"Hloupý člověk a hašteřivý všemu se vysmívá, jedno však nezná, co by měl znát: vlastní své slabosti."
O BLOGU
O živote, o hrách – pohľady všedné i nevšedné. Jednoducho, ako to vidí starý herný nostalgik s malými okultnými skúsenosťami z pubertálnej mladosti ;-). Občas nezabúdam zablúdiť do ďalších svojich záujmových sfér.
Čo človek všetko neodhalí pod nánosmi rokmi uležaných tapiet... Skrátka bytová archeológia klasického strihu. Strhávaš, strhávaš, až narazíš na krvou písané, neznáme značky! :-) A to nehovorím ešte o tajomných výpočtoch. Čo sa skrýva za klasickým socialistickým panelákom? Aké temné sily tu pracovali? Tak to...to sa mi rozlúštiť nepodarilo. Ale ja na to určite prídem a odhalím to pradávne zlo, ktoré stálo za týmto plánovaním. Ak by sa mi medzitým niečo stalo... Bol som blízko... :-)
Áno, je to nádhera. Aj keď i v tomto prípade by som dokázal kritizovať niekoľko aspektov tejto edície, ako napríklad odfláknutá mediálna časť. Ale inak som spokojný, za tú cenu to stálo – nebolo to veľa, vlastne bolo to veľmi málo. Teda až na to diabolské poštovné. Tiež by ma zaujímalo, kto ho vymyslel! Týmto by som rád poďakoval aj JC-mu, ktorý ma na túto výhodnú dražbu upozornil. Pravda, všetko je raz po prvý raz, a tak aj Mick prvý raz v živote prihadzoval na ebay! :-) A zadarilo sa! Len s tým poštovným by mali niečo príslušné európske orgány niečo robiť! :)
Takže tu ju máme, Neverwinter Nights 2 Collectors Edition – Lawul Good...
Nepýtajte sa prečo. Skrátka, vrátka, ta pieseň je tak krátka... Ale sakra dobrá. Dnes som si ju celý deň spieval. V práci, po ceste domov, vo vani a vonku, v autobuse i na chodníku. Ľudia sa čudovali. Len ja nie. Pesnička je to výborná, a ja stále viem prečo mám rád Queen. Celý, celučičký deň. A čudujete sa mi?
Jedného dňa ho to prestane baviť, hovorievali. Neprestane! Povedal som si vtedy – nikto nebude rozhodovať o tom, čo ma baví a čo nie! A tak nejako som sa toho držal zvyšok života. Až do dnes. Aby som zistil, že čiastočne mali pravdu. Už ma to tak nebaví ako kedysi. Vlastne mňa väčšina vecí nebaví tak ako kedysi :-). Sú to vlny nadšenia a znechutenia, ktoré sa pravidelne opakujú. Je to tak so všetkým. Ale hlavne by som rád teraz písal o počítačových/video hrách.
Niekde vnútri totiž viem, že už to skrátka nie je ono. Áno, baví ma sledovať, čo sa okolo hier deje. Baví ma sledovať novinky a drby...,ale... Skrátka niekedy mám pocit, že už je toho dosť, že už by stačilo. Lenže niekde tam vnútri mi znie ono moje „Neprestane!“ Vždy veci odložím za hlavu, nechám im voľný priechod a nakoniec... Nakoniec sa k nim opäť vrátim s nadšením aké bolo predtým. Tak to chodí, avšak od istého času, tam už okrem onoho „Neprestane!“, sídli aj čosi ako „Už to nie je ono, čo?!“. Tým teraz nemyslím smer akým sa hry uberajú, spôsob akým sa prezentujú, ale skrátka – ako som povedal – niekedy je toho už moc. Na druhej strane, o hrách veľmi rád píšem...a nielen o hrách, ale najmä o nich. Už sa o ne nezaujímam len z hľadiska hrania, ale aj z hľadiska ľudského, spoločenského. Pohľad sa zmenil, herné nadšenie rokov minulých opadlo, ale záujem stále ostáva.
Niektoré z vecí, ktoré ma znechucujú by som vedel jednoducho pomenovať – keď vidím tie zástupy fanboyov, ktorí nepoužívajú mozog, keď čítam tie desiatky príspevkov v diskusiách o tom, že hra XY má strašnú grafiku, a preto to musí byť desná sračka, keď vidím ako väčšina autorov strašne nadhodnocuje niektoré hry (Dungeon Siege, Hellgate London, dokonca i moja obľúbená hra posledných rokov Oblivion). Skrátka akoby veľká väčšina ľudí okolo hier strácala súdnosť, zdravý úsudok a pohľad. Pravda, možno ho nemám ja. Nie som svätý, istú zaujatosť nikdy nemožno vylúčiť.
Zaujímavé, keď sa pozerám na zoznam hier, ktoré majú v najbližšej dobe doraziť na trh, cítim akési mierne detské nadšenie, z niektorých titulov. Avšak, obávam sa, že keď ich už dostanem do rúk, nebude to skrátka ono. Poslednú hru, ktorú som si naozaj užil, bol Neverwinter Nights 2 a jeho vynikajúci datadisk. Inak... Panuje vo mne letargia. Pocit, že by som to mal konečne zabaliť a presunúť sa niekde inde. Niečo nové... Avšak, stále je tam to „Neprestane!“ a vedomie, že chuť sa jedného dňa opäť vráti.
Do konca roka má uvidieť svetlo – sveta niekoľko zaujímavých titulov. Dám si ešte šancu a skrátka uvidíme, či je to definitívne preč, alebo len spí a čaká na príležitosť.
20.07.2008 Z práce do práce a nepráce a pláce...bez.
Únava materiálu, hrozí zlyhanie systémov...Tíííííít, tíííííííít, alebo radšej nič. Skrátka zaujímavého toho je, nezaujímavého ešte viac, ale čas... Toho zrazu nieto. Hovorí sa tomu zanedbaný blog. Nuž veď je to úplne normálne. Nie je každý deň o čom, a nie každý deň o niečom zaujímavom. Aspoň zo subjektívneho hľadiska.
I keď pri maxi-mega-uber upratovaní som narazil na pár starších, starých a úplne najstarších fotiek... Ach ako sme sa nasmiali. A tie časy, čo sú zachované na tých fotkách sú dávno preč. Dokonca som našiel i fotky z Paríža. Sakra neviem ako sa to stalo, ale na ani jednej nie som :-). A čo takto Rubikova kocka? Stará, strašne stará a akosi z nej odpadávajú tie farebné nálepky. Heh, obávam sa, že už bude nezložiteľná :-). Zošity zo školy, staré poznámky, rôzne knihy, rovnako aj rôzny zbytočný bordel. I krabica od hry „Tajemství Oslího ostrova“ sa našla, a Paranoiu 2 už ani nebudem spomínať. Veru hej, divné veci sa váľajú v temnotách skríň, poličiek a šuflíkov. Ako hovorím, nič zaujímavé...skrátka obyčajné dni práce, bez pracovného pokoja :-)
14.07.2008 Sedačka sa do výťahu skrátka nezmestí...
Dneska sa už človek nemôže spoľahnúť ani na zaplatenú pracovnú silu. To je tak, skrátka objednáte si sedačku, zaplatíte si špeciálny príplatok za vynesenie (výťahom) do bytu a... Nuž skrátka a jednoducho, páni to odmietnu vyniesť, pretože sa to podľa nich do toho výťahu nezmestí a oni predsa nebudú pracovať nad rámec dohodnutej činnosti. Takže čo teraz? Holt, sám to hore nevynesiem – keď už to teda výťahom nejde (úprimne, tí páni sa ani moc nesnažili). Sedačku v prízemí paneláku o samote tiež nechať nemôžem – teda mohol by som, ale je dosť možné, že i napriek jej veľkosti a váhe by do hodiny bola preč :-). Nikto, nikde po ruke, čo iné mi ostávalo, ako rozvaliť sa na zabalenú sedačku a čakať na posilu.
Pozerám na tú kopu krabičiek od hier, ktoré sa tu váľajú... Pozerám na tie teasery a trailery z E3... A zdá sa mi, že som z toho mierne znechutený... Chýba kdesi tá radosť z objavovania nového, chýba ten správny pocit... Neviem. Možno je to tým počasím... Koho zaujímajú hry, filmy, keď vonku je tak krásne... Možno je to zlý čas na E3 :-)... Naozaj, kde sa vytratil ten život, ten záujem, to niečo. Niečo nevídané, niečo zázračné, čo ešte nebolo... Ak náhodou bolo, tak v novom kabáte to stále zaujalo. Preč, všetko je preč... Mená spoločností, tých ktorí na hrách pracujú, všetci sú preč. Staré zaniká, nové vzniká. Lepšie? Možno... Zaujímavejšie, ťažko povedať.
Snažíte sa podchytiť ten moment, avšak akosi vám uniká. Nové smery, veľké rozprávania, grafické pozlátko – hra. Ktorá z toho množstva baví najviac? Ktorá patrí kam a prečo? Zmysel? Uniká... Nie mne, im. Snažili ste sa niekedy nezainteresovaným vysvetliť čo na hrách vidíte? Ťažké, nemožné a nepochopiteľné. Používate prirovnania, metafory, hľadáte podobnosti v iných médiách... Nič. Hudba... Áno, tá hudba vznikla ako sprievod k hre. Miestnosťou sa ozýva hudobný podkres z Arcana, či tiesnivé skladby Bioshocku... Neveria. Nechápu. Čo je pre nich vlastne počítačová hra? Otázka, ktorú som si nikdy nepoložil. Odpoveď. Možno hádať nejakú stereotypnú, klasickú, avšak bude pravdivá? Potrebujú počítačové (resp. video) hry osvetu mimo svojej skupiny záujemcov? Má to v názve slovo hra, to bude niečo určené pre deti... Deti. Aj tak sme všetci deti, v každom veku. Bohužiaľ mnoho z nás si to neuvedomuje... Smutné.
Odchádzam. Nebudem ďaleko. Idem niekde hľadať inšpiráciu pre tento svet. Pre hry. Nájdem ju v tvorení? Nájdem ju v hudbe? Možno je schovaná vo filme? A možno, nie je vôbec. Ilúzia sa končí a čosi nové začína. Hry sú fajn, tak ako knihy. Formujú fantáziu a to mám rád. I keď, možno formovali v minulosti a dnes už len veľmi zľahka. Nesmelo. Avšak aj ten kúsok je lepší ako nič. Idem hľadať..., to čo nemám, čo som stratil a nikdy nenašiel – aj to, aj iné.
Všetko sa raz vráti. Musí. I ja som sa vrátil. Nie domov, ale k rozrobenej práci. Vďaka malej pomoci komusi som si uvedomil, že by bolo škoda nechať toľko práce vyšumieť do prázdna. Všetky tie screenshoty, ktoré som prešiel... Skrátka na plugine do Oblivionu sa znova pracuje. V Mordore opäť planú ohne! :-) Ale poviem vám, nie je to ľahký návrat. Jednak si usporiadať všetky myšlienky – čo a ako bolo presne zamýšľané. A potom sú tu ešte veci, ktoré ostali rozrobené a človek musí dobre spomínať, ako to vtedy sakra myslel! A nie je to len hŕba papierov, ktorými sa treba prehrabať a pochopiť ich, ale aj veľké množstvo súborov a textov v nich. Skrátka chaos. O to väčší, že v druhej časti tvorby už plány neboli také presné ako na jej začiatku. Dokončiť sa to jednoducho musí, už len kvôli tomu množstvu práce, ktorá sa na ňom doteraz vykonala.
Bolo to prostredníctvom skvelého soundtracku k Age of Conan, kedy som sa dozvedel o tejto nórskej speváčke. Vypočul si pár jej vlastných skladieb a započúval do jej hlasu. Páčil sa mi. Dokonca musím priznať, že sa mi páči aj hudba... Kto vie, či je to istou exotičnosťou nórskeho jazyka v speve, alebo samotnou hudbou. Avšak po dlhej dobe som opäť počúval hudbu, ktorej textom vôbec nerozumiem. Absolútne. Je to ten pocit, na ktorý som už dávno zabudol – takto nejako som určite vo vzdialenej minulosti vnímal anglické texty piesní. Iba hudba, text mi nič nehovoril. Ale hlas má Helene Bøksle v pravde zaujímavý a o tom sa môžete presvedčiť nielen na onom soundtracku, ale i v ukážkach na MySpace.
Tu je tých pár fotografií, ktorých kvalita nie je príliš valná. Naozaj neviem fotiť, a keď sa mi už nejaká podarí, je to jedna zo sto. Čo však nie je tento prípad...
Predchádzajúce tri dni som strávil na Utekáči. Príjemné prostredie. Avšak, čo na prvý pohľad istotne zaujme každého prechádzajúceho, sú ruiny sklárne.
Ruiny, ktoré stoja nad dedinkou ako tieň dávnej, lepšej minulosti. Hneď som si spomenul na časť z knihy Ayn Rand, tú kde bola opustená továreň na výrobu motorov. Čosi, kde sa niečo tvorili, ktosi nenávratne zničil. Pre jednorázový zisk, istotne. Novodobá zrúcanina, smutná zrúcanina. O to smutnejšia, že v čase keď som tu naposledy bol – i keď som mal len päť rokov, a všetky spomienky na ten čas sú len veľmi hmlisté – skláreň stála. A ja som sa po nej prechádzal. Bola živá, pulzovala ohnivým životom a vytvárala veci – ľudia v nej vytvárali veci. Teraz? Tichá sa stala domovom pre tvorov prírody. Prázdna ruina. Tu sa kedysi tvorilo, dnes je tu ticho. A komíny, ktoré sa týčia k oblohe, upozorňujú na svoju prítomnosť. Pri tom ponúkala pracovnú príležitosť mnohým ľuďom. Vtedy. Dnes? Ticho.
Montovanie plastových okien znamená ohromný bordel v byte. Argh. A kopu roboty. A samé sprostosti. Ale čo, aspoň tam v zime už nebude prefukovať a okná nebudú vypadávať na náhodných okoloidúcich :-).
Inak okrem okien, nič zaujímavé na tom svete. Teda, Diablo... Krása toho fanatického fanúšikovstva alebo inak povedané; aj Diablo má fafanov. Neuveriteľné. Na druhej strane je zaujímavá jedna vec. Chápem tú stranu, ktorá vymyslela tú petíciu proti zwowkovateniu (dobré slovo! :-) ) Diabla. Môj názor na tohto kráľa akčných hier snáď pozná každý. Príjemná hra, ale jednorázová a pre ďalšie hranie nudná – aby som to zhrnul do jednej vety. Avšak, čo ju robilo zaujímavou, bola práve jej unikátna, temná atmosféra. A zdá sa, že by ju týmto krokom, Blizzard veľmi rád tejto atmosféry zbavil. Čo by bola škoda, lebo potom by to už bola naozaj veľmi nezaujímavá hra. Tak im držím palce, a možno aj pripojím bezvýznamný podpis do ich petície. :-)
Deň sa chýli ku koncu, hry sa míňajú a staré časy sú preč. Chcelo by to niečo nostalgicky zaujímavé, prípadne nostalgicky vtipné. Och áno, asi pred týždňom som rozohral Realms of Arkania: Shadows over Riva... I čas potvrdil, aká je to výborná hra. Žasol som nad ňou akoby som ju hral po prvý raz. Tomu sa hovorí RPG! Ale škoda slov, veď každý ten svoj kus hernej obsesie vnímame inak.
Mám chuť na niečo chladené... Hmm, čo smäd zaženie, ale nebojte sa Vinea to tentoraz nebude. I keď, ako som ju spomenul... Celkom by som si dal... Idem si po vodu. Nech žije horko! A smutné udalosti necháme na iný čas (áno, tak – tento rok nám umiera príliš veľa hercov :( ).
Domů
