. Pokračovanie sa nesie v rovnakom duchu ako jeho predchodca.
Domů
