"Hloupý člověk a hašteřivý všemu se vysmívá, jedno však nezná, co by měl znát: vlastní své slabosti."
O BLOGU
O živote, o hrách – pohľady všedné i nevšedné. Jednoducho, ako to vidí starý herný nostalgik s malými okultnými skúsenosťami z pubertálnej mladosti ;-). Občas nezabúdam zablúdiť do ďalších svojich záujmových sfér.
Niektoré správy človeka prekvapia, ani nevie prečo. Zomrel Michael Jackson. Naozaj? Je to pravda? Ste si istí? Hmmm, škoda. Pamätám si ako som vyrastal na albumoch „Of the Wall“, „Thriller“, či „Bad“. Vždy to bola dobrá hudba, veľmi dobrá hudba! Samozrejme, potom prišiel útlm a..., už ma to tak nebavilo. Niečo tomu chýbalo. Výnimku snáď tvoril krátky film „Ghosts“, ktorý však evidentne ťažil z popularity „Thriller-u“. Ale bolo to fajn. Pop bol najlepší keď ho robil Jackson, ináč to nestálo za nič...teda vždy sa nájde výnimka, však. Stalo sa, prišiel koniec. Nič nové už nepríde, ostane po ňom len hudba, ktorú vytvoril a snáď si ju budú ľudia pamätať i budúcnosti.
Pamätám si, ako v tých dávnych dobách, doviezol odniekiaľ kamarátovi otec originálnu kazetu „Of the Wall“, ktorú som si potom na dvojdeku (áno, na tom, čo sa bežne predával na „trhoch“, myslím, že sa to volalo International alebo tak nejako) prehral, nechal spraviť kópiu obalu a následne počúval do zbláznenia. Jacksonove videoklipy to už je opäť kapitola sama o sebe. Tu zas je možno dobré spomenúť reláciu, ktorá bežala na ORF meno Wurlitzer (už si nepamätám presne ako sa to písalo). Dokonca mám taký pocit, že kedysi som mal aj tričko s MJ. Spomienky...
Akým videom si dôstojne pripomenúť kariéru a dielo Michaela Jacksona? Možno by to chcelo Thriller, možno Billie Jean, alebo niečo úplne iné... Lenže ja sem dám niečo, čo je trošku nižšej kvality, keďže to nikdy oficiálne nevyšlo, ale spievajú to dve hudobné legendy. here Must Be More To Life Than This.
Pravda, uznávam knižničný popkorn, avšak trochu ma štve, že ho človek zvládne tak rýchlo... Skrátka je to popkorn, nech to má 200, či 400 strán prečítate to ako 5 stránkový manuál. Ergo veľmi, veľmi rýchlo... A keď je popkorn dobrý chcete ho obvykle viac. Je to príjemné, jednoduché a zábavné.
Domovina, Vyhnanství a Útočište...knihy, ktoré som zvládol za necelé dva dni. A nie, nečítal som ich celý ten čas...aj keď...ono sa nedalo od toho odtrhnúť, takže vždy keď sa našla voľná skulina v čase som toho využil na čítanie. A teda, len tak medzi nami, chcem viac. Len nie znovu, skrátka ďalšie dobrodružstvo...lebo inak... Viete, že som už myslel aj na Baldurovu bránu? Ale čo s hrou, ktorú človek prešiel 10 krát? Zaujímavé mody tú sice sú, ale... Skôr ako hrať mám teraz chuť čítať. Je to tak jednoduché...tak...oslobodzujúce, že sa tomu ani veriť nechce. Viac!
Bohužiaľ, po ukojení mojej zberateľskej vášne musím teraz šetriť. Nemôžem si hneď kúpiť knihu. Bohovia, to je tak potupné... Knižnica. Však niekomu napadla knižnica? Prosím vás...knižnica je minulosť. Ja potrebujem knihu, ktorú si prečítam vlastniť...mať jej fyzickú podobu naveky v mojej skromnej knižnici. Požičať si knihu, to skrátka nie je ten správny ťah – aspoň pre mňa.
Tiež si občas pokladáte otázku, kam nás tento konzumný spôsob života zavedie? To keby som vedel. Vlastne, trochu fatalistická myšlienka...zavedie nás tam, kam vedie život všetkých ľudí. K nevyhnutnému koncu. :-)
V poslednej dobe ma politika tak neuveriteľne se...štve, že sa mi tomu ani veriť nechce. Svojim spôsobom za to môže oná divná predvolebná kampaň našich kandidátov na vrchného reprezentanta štátu. Čo sa okolo toho nakecá, naprdí a vytiahne to by jeden neveril. Ako rád hovorievam, každý má v sebe istý kus nacionalistu/šovinistu/rasistu, či len kus netolerantného zmrda. Nejako sa stalo, že je to jedna z typických vlastností ľudí. Skrátka chránime si to, čo považujeme za svoje, avšak mozog pri tom nechávame niekde v špajzy, aby si na ňom pochutnávali múčne červy. Pritom samozrejme nezabudnú viesť typickú krčmovú debatu na tému politika. Odkusne si kus mozgovej tkaniny, pár krát prežuje a s kamarátmi si vymenia názory na to, čo sa zase deje v tej ich Črevolandii. Ako červomaďari prídu na člnkoch z Budapešti (zlaté časy Snopko, Skrúcaný :-)), hlodajúc ten náš kúsok mozgu. Potom príde červ, ktorý nasiaknutý alkoholom bude chcieť tú Búdu aj s Pešťou zrovnať so zemou... Na druhej strane sa nájdu červíky, ktoré sa začnú organizovať do gárd a hlásať, že im patrí pol Euročervíkova a to i napriek tomu, že si z histórie vyberú len to čo sa im hodí, pretože keby poznali pravdu, asi by sa strašne divili. Keby sa aspoň červíky požrali navzájom a neobťažovali svojimi hlodmi zvyšok existencie, to by bolo fajn. Nuž a tento stredoeurópsky bordel teraz ťahajú aj do volenia hlavy. Bolí vás z toho hlava? Aj mňa, občas. Keď sa tak po tej politickej scéne rozhliadam, už len čakám, kedy nám zase oficiálne odobria oslovovanie súdruh, súdružka. :-)
Tak nám dospelo toto bláznivé aprílové počasie (čo na tom, že je marec) do úspešného vyvrcholenia – volieb prezidenta republiky. Napriek tomu, že si dokážem bez problémov tipnúť víťaza, aj tak sa dnes vyberiem k urne. Aspoň tomu gašparkovi súčasnej vládnej moci trošku prikúrime, nech nie je taký sebavedomý. Počasie-nepočasie pôjde sa skrátka voliť! Aj keď prezident je taká nevyrazná, nevýznamná funkcia. Holt, nie v každej krajine sa svet točí okolo prezidenta. Mimochodom, ako sa hovorí – voľby sú aj tak len na to, aby sa občan chvíľu cítil významnejší, než v skutočnosti je :-). No čo, bez srandy nie sú koláče, aspoň si ich treba zaslúžiť.
Posledné dni nám akosi nakydalo snehu a zima prišla aj do Bratislavy. Bohužiaľ o niekoľko mesiacov neskôr než mala. Teraz, milé počasie, už mala začínať pomaly jar! Ja viem, že kalendár nesúhlasí, ale ja to vyžadujem! :) Ale čo už tam s počasím. Na obrazovkách sa nám dejú veci. Dnes po príchode domov, som sa dozvedel, že sme mali ďalšie kolo Eurosognu. Myslím, že po mojom zhrnutí prvého kola, by sa zišli zhrnutia i ďalších kôl... Nuž nevidel som, ale interpreti sa určite čoskoro dostanú na internet a potom si zgustnem. Nepochybujem, že kvalita bude rovnako nízka ako minule.
Aby som nezabudol, dopočúval som konečne všetky soundtracky z minulého roka, na ktoré som mal dosah, takže onedlho budem môcť vyhlásiť víťaza najlepšieho herného soundtracku za minulý rok – aby reč nestála.
Inak som si trochu zakritizoval, zaspomínal a bol nadšený z jednej hry, na ktorú nemám príliš dosah. Občas skrátka treba pre život aj ľahšie veci ;-).
Pôvodne som s ním ani nerátal, avšak keď som si uvedomil, že už musím tú knihu vrátiť, radšej som si k tomu sadol a spísal myšlienky, ktoré mi priniesla. Pretože, a to spomínam neustále, veľmi rýchlo bohužiaľ zabúdam. Tak som to zúžitkoval skôr, než som ju vrátil. A napriek tomu, že o hrách nebola – ani zďaleka – článok o nich je...a je dlhý! :-) Opäť netuším, či niekto nájde odvahu si ho prečítať, ale je tu... Počítačové hry – gýč na ceste k umeniu?
Ako som písal začiatkom mesiaca, chcel by som sa trošku rozdvojiť, čo sa blogovania týka. Ta chvíľa práve nastala. Nie, toto miesto nemienim opustiť, vždy sa tu občas nájde niečo stručné, z nejakým tým každodenným zmyslom. Dokonca odhadujem, že na tomto mieste to bude pravidelnejšie ako na tom novom – avšak to všetko si už istotne prečítate i na novom plácku, nazvanom Tower of Eternity – pretože každý správny mág ma svoju vežu :)
Hneď na úvod podotýkam, že len mierna, takmer schizofrenická dalo by sa povedať. Skrátka plánujem mierne sťahovanie v rámci blogovacích návykov, avšak ešte presne neviem ako to vyriešim. Zrejme len vytvorením nového miesta, ktoré bude trochu iné a toto staré ostane stále funkčné, len... Skrátka trochu inak. Tiež ešte neviem ako sa budem oddeľovať sám od seba. Ehm. Až teda budem vedieť ako som sa presne rozhodol určite sa o tom rozpíšem – aj tu, aj na svojom novom mieste, ktoré bude... Lenže zvyk je železná košeľa, a ja mám toto miesto (i napriek niektorým menej pohodlným nedostatkom) celkom rád... Nuž, skrátka uvidím, čo uvidím a podľa toho sa zariadim. Okrem toho, ešte sám netuším, čo mi prinesie rok 2009, zrejme to budú aj iné zmeny, než jeden blog – obávam sa. Len dúfam, že všetko dobre dopadne.
Prajem všetkým veselý Silvester, šťastný Nový rok a hlavne...neutrhnite si prsty zábavnou pyrotechnikou, aby ste s čím mali hrať (prípadne na čo hrať, pre tých hudobne nadaných). Nech máte v Novom roku veľa lásky, zdravia, vedomostí, hier, peňazí a hlavne... Hlavne, veľa šťastia – bez neho to skrátka nejde!
Aby som to zbytočne nepreťahoval...prajem každému kto okom sem zablúdil štastné, veselé a magické Vianoce. Lásku, štatie, zdravie a prípadne i bohatú darčekovú nádielku – pre tých ktorí si ju želajú ;)
Teda, voľno ako voľno. Teraz až začne tá pravá sranda zhodnu a upratovania a pečenia (teda, nieže by som niečo piekol, však). To príjemné by však ešte malo prísť. Na druhej strane...keď som bol dieťa zdali sa mi Vianoce akési lepšie, krajšie, čarovnejšie a hlavne...hlavne trvali dlhšie! No fakt! Teraz ani neviete ako a je tu Nový rok a Vianoce sú fuč. Stále mi však vŕta hlavou, kde sa stratilo to kúzlo...
Nakúpené, zabalené, teraz aby to v onen sviatočný deň ešte človek potom našiel. :) Čo takto hry... počítačové, samozrejme. Súčasť popkultúry, sveta. Skrátka tie divné veci v očiach iných. Zmenili sa veľmi? Alebo sa menia hráči? Teda, myslím, že tak trochu oboje.
Keď sa pozriete niekoľko rokov dozadu, uvidíte v herných sférach niekoľko zaujímavých skvostov. Niektoré z nich budú nazývané hardcore – pre svoju zložitosť a hĺbku. Iné...iné ostanú príjemnými spomienkami. Nový Prince of Persia je hra, ktorá nehádže hráčovi pod nohy žiadne polená. Hrá sa hladko, akoby sama, až sa jeden môže cítiť trochu pasívne. Pritom ju určite prežíva viac ako čokoľvek iné z vizuálneho umenia. Hra bez trestu smrti. A takých hier bude len pribúdať.
Na druhej strane stojí Storm of Zehir. Hra, ktorá naozaj nie je určená masovému publiku, ale pritom sa v niektorých mechanizmoch k nemu snaží približovať. Hrany trestu za smrť sú hladko obrúsené, avšak na strane druhej, hra bude natoľko zložitá, nakoľko poznáte jej pravidlá. Máte problémy v cestovaní po mape? Kde je chyba? Možno vám v družine chýba postava, ktorá sa vyzná v teréne, prežívaní a lesoch. S ním bude hneď všetko ľahšie a menej frustrujúce. Manuál, skúsenosti a znalosti daného sveta, to všetko je treba k pohodovému hraniu. Je to iné.
Hovorí sa, že nostalgia je krásnou len do času, než sa vrátite k predmetu nostalgie a vyskúšate si ho po rokoch. Skutočne dobrá hra tento test času prežije s odrenými ušami, prípadne divným ovládaním – pretože človek za tie roky získal iné, pohodlnejšie návyky. Staré hry boli komplikovanejšie, náročnejšie – nielen na ich ovládnutie, ale i na čas potrebný k ich dohraniu. Niekedy, možno. Naozaj, koľko času potrebujete na dokončenie Monkey Islandu, keď si pamätáte riešenia úloh? Dve, tri hodinky maximálne. Pravda keď riešenie nepoznáte, nejaký čas sa u hry zdržíte. Vtedy to bolo zábavné...
Dnes sa však preferuje hladší priebeh hrania, prežívanie príbehu, či skrátka len voľné strielanie bez väčších prekážok. Je to dobré? Zlé? Príjemné je to rozhodne, obzvlášť pre odrastenejších hráčov :) A tí mlaší sa týmto trednom rýchlo prispôsobujú. Jednoduchosť je trendom budúcnosti. Vlastne správnejšie by bolo- vyšší vizuálny a emocionálny zážitok je cieľom budúcnosti hier. Aspoň taký je odpozorovaný trend.
Či sa mi to páči? Neviem, som príliš spojený s minulosťou, prahrami a hrami starých, zašlých časov. Vtedy to bolo totiž trochu iné hranie!
Zdá sa, že aj po tých rokoch je "Chvalozpěv na Leibowitze" stále vynikajúca knižka. Rozhodne patrí medzi moje top knihy spolu s Dunou. Nebudeme to zakrývať, bol to Fallout 3, ktorý ma po nej donútil – po tých dlhých rokoch – opäť siahnuť. A neurobil som zle. Veď som si z nej už pramálo pamätal – teda okrem toho hrubého náčrtu, že sa kniha odohráva v troch rôznych obdobiach – v niekoľko storočných skokoch. Je o veciach človečenských, o ľuďoch i keď zabalený do hávu náboženského. Výborná knižka po všetkých stránkach – dobre sa číta a zároveň poskytuje množstvo zaujímavých myšlienok.
Ono, v popisovaní čohokoľvek som veľmi opatrný – nechcem prezradiť viac, než je nutné, aby človek, ktorý knihu nečítal o čosi neprišiel. Skrátka, kto nečítal, nech určite skúsi.
30.11.2008 Hudobné dvierka (lebo okienko je klišé ;-)
Nie, nebude to o hudbe teoreticky, a už vôbec nie prakticky, skôr tak akosi všeobecne. Trochu o tom, že by som rád utrhol ruky a nohy tomu, čo ešte raz napíše, aby v Leveli zrušili rubriku kultúra. Obzvlášť teda jej hudobnú časť, pretože odkedy ju má na starosti Lukáš Grygar išla jej kvalita výrazne hore. Občas tam dokonca objavím aj niečo, čo by – podľa popisu – mohlo potencionálne zaujať aj mňa. Aby som následne zistil, že v mojich „bežných“ CD obchodoch také niečo nemajú. Taký je život.
Skrátka ide hlavne o to, že niekto o hudbe vie písať a niekto ani ťuk. Obzvlášť ľudia, ktorí majú s ňou i praktické skúsenosti. Čo ja chudák, čo sa snaží dostať trochu do popredia hernú hudbu... Mne to nejde, ale v kútiku duše dúfam, že aspoň tá snaha sa cení. To taký kolega last jedi, to je iná kategória, bohužiaľ sa mu v poslednej dobe akosi písať nechce :-) Čo je logické, ono občas by pomohla aj nejaká ta motivácia – asi. :-) Však, stačí sa len pozrieť a porovnať si články o hernej hudbe na „Kulture Kriplů“ – moje a jeho. Hneď uvidíte ten kvalitatívny rozdiel!
Pretože, ako s obľubou rád hovorím, herná hudba je fakt dobrá. Áno, často je to napodobňovanie veľkých filmových predlôh, ale vždy sa nájde niečo trochu iné... Napríklad, tohoročný soundtrack k poslednému Alone in the Dark – tak trochu nečakaná inšpirácia a použitie prvkov bulharského „folklóru“. Na popredných priečkach však aj pre tento rok ostáva soundtrak k druhej sérii Sama & Maxa. Neviem čo robí Jared Emerson-Johnson pre to, že je aj druhý soundtrack pestrý a úplne iný, ako ten k prevej sérii, ale je vynikajúci. I teraz, pri písaní tohto príspevku počúvam „Jurgen's Lair Suite“ a nedokážem prestať. A takých skladieb je na – opäť- dvoj CD viac.
Pokiaľ ide o hudbu, môžem posledné roky za ňu zaručene ďakovať nielen hrám, ale aj last jedimu, Lukášovi Grygarovi a svoj podiel na objavovaní nového má aj last.fm. Niekedy sa až desím toho, kde by bol svet bez internetu...ehm, vlastne môj hudobný svet, aby som bol presný.
Nášmu pánovi premiérovi sa nepáči, keď nejaký novinár napíše o ústavnom činiteľovi, že je šašo. Aspoň to tak vyzerá z tejto správy. Osobne by som povedal, že všetci sú šašovia, a nad to ešte korunovaný, ale ja si to môžem dovoliť. Som len obyčajný občan, ktorý nikoho z tohto vládneho zoskupenia nevolil :-). Okrem toho, nepíšem to do novín, ktoré si môže prečítať každý. Horšie by bolo, keby to bolo napísané niekde, kde si to prečíta množstvo ľudí a mohol by to zachytiť aj milý pán premiér – resp. jeho psiská študujúce denne noviny, že čo zas za nehoráznosti si tie novinárske hyeny dovolili napísať. Pravda, novinári sú nepriatelia diktátorských režimov alebo keď chcete, potencionálnych diktátorských režimov, či manierov. A tých má náš pán premiér až – až. Problém je, že on si nedokáže nakloniť inteligentných ľudí, ľudí rozmýšľajúcich a tak bude dupať nožičkami ako dieťa, ktorému sa nedostáva dostatok pozitívnej pozornosti. Bu-bu-bu. A just. Aby som tento príspevok držal vyvážený, treba povedať, že nejaké tie maličkosti zariadiť dokázal – i keď obávam sa, že sú stále príliš populistického charakteru a slúžia hlavne na prilákanie dôchodcovských voličov. Život ide ďalej, politika je svinstvo a svet? Ten sa točí i bez nej.
A prepáčte mi toto politické intermezzo, človek sa skrátka musí raz za čas vypustiť paru smerom k svojim politickým predstaviteľom. Či čo za šašov vlastne sú. :-)
Je 11. novembra, Martina – v tento deň sa vraj príslušníci môjho druhu....ehm, chcel som povedať, medvede :-) ukladajú k zimnému spánku. Teda pokiaľ niekde neplánujú zožrať nejakého českého turistu. Aj ja by som sa chystal, ani neviete ako rád. Je zima, čas odpočinku – príroda si musí predsa oddýchnuť. Sakra, potom mi niekto povedal, že ľudí sa to netýka. Motyka. Prečo, prečo, prečo...je ten svet taký krutý?! Čo som ja o niečo horší ako ten maco v lese?! Si píšte, že nie! :-) Ale konvencie sú raz také. Človeka medveďom nespravíš. Alebo tak nejako sa to hovorí. Pritom...zimný spánok – to znie tak sladko. Úžasne, nádherne, skrátka krásne. Brum.
Mám rád med – sedí. Telesné proporcie blízke medveďovi – sedí. Len tá srsť je akási redšia... No tak, budem vypĺznutý maco, čo na tom. Mám plné právo na zimný spánok. Hmm...Strana zimného spánku?! To neznie ako úplne blbý nápad. Budem presadzovať aspoň mesiac zimného spánku pre ľudskú populáciu! Výborne, hlavný program strany by sme mali. Ešte ostáva zohnať dostatok členov, vrhnúť sa na parlament a zvrhnúť skostnatené myslenie súčasnej politickej garnitúry. Brum-brum. :)
Dnes to bude len pár malých postrehov... Politický, hudobný a samozrejme, nesmie chýbať, herný. Teda tomu prvému by som sa rád vyhol, ale keď človek o to všade zakopáva, tak sa ani inak nedá...
Slovensko maďarské vzťahy sa posledné dni v médiach prepierajú ako špinavé prádlo. Popri tom všetkom to vyzerá, že všetky provokácie vychádzajú práve z tej maďarskej strany. Nie som nijako zaujatý voči tomu alebo onomu, avšak v poslednej dobe to akosi prekračuje únosnú medzu. By ma zaujímalo akým právom zasahuje cudzí štát do vecí druhého štátu. Teda jedine, že by mal niekde tajnú agendu na ovládnutie toho štátu. Skrátka, riešenie by bolo jednoduché – občanom Slovenska, ktorý nie sú slovenskej národnosti by sa malo zobrať právo voliť. A hotovo! Stačilo by siahnuť na toto jediné právo, a slovenská politická scéna (akokoľvek je na dve veci), by sa tak povediac "vyčistila" a mohla sa sústrediť na podpásovky cudzieho štátu. Alebo tak nejako... :) Také veci by sa samozrejme nemali brať na ľahkú váhu, ale niekedy čo je veľa, to je veľa.
Ale radšej k príjemnejším veciam. Russell Shaw opäť vytvoril zaujímavý soundtrack k Fable 2, i keď musím uznať, že sa mi zdá menej melodickejší, než ten k prvému dielu, stále je to kus kvalitnej – Elfmanom inšpirovanej – práce. No a napokon, ten druhý hudobný sprievod ma na svedomí opäť nikto iný ako Jared Emerson-Johnson, ktorého soundtrak k druhej sérii Sama a Maxa sa vydaril rovnako ako ten prvý.
Hádajte čo je na obrázku? Niekto si istotne povie, nejaká hokejová hra. Ale aká?! To už sa pozná ťažšie, pretože EA Sports akosi pokračuje v trende vydávania toho istého s mierne pozmeneným názvom. Koľká škoda. Napočudovanie sa to, ale dá hrať – len škoda, že sa to hrá rovnako ako všetky predchádzajúce diely. Na druhej strane, takto virtuálne aspoň Flyers vyhrávajú. :))
Čo napísať, kde napísať a hlavne ako to napísať... Nie, to nie je problém dnešných dní... Na druhej strane, keď tak sledujem toho nášho premiéra a jeho výroky na adresu novinárov... Idioti. Teraz sa musím rýchlo rozhodnúť, koho nemám viac rád, premiéra alebo novinárov. :-) Ono sa to má totiž tak, že dosť značná časť súčasných novín a novinárov si rada vymýšľa a fabuluje a píše doslova koniny. Všetko sa tak akosi bulvarizuje a.... Skrátka nechápem ako niekoho zaujímajú informácie, kto si čo dal zväčšiť a za akým účelom, kto má nadváhu a kto s kým, a kde... Koho to do čerta zaujíma?! Dobre, pripúšťam, že pomerovať seba s „normálnymi“ ľuďmi nemá zmysel – ja k nim nepatrím :-) Ale aj tak. Nie, radšej to nechám tak, lebo mi z toho vznikne guláš, ktorý sa nedá jesť. O čítaní už ani nehovorím.
Zajtra nás čaká najmagickejšia noc v roku. Aspoň tak sa to o nej celé tie stáročia traduje. Nuž, aspoň sa je na čo tešiť a pripravovať. Teda, samozrejme tí, čo majú nejaké veľké plány. :-)
Prestávajú ma tešiť tie výsledky NHL. Navyše, keď som sa dnes dozvedel, že Flyers prehrali aj s Coloradom. Tragické. Smutné. Kam sú schopní klesnúť? Prečo mám taký pocit, že sa opakuje tá hrozná sezóna?!! V dobách finančných kríz sa už nedá veriť žiadnym stabilným hodnotám! :-) Ešteže ten Abrams potešil...
Teda pán režisér nemá nič spoločné s hokejom, ale tak nejako má na starosti novú inkarnáciu Star Treku, a podľa prvých uverejnených fotografií sa jej chytil s citom a gráciou. Vždy som bol fanúšík všetkého, respektíve mal som rád všetko čo sa mi nejakým spôsobom páčilo. Teda žiadne extrémy, skrátka len pozorovateľ, s občasnými pohnútkami niečo vlastné na tému X vytvoriť. A to sa týka nielen Star Treku, ale aj všetkých ostatných vecí, o ktorých ste ma kedy videli písať, či počuli hovoriť :-). Skrátka mám rád vymyslené, fantastické svety. Takže je celkom zrejmé, že aj na nový Star Trek som zvedavý.
Seriálová sezóna v plnom prúde. Autori SGA už nevedia, čo by vymysleli za protivníkov, tak melú z posledného. Nový Knight Rider je divný až beda a čo jediné stojí za pozornosť sú Klonové vojny. Teda, dokonca i tie nindža korytnačky sa vybrali divným výtvarným aj príbehovým smerom – kde sú tie časy vynikajúcich prvých piatich sezón. Nechápem. Skrátka nie, ako môže jedno vedenie televízie ovplyvniť smerovanie jedného seriálu. Brr. Teda pokiaľ moje vnútorné dieťa neuspokojí Wolverine and the X-Men, tak už asi túto sezónu nič. :-) Aj tak nič z toho nechytíte v bežnej televízii – až to človeka desí.
Ani tá NHL nezačala práve najšťastnejšie – prehrou. Začínam mať pocit, že tí moji Flyers už tak skoro Stanley Cup neuvidia, teda pokiaľ sa nespamätajú a... Viem ja? Čo som ja nejaký tréner? Leda tak ten tzv. „krčmový“, ktorý síce vie ako by to malo vyzerať, ale sám stál na korčuliach naposledy keď mal 6 rokov :-). A keď tak o tom uvažujem, ak by som to skúsil teraz, zrejme by to bolo naposledy... Ehm, teda jeden nikdy nevie, čo mu zlomí väz :-) Predstava medveďa na korčuliach, je ale v mojich očiach dostatočne odradzujúca od podobných hovadín... Na druhej strane, keď ma nezabije to, bude to niečo iné. :-)
Aby som tento myšlienkový miš-maš nejako ukončil, ešte stále mám taký pocit, že mám dobrý pocit – zatiaľ. Takže... seriály by sme mali, hokej tiež, hry sme prebrali minule a hudbe momentálne toho veľa nenapíšem. Snáď len, že Falbe bude mať opäť zaujímavý soundtrack – aspoň to tak zatiaľ vyzerá.
Viete čo bolo presne pred troma rokmi, presne v tento deň? Ani ja už nie..., vlastne áno, takú silnú sklerózu ešte nemám. Áno, sú to presne tri roky kedy som začal písať tento blog. Tri roky!!! Ešte som bol študujúca mládež :-), chcelo sa mi písať – hocičo a hlavne mal som času...., že by to jeden nespočítal. Dnes? Nuž, času je pomenej, chuť písať však stále ostáva. Trochu schizofrenicky sa však moje písanie rozmnožilo medzi dva blogy. Môj trojročný a.k.a. starý-dobrý a (podľa mňa) zaujímavý menom Kultura Kriplů. A samozrejmosťou je kde-tu nejaká recenzia pre gamesweb.sk
Písať nie je jednoduché, a už vôbec nie pre hráčov, tí sú strašne nevďačná sorta ľudí ;). Tu sa im nepáči hodnotenie, tam sa im nepáči váš prístup k hre... Je to sila zvyku. No a napokon je tu písanie, len-tak pre radosť s písania. Na to je vždy dobrý blog.
Napísať recenziu je jedna vec, napísať dobrú recenziu to už chce kumšt (a z pozorovania česko-slovenskej hernej scény, tento kumšt má len veľmi málo ľudí), písať niečo iné... to už chce talent, cvik a hlavne fantáziu. Niektoré veci nemám, a o niektoré rýchlo prichádzam. Neviem, či je to realitou všedného dňa, nutnosťou byť všedný, prispôsobovať sa jej, ale skrátka mám taký pocit, že čo sa týka fantázie, kedysi toho bolo vo mne viac. Čo sa talentu týka, viem že sa kedysi hovorilo ako tam čosi je, niečo by z toho mohlo byť, ale dnes je všetko akosi preč. Prečo? Cvik. Tam kde chýba, ani talent nepomôže, tam kde všetko upadá – osobnou lenivosťou alebo čímkoľvek iným, tam talentu svetlo nesvieti.
Ejhľa, opäť začínam byť príliš negativistický. Pritom môžem tri roky trvania považovať za malý sviatok. Koľko ľudí skončilo po roku, mesiaci, dvoch, prekopalo, prevrátilo svoj blog hore nohami. Ja tri roky nič. Len som si vytvoril lepšiu hlavičku a zvyšok ostáva pri starom. Ako dlho to ešte vydrží? Viem ja? Nikdy to neviem... Necháme to žiť z jedného dňa na druhý a uvidíme. :)
25.09.2008 Návrat do minulosti..., by bol fajn...asi.
Dnes na ceste do práce (zhodou okolností od zubára :-) ), som cestoval v električke plnej malých detí. Len ja, električka a doslova celá kopa týchto malých deštruktorov. Ako som tam tak stál, obzeral sa po okolitom svete, počúval som to ich džavotanie – občas sa ku mne dostali aj veci, o ktorých sa rozprávajú. Aké video, kto videl, čo komu cez internet poslal, kde, kto hral futbal a kto vie, či nevie behať... Skrátka, vtedy som si pomyslel – mať tak znova vaše problémy. Jediný problém, ktorý by som mal, bolo napísať si domácu úlohu, prípadne sa naučiť nejakú zhovadilosť... Byť tak zase v ich veku... Žiadne technologické vymoženosti, počítačové hry ešte stáli za to...vlastne, aké hry? Hrávať sa na pieskovisku, behať po lúkach, skrátka robiť blbosti (jednoducho, spomenul som si, že počítač som vtedy ešte nemal :)). Krásny život bez starostí... Kto by nechcel, však. Z tohto uhla pohľadu sa zdá byť tá dospelosť akosi príliš temná, akoby sama jej podstata podliehala „Temnej strane Sily“. A nehovorte mi, že nie.
Ale predstava, že by som sa teraz išiel hrať na pieskovisko je zaujímavá – a verte mi, že ja by som sa tam aj pokojne hral – budoval, sypal piesok, staval valy, ale akoby to asi vyzeralo v očiach okoloidúcich to fakt neviem. Jedine...ách áno, práve mi dochádza, na čo sú dobré vlastné deti... :))
No nič, kde nemôže byť živé pieskovisko, bude aspoň to virtuálne. Len tu býva zase opačný problém – okoloidúci vás nestrašia, ale čas akosi chýba. Hovorím, zlaté detské časy. Sakra, nemohli trvať večne? No dobre, tak aspoň tak dlho, akoby som uznal za vhodné... Asi nie.
Keď chce človek niekomu pomôcť, niekedy to nedopadá veľmi dobre. Skrátka keď sa vás opýtajú na cestu, zmýlite si pravú stranu s ľavou...Ehm, vlastne nie takto... Inak.
Zahraniční turisti sa vás pýtajú na cestu. V otázke jasne rozpoznávate konštatovanie a aj následnú otázku. Jednoducho sa potom podľa nej zariadite...
(T)uristi: Dobrý deň, mladý muž. Hovoríte nemecky, či anglicky?
(J)a: Z každého trochu.
T: Toto tu je Starý most, však?
J: Áno, to je starý most.
T: A ktorý je ten nový?
J: Ach, ten nový, tak to je ten...nedávno ho dostavali, to musíte ísť tadiaľ...
T: Ďakujeme...
J: Nie je zač...
Fakt asi nebolo. Až v autobuse ma dostihol pocit, že čosi nebude v poriadku. „Ktorý je ten nový? Ktorý je nový?“ Hmm. Hups. I keď možno, hups. Kto pozná Bratislavu vie, že okrem Starého mosta, tu máme aj druhý most, ktorý sa volá Nový most – a to aj napriek tomu, že je druhý najstarší :-) Ale ja som akosi v tom zhone čosi nepostrehol, a doteraz som si tým nie úplne istý. Či milí turisti chceli vidieť relatívne nedávno dokončený (a teda nový) most Apollo alebo sa chceli dostať k mostu, ktorý sa nazýva Nový. Čo by samozrejme nebol veľmi problém, keby sa Nový most nenachádzal opačným smerom než som poslal turistov :-)
Nuž čo, poviete si, stáva sa. Lenže mne v poslednej dobe akosi často! :-) Týmto by som sa rád ospravedlnil každému, koho som poslal zlým smerom. Verte mi, nebol v tom žiaden zlý úmysel.
Tak nejako by sa mohla volať "causal" hra na motívy z reálneho života. Ako variácia na skladanie nábytku priamo z krabice. Hráč dostane jednotlivé diely a akýsi hrubý návod ako na to. Nuž a potom sa pustí do skladania v časovom limite...
Určite by nechýbali ani bonusy v rýchlosti, či strácajúce sa skrutky, matice, či len neposlušné klince. Hra by potom bola spestrovaná ďalšou minihrou v štýle "spoj tri". Hlavnú úlohu by tam hrali už spomínané skrutky a ich kamaráti. Na ťažšej obtiažnosti by k tomu hráč nedostal ani ten návod – nech sa snaží! Že mu na konci nejaké súčiastky ostanú? Hmm, záleží ako dobre hral. Možno ich len nepotreboval...
Lebo ako hovorí stará ľudová (kutilská) múdrosť: Vždy niečo ostane! :-)
Ja len dodávam, že je to pravda. Čím som asi strávil takmer pol dnešného dňa? Och áno, bola to úžasná sranda. Teraz len dúfať, že to nedopadne ako v "A je to!", a milý nábytok sa nerozpadne na základne súčasti. :-)
Je to už niekoľko dní, čo sa na svoju poslednú púť za hory, cez šíre more, do neznámych ríši, vydal herec Michal Dočolomanský. Mnohí si ho pamätajú ako detektíva Nicka Cartera z filmu Adéla ještě nevečeřela, či ako hraběte Teleke z Tölökö z Tajemství hradu v Karpatech, či z mnohých iných rolí. Z divadla je možno jeho najznámejšou postavou Jánošík z legendárneho muzikálu Na skle maľované. Skrátka pán herec.
Leto na konci, a depresia na ceste. Alebo keď nie depresia, tak určite niečo veľmi podobné. Predstavte si keby bolo možné sa presťahovať do teplejších krajín – bez následkov. Povedzme, že by Slovensko malo v nejakom príjemnom morskom prostredí vlastné súostrovie, kam by sa na zimu jeho obyvateľstvo sťahovalo. Len tak. Pre to pekné počasie. Na Vianoce do mierne zasneženého prostredia Slovenska a potom zase naspäť na ostrovy. Teda až by tu nezačalo leto a... Momentík, na čo sa sťahovať z ostrova do vnútrozemia a späť, keď tam môžem žiť stále?
OK, poviete si, tomu chlapcovi zase mierne...skrátka šibe mi! Ale, pozrite sa von, ako krásne je tam. Ako relatívne dobre bolo posledné týždne a mesiace. Tiež cítite v kostiach ten prichádzajúci nečas?! Možno nie tento týždeň, možno nie budúci, ale už čoskoro príde. Aby človek mohol vyjsť von bude musieť na seba nahádzať tonu oblečenia. Ak nie dve. Sychravo, mokro a hnusne. Je to na plač, depresívny, neutíchajúci plač. Pre ľudí, ktorých nálada je závislá na tom zlatom, rakovinu spôsobujúcom kotúči tepla a jasu – je to skrátka pomalý začiatok utrpenia. A nie že nie.
Prečo myslíte, že posledné mesiace chýba na tomto mojom kúsku internetového priestoru niečo zaujímavé, niečo konštruktívne a niečo... Niečo so zmyslom pre zmysel? Áno, moje ja (jedno, druhé i to tretie) sa snažili nachytať posledné lúče slnka, poslednú radosť roka. Depresívne skľučujúce. Kde je moja radosť? Zbiera hrušky na Gerlachu! Och aké kruté.
Toľko vecí, a tak málo času. Krátky je ten čas a nedostatočný. Olympiáda ma míňa miernym oblúkom – jedným očkom zhliadnem tu, druhým tam. Občas sa zasmejem na rôznych patetických protestujúcich skupinách, ktoré protestujú len aby protestovali. Ani poriadne nevedia za čo. Mier a láska. Sloboda, rovnosť a bratstvo. Alebo podobné záležitosti. Je toho plná história, a pritom nikto to nikdy nemyslel dobre. Fakt nie. Už i tí bratia Rusi vystrkujú svoje vojenské rožky, akoby toho nebolo dosť. Stačí jedna malá zámienka... A je to tu. Pri tom, čo mi to len pripomína? Ach, už viem. Stovky a stovky stránok našej vlastnej histórie. Aké krásne, aké nepoučiteľné...
Keď už sme pri tom ľudstve... Niekto by mal dať spoločnosti Bioware Oscara. Neviem presne za čo, ale za niečo určite. Tak číre, tak dobré sci-fi som už dávno nevidel, nečítal (a o hraní už ani nehovorím).
A potom je tu ešte jedna hra, ktorá zdiaľky kričí; "Alien Breeeeed!" Ja len dodávam tak trochu, a okorenená štipkou toho príbehu o prežívaní ľudstva. Space Siege, uvidíme, čo sa z toho vyliahne ďalej. Zatial mám pocit alienského deja vu – teda aspoň čo sa hrateľnosti týka. Isto, niekedy rozvediem. Ale nie dnes.
Ešte mi k celkovému obrazu dejov vo svete niečo chýba. Len neviem čo to presne je. Ach áno, to nešťastné Euro. O tom si trochu poklábosíme. Jo a musím pochváliť prístup telltale games k zákazníkom. Aspoň zatiaľ sa javí viac než dobrý!
Zóna upratovania C24-BA-D. Obvyklé zbrane – kýbeľ s vodou, handra a prachovka. Využitie 100%. Úspešnosť: ???
Nie, to fakt jeden nikdy nevie. Kým všetko zložíte, preložíte, naložíte a oprášite na druhej strane je to už opäť zasrané. Nie, to nikto nevie. Avšak musím sa priznať, že po tak radikálnych zmenách to svoje doupě ani nespoznávam. Neostalo tu nič na svojom pôvodnom bordel-mieste. Snáď len ta tlačiareň. Priznám sa, že som z pod toho neporiadku vyhrabal aj gitaru. Jéééj, ja mám gitaru. Škoda rečí na túto tému.
Najviac tu teraz chýbajú hry. Všetky som ich zozbieral a poukladal do troch obrovských krabíc. A nie len originálne originály, ale aj Level DVD-čka. Slušná zbierka. Niektoré z nich mám obzvlášť rád. Celá severská trilógia „Realms of Arkania“ – originál, žiadne prekliate abandonware kópie. A tých zážitkov, na ktoré si človek spomenul. Každá krabica, krabička, či CD-čko vyvolali určité spomienky. A teraz už nie sú...
Na druhej strane, v izbe je teraz o mnoho viac svetla. Môj stojan na vínové fľaše dostal svoje (i keď stále dočasné miesto), zmizol alkohol zo stola – teraz už sú tam len štyri fľaše, pekne poukladané. A povyhadzoval som asi dva plné kontajneri smetí (smetiari budú mať istotne radosť) – dve tony starých PC Revue, nejaký ten časák o filmoch, kopec záložných kópií hier a filmov – skrátka bezdomovcov raj :-)
Toľko postrehov, toľko dejov a tak málo času – však. Ešte k všetkému treba dokončiť aj reštrukturalizáciu starého počítača :-).
Len ma štve, že Plamienok došiel o časť svojho chvosta. Budem sa musieť postarať o rýchlu nápravu, pravda môžem dúfať, že mu dorastie nový. Myslím, že niektoré druhy drakov majú podobnú vlastnosť ako niektoré jašterice. Snáď, uvidíme. Inak obaja dráčikovia privítali upratovanie s veľkou radosťou. Pravda, občas pomohli, niekedy ani nie. Iskrička zožuval pár diskiet. Čo je na tom zlé? No to práve neviem. Čo bolo na tých disketách sa už totiž nedozviem. Ale aspoň už je čisto... A vyzerá to tu úplne inak. Hmm.
Čo človek všetko neodhalí pod nánosmi rokmi uležaných tapiet... Skrátka bytová archeológia klasického strihu. Strhávaš, strhávaš, až narazíš na krvou písané, neznáme značky! :-) A to nehovorím ešte o tajomných výpočtoch. Čo sa skrýva za klasickým socialistickým panelákom? Aké temné sily tu pracovali? Tak to...to sa mi rozlúštiť nepodarilo. Ale ja na to určite prídem a odhalím to pradávne zlo, ktoré stálo za týmto plánovaním. Ak by sa mi medzitým niečo stalo... Bol som blízko... :-)
Jedného dňa ho to prestane baviť, hovorievali. Neprestane! Povedal som si vtedy – nikto nebude rozhodovať o tom, čo ma baví a čo nie! A tak nejako som sa toho držal zvyšok života. Až do dnes. Aby som zistil, že čiastočne mali pravdu. Už ma to tak nebaví ako kedysi. Vlastne mňa väčšina vecí nebaví tak ako kedysi :-). Sú to vlny nadšenia a znechutenia, ktoré sa pravidelne opakujú. Je to tak so všetkým. Ale hlavne by som rád teraz písal o počítačových/video hrách.
Niekde vnútri totiž viem, že už to skrátka nie je ono. Áno, baví ma sledovať, čo sa okolo hier deje. Baví ma sledovať novinky a drby...,ale... Skrátka niekedy mám pocit, že už je toho dosť, že už by stačilo. Lenže niekde tam vnútri mi znie ono moje „Neprestane!“ Vždy veci odložím za hlavu, nechám im voľný priechod a nakoniec... Nakoniec sa k nim opäť vrátim s nadšením aké bolo predtým. Tak to chodí, avšak od istého času, tam už okrem onoho „Neprestane!“, sídli aj čosi ako „Už to nie je ono, čo?!“. Tým teraz nemyslím smer akým sa hry uberajú, spôsob akým sa prezentujú, ale skrátka – ako som povedal – niekedy je toho už moc. Na druhej strane, o hrách veľmi rád píšem...a nielen o hrách, ale najmä o nich. Už sa o ne nezaujímam len z hľadiska hrania, ale aj z hľadiska ľudského, spoločenského. Pohľad sa zmenil, herné nadšenie rokov minulých opadlo, ale záujem stále ostáva.
Niektoré z vecí, ktoré ma znechucujú by som vedel jednoducho pomenovať – keď vidím tie zástupy fanboyov, ktorí nepoužívajú mozog, keď čítam tie desiatky príspevkov v diskusiách o tom, že hra XY má strašnú grafiku, a preto to musí byť desná sračka, keď vidím ako väčšina autorov strašne nadhodnocuje niektoré hry (Dungeon Siege, Hellgate London, dokonca i moja obľúbená hra posledných rokov Oblivion). Skrátka akoby veľká väčšina ľudí okolo hier strácala súdnosť, zdravý úsudok a pohľad. Pravda, možno ho nemám ja. Nie som svätý, istú zaujatosť nikdy nemožno vylúčiť.
Zaujímavé, keď sa pozerám na zoznam hier, ktoré majú v najbližšej dobe doraziť na trh, cítim akési mierne detské nadšenie, z niektorých titulov. Avšak, obávam sa, že keď ich už dostanem do rúk, nebude to skrátka ono. Poslednú hru, ktorú som si naozaj užil, bol Neverwinter Nights 2 a jeho vynikajúci datadisk. Inak... Panuje vo mne letargia. Pocit, že by som to mal konečne zabaliť a presunúť sa niekde inde. Niečo nové... Avšak, stále je tam to „Neprestane!“ a vedomie, že chuť sa jedného dňa opäť vráti.
Do konca roka má uvidieť svetlo – sveta niekoľko zaujímavých titulov. Dám si ešte šancu a skrátka uvidíme, či je to definitívne preč, alebo len spí a čaká na príležitosť.
20.07.2008 Z práce do práce a nepráce a pláce...bez.
Únava materiálu, hrozí zlyhanie systémov...Tíííííít, tíííííííít, alebo radšej nič. Skrátka zaujímavého toho je, nezaujímavého ešte viac, ale čas... Toho zrazu nieto. Hovorí sa tomu zanedbaný blog. Nuž veď je to úplne normálne. Nie je každý deň o čom, a nie každý deň o niečom zaujímavom. Aspoň zo subjektívneho hľadiska.
I keď pri maxi-mega-uber upratovaní som narazil na pár starších, starých a úplne najstarších fotiek... Ach ako sme sa nasmiali. A tie časy, čo sú zachované na tých fotkách sú dávno preč. Dokonca som našiel i fotky z Paríža. Sakra neviem ako sa to stalo, ale na ani jednej nie som :-). A čo takto Rubikova kocka? Stará, strašne stará a akosi z nej odpadávajú tie farebné nálepky. Heh, obávam sa, že už bude nezložiteľná :-). Zošity zo školy, staré poznámky, rôzne knihy, rovnako aj rôzny zbytočný bordel. I krabica od hry „Tajemství Oslího ostrova“ sa našla, a Paranoiu 2 už ani nebudem spomínať. Veru hej, divné veci sa váľajú v temnotách skríň, poličiek a šuflíkov. Ako hovorím, nič zaujímavé...skrátka obyčajné dni práce, bez pracovného pokoja :-)
14.07.2008 Sedačka sa do výťahu skrátka nezmestí...
Dneska sa už človek nemôže spoľahnúť ani na zaplatenú pracovnú silu. To je tak, skrátka objednáte si sedačku, zaplatíte si špeciálny príplatok za vynesenie (výťahom) do bytu a... Nuž skrátka a jednoducho, páni to odmietnu vyniesť, pretože sa to podľa nich do toho výťahu nezmestí a oni predsa nebudú pracovať nad rámec dohodnutej činnosti. Takže čo teraz? Holt, sám to hore nevynesiem – keď už to teda výťahom nejde (úprimne, tí páni sa ani moc nesnažili). Sedačku v prízemí paneláku o samote tiež nechať nemôžem – teda mohol by som, ale je dosť možné, že i napriek jej veľkosti a váhe by do hodiny bola preč :-). Nikto, nikde po ruke, čo iné mi ostávalo, ako rozvaliť sa na zabalenú sedačku a čakať na posilu.
Pozerám na tú kopu krabičiek od hier, ktoré sa tu váľajú... Pozerám na tie teasery a trailery z E3... A zdá sa mi, že som z toho mierne znechutený... Chýba kdesi tá radosť z objavovania nového, chýba ten správny pocit... Neviem. Možno je to tým počasím... Koho zaujímajú hry, filmy, keď vonku je tak krásne... Možno je to zlý čas na E3 :-)... Naozaj, kde sa vytratil ten život, ten záujem, to niečo. Niečo nevídané, niečo zázračné, čo ešte nebolo... Ak náhodou bolo, tak v novom kabáte to stále zaujalo. Preč, všetko je preč... Mená spoločností, tých ktorí na hrách pracujú, všetci sú preč. Staré zaniká, nové vzniká. Lepšie? Možno... Zaujímavejšie, ťažko povedať.
Snažíte sa podchytiť ten moment, avšak akosi vám uniká. Nové smery, veľké rozprávania, grafické pozlátko – hra. Ktorá z toho množstva baví najviac? Ktorá patrí kam a prečo? Zmysel? Uniká... Nie mne, im. Snažili ste sa niekedy nezainteresovaným vysvetliť čo na hrách vidíte? Ťažké, nemožné a nepochopiteľné. Používate prirovnania, metafory, hľadáte podobnosti v iných médiách... Nič. Hudba... Áno, tá hudba vznikla ako sprievod k hre. Miestnosťou sa ozýva hudobný podkres z Arcana, či tiesnivé skladby Bioshocku... Neveria. Nechápu. Čo je pre nich vlastne počítačová hra? Otázka, ktorú som si nikdy nepoložil. Odpoveď. Možno hádať nejakú stereotypnú, klasickú, avšak bude pravdivá? Potrebujú počítačové (resp. video) hry osvetu mimo svojej skupiny záujemcov? Má to v názve slovo hra, to bude niečo určené pre deti... Deti. Aj tak sme všetci deti, v každom veku. Bohužiaľ mnoho z nás si to neuvedomuje... Smutné.
Odchádzam. Nebudem ďaleko. Idem niekde hľadať inšpiráciu pre tento svet. Pre hry. Nájdem ju v tvorení? Nájdem ju v hudbe? Možno je schovaná vo filme? A možno, nie je vôbec. Ilúzia sa končí a čosi nové začína. Hry sú fajn, tak ako knihy. Formujú fantáziu a to mám rád. I keď, možno formovali v minulosti a dnes už len veľmi zľahka. Nesmelo. Avšak aj ten kúsok je lepší ako nič. Idem hľadať..., to čo nemám, čo som stratil a nikdy nenašiel – aj to, aj iné.
Tu je tých pár fotografií, ktorých kvalita nie je príliš valná. Naozaj neviem fotiť, a keď sa mi už nejaká podarí, je to jedna zo sto. Čo však nie je tento prípad...
Predchádzajúce tri dni som strávil na Utekáči. Príjemné prostredie. Avšak, čo na prvý pohľad istotne zaujme každého prechádzajúceho, sú ruiny sklárne.
Ruiny, ktoré stoja nad dedinkou ako tieň dávnej, lepšej minulosti. Hneď som si spomenul na časť z knihy Ayn Rand, tú kde bola opustená továreň na výrobu motorov. Čosi, kde sa niečo tvorili, ktosi nenávratne zničil. Pre jednorázový zisk, istotne. Novodobá zrúcanina, smutná zrúcanina. O to smutnejšia, že v čase keď som tu naposledy bol – i keď som mal len päť rokov, a všetky spomienky na ten čas sú len veľmi hmlisté – skláreň stála. A ja som sa po nej prechádzal. Bola živá, pulzovala ohnivým životom a vytvárala veci – ľudia v nej vytvárali veci. Teraz? Tichá sa stala domovom pre tvorov prírody. Prázdna ruina. Tu sa kedysi tvorilo, dnes je tu ticho. A komíny, ktoré sa týčia k oblohe, upozorňujú na svoju prítomnosť. Pri tom ponúkala pracovnú príležitosť mnohým ľuďom. Vtedy. Dnes? Ticho.
Montovanie plastových okien znamená ohromný bordel v byte. Argh. A kopu roboty. A samé sprostosti. Ale čo, aspoň tam v zime už nebude prefukovať a okná nebudú vypadávať na náhodných okoloidúcich :-).
Inak okrem okien, nič zaujímavé na tom svete. Teda, Diablo... Krása toho fanatického fanúšikovstva alebo inak povedané; aj Diablo má fafanov. Neuveriteľné. Na druhej strane je zaujímavá jedna vec. Chápem tú stranu, ktorá vymyslela tú petíciu proti zwowkovateniu (dobré slovo! :-) ) Diabla. Môj názor na tohto kráľa akčných hier snáď pozná každý. Príjemná hra, ale jednorázová a pre ďalšie hranie nudná – aby som to zhrnul do jednej vety. Avšak, čo ju robilo zaujímavou, bola práve jej unikátna, temná atmosféra. A zdá sa, že by ju týmto krokom, Blizzard veľmi rád tejto atmosféry zbavil. Čo by bola škoda, lebo potom by to už bola naozaj veľmi nezaujímavá hra. Tak im držím palce, a možno aj pripojím bezvýznamný podpis do ich petície. :-)
Deň sa chýli ku koncu, hry sa míňajú a staré časy sú preč. Chcelo by to niečo nostalgicky zaujímavé, prípadne nostalgicky vtipné. Och áno, asi pred týždňom som rozohral Realms of Arkania: Shadows over Riva... I čas potvrdil, aká je to výborná hra. Žasol som nad ňou akoby som ju hral po prvý raz. Tomu sa hovorí RPG! Ale škoda slov, veď každý ten svoj kus hernej obsesie vnímame inak.
Mám chuť na niečo chladené... Hmm, čo smäd zaženie, ale nebojte sa Vinea to tentoraz nebude. I keď, ako som ju spomenul... Celkom by som si dal... Idem si po vodu. Nech žije horko! A smutné udalosti necháme na iný čas (áno, tak – tento rok nám umiera príliš veľa hercov :( ).
Prísť domov po troch dňoch, to je sklamanie a uvolnenie zároveň. Sklamanie z toho, že dobrý čas, ktorý ste strávili mimo domova vypršal – a že bol fakt pohodový... A uvoľnenie, je skrátka uvoľnenie, známa posteľ, známe prostredie a... Počítač. Vlastne ani nie on sám, ako tá obrovská sústava sietí zvaná Internet. Prezrieť všetky maily, všetky reakcie na fórach, odpovedať tam kde je treba... Povedzte, je toto jednému človeku treba? Obzvlášť keď si uvedomil – v návale nastatých situácií, že mu vôbec nič z toho nechýbalo?! Ešte zo mňa cítiť dym, som ako chodiace údené :-), jedna sprcha to spraví a potom... Maily, diskusie, reakcie a iné veci... Spánok a pohoda...A možno pozriem aj nejaké fotky a podelím sa..., i keď treba brať v úvahu, že nie som žiaden fotograf, takže to budú suché „popisné“ fotky nejakého miesta :-) Uvidím, až sa na ne pozriem. Aporpo, Diablo3 som si už stihol všimnúť... O tom však, potom. :-) Okrem toho, pred odchodom som si zaobstaral ešte soundtrack k novému Alone in the Dark, tak aj ten ma ešte len čaká (už som si ho nestihol nahrať do prenosného mp3 preháňača :-) ).
Prečo ťa ešte na staré kolená zaujímajú hry?! Spýtal sa ma ktosi nedávno. Pravdu povediac, už ani neviem čo som mu odpovedal... Že je to zaujímavá forma zábavy? Lepšie alternatívne vyžitie oproti zažitým formám ako je televízia, či film. Možno preto, že kedysi mali hry pár vecí spoločných s knihami... a i keď sa mnoho vecí zmenilo, neprestalo ma to fascinovať. Alebo je to tým, ako pretína kultúru na skrz a vyvolávajú nevôľu a nepochopenie v radoch nezasvätených ľudí. Možno je to zábava. A možno by som nemal o čom zábavnom potom písať... vlastne to posledné škrtnite (logicky, ak sa človek nevenuje jednému, venuje sa druhému). Možno by som skončil pri inej popkultúrnej platforme. Bárs aj komikse. Veď si občas do tohto odvetvia zafušujem.
Ale úprimne povedané, aj tak neviem na čo sú mi dobré tie roky herných skúseností, vedomostí a pár malých výskumných sond robených na túto tému (teda tie sondy sú dobré pre spopularizovanie, uvedenie do povedomia nezasvätených... :) ). Čo mám s nimi robiť? Napísať snáď o tom knihu? Kto by ju prosím vás vydal...a kto čítal!? Narodiť sa v ľudnatejšej zemi (nie, tým nemyslím Čínu alebo Indiu), možno by to aj za pokus stálo. Ale v našom malom Slovensku by to bola len strata času a hlavne peňazí. Je to vtipne-smutné. Lenže, pokiaľ to budem brať – tak ako sa to ani u nás inak brať nedá – teda ako koníček. Potom bude asi všetko v poriadku. Koníčky bývajú vlastne úplne zbytočné. Venujeme im čas, lásku a energiu, ale v konečnom dôsledku sú k ničomu. Neznášam pesimizmus.
Napokon je tu ešte Internet, samostatná entita (nie ako fyzická prítomnosť, ale ako pojem), zasahujúci do každodennosti človeka a prinášajúci nové formy komunikácie a združovania. Aj to býva zaujímavá téma, pokiaľ sa dobre podchytí. Nedávno som mal možnosť čítať pár bakalárskych prác na túto tému a bol som nimi mierne sklamaný. Svojim spôsobom skôr vyznievali ako návod na použitie, než čosi hlbšie analyzujúcejšie. Uvidíme, čo sa na nás vyrúti v blízkej budúcnosti.
Vaňa, vlažná voda a pohoda. Veru hej, dnes bolo báječne. Vonku, vnútri, v podzemí, či vo vesmíre jednoducho jedná báseň. Skrátka leto ako má byť. Môže byť jeden spokojnejší? A to som v podvečer ešte fičal na mierne nostalgickej vlne. Dokonca som si musel pustiť aj niečo nostalgicky hudobné, niečo v rozmedzí 60s a 70s. Skrátka, aby bola tá správna pohoda. Jedol – možno posledné tohoročné – jahody, dal si trochu zmrzliny, zistil, že vážim viac než je zdravé. Na druhej strane, čo ak je to váha zdravého slona? Tak asi v poriadku. Nič nové na svete. Len zajtra do tej práce treba ísť... Nie, nerozumiete mi, v mojej práci býva fajn, len už tam nie je vaňa, zmrzlina a jahody... A skrátka... je to tak. Milujem leto. Keď idete von nepotrebujete veci (ehm, teda nezbytne nutné áno :-), ale ostatné zbytočné nie), žiadne ponáhľanie, žiadne mrznutie, moknutie a iné škaredé veci. Keď náhodou aj zmoknem, nevadí...obvykle to býva príjemný letný dáždik (možno trochu kyslý, ale nie som pojazdná chemická stanica, takže do toho nevidím). Inak nič. Jedna malá nepríjemnosť sa možno s horúčavami viaže – keď sa človek potí ako kôň v kufri, nie je to práve prijemné, ale prežiť sa to dá. Malá daň za Slnko. Kiež by bolo v živote viac takých dní. Pohodových, bezstarostných a pokojných. Bolo by to úžasné.
Zapísať si... nabudúce riešiť dilemu autobus/pešo do práce, jednoznačne druhou možnosťou. Hlavne keď vidím, že je na moste zápcha jak tri svine. No jasné, normálne mi trvá cesta autobusom do práce 5 minút, pri menšej zápche cca 15 minút. Takže človek to má pekne vypočítané aby došiel na čas, prípadne trochu skôr. Dnes mi trvala cesta autobusom 45 minút. Pešo mi to trvá asi 25 – 30 minút, podľa nahodeného tempa. Vedieť, že strávim pol dňa v autobuse, spotený jak somár v kufri, tak sa fakt dám na pešiu chôdzu. A ešte aj blbec vodič. Keď som videl, že to nikam nevedie, snažil som sa aspoň dostať z toho autobusu. Tak ho pekne (normálne a slušne) poprosím, že či by neotvoril dvere a nevypustil pár ľudí na vzduch. Ignorácia. Ani neodpovedal, ani nepípol. Len čumel dopredu jak bager na tvrdú hlinu. Nič. Hovorím si, no čo už, prísne dodržiava zákaz hovorenia s vodičom – blbec. Potím sa ďalej. Jednej pani to tiež nedá, klope mu na tu jeho kabínku a... Nič, samozrejme. Čo iné čakať. Už som premýšľal, že či tam nezahrám nejaký pekný záchvat klaustrofóbie alebo niečo horšie. Už sa mi to raz osvedčilo :-). Ale nakoniec ma to horko tak unavilo, že som nemal chuť už na nič. Len umr...vlastne prísť suchý do práce :-). Pekne sa ten deň začal... Čo bude ďalej? Po ceste domov premoknem na kosť? Len to nie (klopem okamžite na všetko drevené na okolí!).
5.06.2008 Materiálno-duševné rozpoloženie za daždivého počasia (a jedna klasika).
Zmena počasia prospieva spánku a snom, avšak rannému vstávaniu už tak neprospieva. Ako som ja dnes chcel ešte spať, i keď som musel o siedmej vstávať do práce, to sa nedá ani popísať. Vonku bubnoval dážď na okenné parapety a mne sa skrátka nechcelo vstávať. Prijemné sny k „nadšeniu“ so vstávania istotne prispeli svojou mierou. Kam a na čo? Do práce? Prečo? Čo som komu urobil, že tam musím ísť. Peniaze? Nechajte si svoje peniaze, a dajte mi vlastné. Bez práce. Ja viem, ja viem..., koláče nebudú. Pche, príslovia a porekadlá. Kto ich má rád. Vlastne, kto ich vymyslel. Len ničia pocitovému duševne-materiálno založenému človeku život :-). Áno, ľudová filozofia na dnes hovorí – vaša duša potrebuje materiálno aby bola ešte šťastnejšia než kedykoľvek predtým. Hmota a duša sa navzájom dopĺňajú, aspoň v tejto našej materiálnej pláni :-). Pri tom množstve materiálna vám nakoniec nebude stačiť ani tá vysnívaná pyramída – ak už raz musí prísť na veci nadpozemské, veci netýkajúce sa materiálna. Krutý život ľudský... pardon, chcel som napísať smrteľný!
Keď už ma máta ta matéria, a dážď ma nostalgicky naladil. Spomenul som si opäť na jednu starú hru, ktorú som mal pred mnohými rokmi rád. Mám ju rád dodnes. Nostalgia. Tak som si vo voľnom čase sadol a čosi o tom spísal. So spomienkami na minulosť. Ja viem, nič extra, ale snáď poteší niekoho dušu :-).
30.05.2008 Tak idú dni alebo Conan, Penny Arcade a Leto.
Pozitívne zaujímavé dni, eh. Rekreačná hra Age of Conan. Penny Arcade Adventures On the Rain-Slick Precipice of Darkness (sakra, ako môže niekto takto nazvať hru! :-) ). To všetko v protipóle geniálne nádherného počasia. Slnko, slniečko a teplo. Konečne som sa dočkal a dúfam, že sa to nebude meniť. Ale pekne po poriadku.
Keď nie som príliš unavený, zapnem si AoC vždy tak na hodinku, dve. Splním nejaké questíky, získam skúsenosti a postúpim o levelík – niekedy ani to nie. Ani neviete aký je to fajn pocit, keď sa zúfalo snažíte dostať k netopieriemu démonovi a po ceste k nemu vás vždy niečo zabije. Teda to fajn pocit nie je. Fajn pocit je, keď sa tam konečne (asi po 20 úmrtiach) konečne vyštveráte. V momente si uvedomíte, že nemáte vyhrané. Ešte vás predsa čaká ten démon. Jedným okom zaregistrujete nejakého hráča v 21 leveli. Ja som bol vtedy v 16 a démon, ktorý sa onedlho na to objavil 19. Hups. Nevadí, osvedčená metóda. Útočím, zbieram zdravie. Démon je skoro mŕtvy, jedna rana a bude vymaľované. Ak čakáte, že som tu poslednú ranu nestihol zasadiť, máte pravdu. Zase mŕtvy. A potom som sa už len pozeral ako ten hajzel v 21 leveli bez problémov dokončil mnou načatého démona. Bodaj by do rána zdochol pri tom počítači! :-) Celé martýrium odznova. Dostať sa niekde tam hore k démonovi. To už nemôžem znova prežiť. A napokon ten pocit, keď sa ku mne pridali ďalší dvaja hráči a spolu sme sa už bez problémov dostali hore. Teda bez problémov, ja som zase umrel, ale ten dobrý človek ma aspoň oživil na mieste a nemusel som sa trepať cez pol mapy k démonovi. :-) Ako hovorím, celkom zaujímavá vec ten Age of Conan.
Nuž, to isté platí aj o On the Rain-Slick Precipice of Darkness. Nepamätám si hru, ktorá by ma tak chytila hneď od začiatku – teda akoby som to presnejšie napísal. Hneď od začiatku mi bolo na nej niečo sympatické. Je vtipná, kombinuje prvky JRPG a adventúry. Je jednoduchá na pochopenie herného systému. A hlavne je zábavná. A má vytváranie vlastnej postavy, a jej pomenovanie a jej zosobnenie... To na RPG hrách milujem.
Apropo, RPG hry. Dnes v hpode o tom padla reč. Ako som sa bál koľko budú mať okolo toho blbých rečí, padlo tam pár zaujímavých postrehov. Nie všetky boli od veci. Hmm. Možno som niektorých ľudí trochu podcenil. :-)
Nakoniec to leto. Čo k tomu nádhernému počasiu viac povedať, vlastne napísať. Nechápem to rozhorčenie niektorých kacírov. Ja mám tri tony tuku navyše, ale teplo mi vôbec nevadí :-) Priam naopak, vyžívam sa keď cítim ako mi slnko prehrieva moje staré kosti. Absorbujem tú nádhernú a nenahraditeľnú energiu. Jednoducho nádhera. Nemám rád nevďačníkov! :-) Sa odsťahujte na Severný pól alebo kam! :-)
Zdravotná poisťovňa nech sa ide bodnúť. Po siedmich rokoch som si išiel konečne vybaviť nové kolečká (a.k.a. okuliare a.k.a. tá vec čo sedí na nose pred očami). Poisťovňa mi hradí 150 korún. Čo? Viete čo si môžete so 150 korunami milý páni a panie z poisťovne?! Presne. Ale detaily nechám na čitateľovej fantázii. :-) To už zákaznícka zľava bola niekoľko násobne vyššia. A to tej optike nič mesačne neplatím, len som jej zákazník. Nuž čo, nové som potreboval, pretože tie staré si toho už užili dosť. Ale momentálne je to najdrahšia vec, akú človek na sebe nosí. Tragédia. Takže vďaka tejto investícií (i keď dlhodobej) som minul tento mesiac dva krát viac peňazí než zarobím. Uf.
Celé som to aspoň uzavrel (konečne) recenziou na akčnú hru Dawn of Magic. :-) Áno, akčnú, poňatú ako polo-vzdelávací text. Aby ste sa už – poniektorí – naučili rozoznávať akčné hry od iných žánrov. Sranda musí byť, život ide ďalej...
(kto náhodou prehliadol, tak som na kulture kriplů, venoval začiatkom mája pár riadkov aj nádejnému a obľúbenému Mount&Blade. Nezabudol som na túto dobrú hru, veď ju mám aj kúpenú. :-) )
Aké ľahké je odhadnúť knihu čisto zábavnú, od knihy, ktorá chce aj niečo povedať. Totiž taká kniha sa číta oveľa dlhšie. Naopak, kniha zábavná sa číta sama. Áno, ako príklad mi stačí moja rozčítaná literatúra. Zatiaľ, čo Atlas ešte lúskam, pomaly, ale isto. Rubínový klenot je už dočítaný. A to som ho kúpil minulý týždeň vo štvrtok. Šup a je to preč. Šup a opúšťame Mečové pobrežie. Šup a mám chuť si zahrať minimálne Icewind Dale. :-) Známe svety, známe miesta, vždy pod taktovkou niekoho iného. A predsa máte chuť ich žiť. Problém je, že pri takom ľahkom čítaní chcete viac a viac a viac... Pokiaľ je to dobre napísané, je to úžasná, oddychová vec.
Petržalka sa nám na niektorých miestach mení. Domy začínajú byť farebnejšie, živšie, ale to hlavne záleží na tom akého majú správcu. Čo na tom, že všetky paneláky okolo sú pekné, keď ten náš vyzerá ako z Černobyľu. Na druhej strane, ja sa na neho pozerať nemusím, ja mám teraz celkom príjemný pohľad z okna :-).
Na druhej strane, som však včera išiel okolo staveniska, ktoré sa na ceduliach honosí nápisom „Nové centrum Bratislavy“. Ale ja vám akosi neviem. Nie je to nič rozsiahle, ale už teraz to na mňa pôsobí akosi neprirodzene. Keď som hľadal ten správny pocit, spomenul som si na modernú štvrť Paríža – tú s mrakodrapmi. Oproti starému Parížu pôsobila odmerane, sterilne a neosobne. Presne ako teraz na mňa pôsobí to stavenisko. Možno to bude lepšie až to dostavajú, ale veľmi o tom pochybujem. Ak sa to zaplní ľuďmi, pribudne trochu zeleného... Ale aj tak... Neviem. Divné.
Aby tento príspevok nebol taký depresívny – veď vonku je tak krásne. Včera som v TV zazrel tú reláciu, kde sa pýtajú slovenských občanov rôzne otázky a do vysielania vyberajú ten najlepší výkvet slovenskej vzdelanosti. :-) Nuž čo povedať, jedna pani si to tam pomýlila s recitáciou básní, zaváňajúcimi socialistickým realizmom. Našlo sa pár študentov, ktorý nevedeli aký je rozdiel medzi úsečkou a priamkou. Vlastne človek tak vďaka relácií „Aj múdry schybí“ pochopí, prečo v tejto republike vyhral voľby Fico. :-) Najlepšie na všetko sú úplne mimózne odpovede od respondentov, a za všetky aspoň tú čo som si zapamätal:
- Kto boli podľa biblie rodičia Kaina a Ábela?
- Tajna a Ábela?
- Kajna a Ábela.
- Aha, tak no vám nevím. Ale samička by mala byt menšá.
Jednoducho odpoveď za všetky drobné. Úplne mimo otázky. :-) Ale aký jeho voliči, taký pán premiér. ;-))
Na svete sú veci, ktoré keď jedného dňa uvidíte, poviete si... tak toto by som bral všetkými dvadsiatimi a vôbec by ma nezaujímalo, čo si „verejnosť“ o tom bude myslieť. Jedna z takých vecí je aj tento ruksak. Áno, totálne dračí ruksak. Nosíte na chrbte draka! Paráda! :-) Mám takéto veci rád, možno je to trochu úchylka, ale nech! Človek si musí nejako spestriť pobyt na povrchu zemskom. Sranda musí jednoducho byť, aj keby padali tchoríci z neba! Okrem toho, konečne by som mal aj nejaké to prenosné dráča. Pretože ako Iskrička, tak aj Plamienok sú len dekorační draci (čo je z nejakého dôvodu milé deti nespisovné a nesprávne – správne sú draky :-) ), sediaci pekne na tlačiarni. Strážiaci moje „intelektuálne doupě“. :-) Niektoré veci sú fajn, niektorí ľudia sú fajn... Veci sa dejú a to je dobre.
Frustráciu z hokeja zaháňam na koni. Jasné, že nie reálnom. Chudák kôň! ;-) Strašné, ako dokáže byť jedna hra návyková. Droga. Dogy nie! Dogy sú priateľské psiská, aspoň tak som počul. Ale o to nejde... Ide o peniaze – v tvrdej komerčnej sfére by taká hra ako M&B už len ťažko vznikala. A pritom sa nám tu rodí jeden nevšedný herný zážitok. Puk je z módy, čaká ma meč a môj kráľ! :-)
Občas sa mi zdá, že môj organizmus nie je môj. Jednoducho vysiela signály, ktoré môj mozog síce dekóduje, ale moja myseľ s nimi absolútne nesúhlasí. Ako inak si vysvetliť, že som sa dnes – ako som prišiel z práce – celý čas cítil akoby som prekladal kamióny, celý deň behal fúrikom hore – dole a ešte k tomu vynášal batožinu hotelovým hosťom. Bum. Au. Nekecám. Pritom reálne som sedel na tej veľkej prdeli a čumel do monitora! Strašné. Asi jarná. Únava. Alebo neviem. :-) Nakoniec som sa na večer doplazil aj k počítaču doma, zapol ho, prešiel poštu a zistil, že sa mi nič nechce. Ako som tak unavený sedel, zízal na tu svietiacu plochu – mysliac si, že vidím svetlo na konci tunela. Môj dňom strhaný zrak zastavil na ikonke s názvom X-COM Terror from the Deep!!!! Uh, niečo vo mne ma donútilo kliknúť. Fakt, moje základné, tzv. prvé ja ani nechcelo. Čo vám budem hovoriť, prebral som sa až za dve a pol hodiny! Čo bolo medzitým? Matne si spomínam na mimozemšťanov, strach z morských hlbín a desivé potvory, ktoré nikto nevidí a keď ich zbadáte býva už neskoro. Premenia vás na zombíkov. Uf. Muselo to zase skončiť pri hrách? Evidentne áno. Nie je iná cesta. A morské hlbiny sú aj po tých rokoch neuveriteľne atmosferické! Kto to pochopí? Au. Zase na mňa lezie tá únava. Nuž nič to, musím to dospať... Snáď vo štvrtok..., snáď.
Začína to zaujímavo, vlastne skôr by som mal napísať, že sa to celkom dobre číta – zatiaľ. Čo, kniha „Atlas pokrčil plecami“! Neviem, či je to pozitívum, ale dostal som sa k tomu vďaka Bioshocku. Nové veci objavujeme v živote vďaka niekomu – niekedy i vďaka seba, ale na jedného by toho objavovania bolo príliš :-). O to zaujímavejšie je, že tentoraz to bola hra – počítačová. Toľko opovrhovaný spôsob zábavy... A možno zistím, že Bioshock je povrchný až beda. Vadiť to však nebude. Dozviem sa niečo nové – teda ak nájdem silu tento literárny kolos dočítať. Samotné dielo je totiž rozdelené do 3 kníh, a táto prvá ma okolo 450 strán. No ak sú všetky takto výživne rozsiahle – bude to fuška. Obzvlášť preto, lebo to nie je žiadna ľahká fantasy sága, ktoré sa čítajú na počkanie (300 strán za deň – no problem! :-) ). Takzvaný predhovor je, mimochodom, plný spoilerov – ešteže jeho autor mal toľko slušnosti to v úvode naznačiť, tak som radšej prešiel priamo k jadru veci. Uvidíme...
...Vlastne to ešte čosi mi napadlo. Je Bioshock jediná hra, ktorá mi niečo dala – mimo pocitových zážitkov? Ako tak prehľadávam svoje pamäťové bloky, nenachádzam nič, len prázdnotu... Moment! Ach áno, niekedy je až obdivuhodné ako sa človek dostáva k svojim obľúbeným literárnym dielam. Za Tolkiena môže svojim spôsobom „Pool of Radiance“ a „Wizardry“ – plné elfov a trpaslíkov, a vraj o tom písal istý pán Tolkien. To si musím prečítať! A tak okolo 95 roku, minulého storočia, sa tak stalo. Nuž a potom je tu moja obľúbená vedecká fikcia... Tento druh literatúry som čítal dávno predtým, dávno predtým som sa zaujímal o mytológie, takže Tolkien bol pre mňa zaujímavým spestrením. Nuž a potom dodnes obľúbená knižka. Však neuhádnete, ktorá hra bola toho príčinou?! Jasné, bola to Duna, spolu s nesmrteľným výtvorom od Westwoodu. Svet je malý a hry sú dobré... Kto chce tvrdiť opak?! :-)
Správna otázka. Myslím, že pravidelný čitatelia poznajú môj problém cielenej aktivity :-). Jednoducho mi to nevydrží dostatočne dlho, na to aby to mohlo mať nejaký praktický efekt. Dva týždne intenzívneho športovania je môj rekord. Potom nastane nezáujem, letargia a nuda. Nuž a teraz tu máme túto vec, o ktorej všade čítam. Wii Fit. Nintendo chce asi aby to bolo pre každého. Ale, teda ako sa poznám, neviem či by to neboli vyhodené peniaze :-) Aby som to presne upresnil – viete na čo slúži stacionárny bicykel a ďalšie srandy, ktoré mám doma? Ako vešiak na veci. No, tá doska z Wii Fit by mohla v tom prípade slúžiť ako tácka :-). Ale vážne.
Prišiel som od očnej a nevidím ani..., no však viete čo. Chcel som si pozrieť maily, nejaké diskusie a čosi napísať a môžem... Presne to! Ja vlastne ani presne envidím na to čo poíšem. :) Je to nepríjemné a dúfam, že to čoskoro zmizne. Argh! :)
14.04.2008 I am so Happy alebo náklad so Samom & Maxom dorazil!
A je fakt úžasný. Tak mi napadlo, aká bola tá verzia Season One, ktorá sa predáva u nás? Obsahuje tiež všetky tie bonus DVD featury? Pretože "pokazené scény" sú úplne úžasné a o niektorých vydarených krátkych spotoch ani nehovoriac. Čo máme ďalej v balíčku. Och áno, Sam & Max animovaná séria – komplet. K nej som sa ešte nedostal, ale z toho, čo som videl na youtube, to bude istotne stáť za to! Aspoň bude moja angličtina podrobená tuhému testu. :-) A samozrejme nesmie chýbať komiksové vydanie príbehov psiska a králička (alebo čo to vlastne je max zač ;-) ). Nuž a pokračovanie Bone, je už ako príjemný bonus.
Tá posledná vec je tričko, fajn, kvalitné a pekné tričko. Je na ňom kostičkový Max! :-)
11.04.2008 Je slovenský premiér potencionálny diktátor?
Venovať sa politike a veciam s ňou súvisiacich na tomto blogovom priestranstve je nechutné :-), ale tentoraz mi to nedá. Pán premiér sa rozhodol, že bude nasledovať svoju socialistickú minulosť, a že s radosťou opráši mečiaristické a iné diktátorské praktiky. Inak sa totiž tzv. Tlačový zákon nedá pochopiť.
Dnes som bol v práci, však normálne, nie? Lenže potom som musel ísť ešte k lekárovi, nechať si ukončiť PN-ku. Hovorím si, fajn, prídem, podám papierik a rýchlo zmiznem. Nie, nie a nie. Niekto jednoducho musí chcieť, aby ste sa stali potencionálnym pacientom a pri dlhom čakaní na jednu pečiatku (?) tam niečo opäť chytili. Plná čakáreň „dusiacich“ sa ľudí, ktorí s radosťou sebe vlastnou roznášajú – bohovia vedia akú – nákazu. Hovorím im, ďakujem, ja už som mal, nič nepotrebujem. Ach áno, ale počúva ma niekto? Nepočúva. Teraz mi ostáva už len viera – veriť, že som tam nič škaredé za ten čas nechytil! :-)
Ticho. Všade samé ticho. Nikto ani netuší, kde ten Mick je. Čo sa asi stalo? Život volá, práca nepustí? Nie. Ako vždy je to tá posledná možnosť. Nečakaná choroba ho skolila. Celý deň bol fajn, potom domov prišiel a bum! Teplota div, že nie 39, a už sa to sypalo...
Neznášam to, a vždy vnútorne zúrim, keď sa niečo takéto stane. Prečo, sakra prečo?!! Dnes klepem na všetko drevené, a dúfam, že choroba je už na odchode – pomaly. Teploty už ustúpili, dnes už len mierne presahujú onú nadštandardnú hranicu 37 stupňov. Ale napriek tomu, stále nemám veľmi chuť sedieť pri počítači, takže len pozriem poštu a hajde doliečovať! :-)
1.04.2008 Čo našlo môj blog - aprílová retrospektíva, fakt! :)
Pamätá si ešte niekto, ako som v jednom príspevku spravil tzv. experiment na zvýšenie návštevnosti. Do jednej vety som „nahádzal“ množstvo rôznych pojmov, s tým, že si vyhľadávač zgustne... Ktosi potom v komentároch napísal, že to veľmi nepomôže, keďže sa to väčšinou berie na hustotu výskytu. Samozrejme mal pravdu, ale raz cca za 200 vyhľadávaných výrazov sa vždy nájde jeden, ktorý toho nič netušiaceho chudáka privedie na tento obskúrny blog :-)
Víkend som strávil umývaním okien a odpratávaním kadejakého odpadu. Len z jednej skrine som vyhádzal toľko vecí, že sa zmestili do jedného veľkého vreca na zemiaky. Po tomto zistení som pre istotu ďalšie skrine vzdal – ono, došli veľké vrecia :-) A potom plánujem nábytkovú výmenu, čo síce pôjde pekne do peňazí, ale dúfam, že to trocha vyrieši „skladiskovosť“ niektorých priestorov. Potkýnať sa každú chvíľu o knihy, CD a iné hovadiny tiež nie je príjemné :-). A to mám v dlhodobom pláne vyhliadnuté ešte ďalšie veci. Jeden by sa z toho istotne zbláznil.
Keď už som pri tom. Zistil som, že prebudovávanie, resp. plánovanie a vyberanie nového nábytku a premýšľanie nad novým usporiadaním vecí, ma celkom baví. Je to nevďačná činnosť, ale tak nejako zvrhlo zábavná. Hmm, možno aj to je dôvod prečo väčšinu času v The Sims namiesto hrania sa so simákmi, iba staviam stále nové a nové domy :-) Čo sa nám nedostáva v realite, to si nahrádzame virtuálne. A pokojne ma citujte! :-)
Túžobne očakávaná zásielka dorazila! Síce jej to trošku trvalo a malinko som sa pozastavil nad jej cestou po svete, ale podstatné je, že je tu! A keďže som ju objednával z telltale shopu, tak tam smeruje aj moja virtuálna vďaka :-). Viem jedno, na budúce objednávam Sam & Max DVD! Teda v prípade, že ešte nájdem nejaký voľný kapitál. :-)
Nemať v tento deň na blogu príspevok by bolo divné. Najprv som rozmýšľal nad nejakou mini recenziou na produkty hernej scény, ktoré som v nedávnej dobe dohral. Pár názorov na hry, ktoré som odohral na PS2. Prípadne by som sa rozplýval nad čerstvo zhliadnutým filmom Stargate: Ark of Truth, o tom akú má výbornú hudbu. Alebo možno o staršom soundtracku k filmu Children of Dune... Jednoducho niečo, čo ma v poslednej dobe zaujalo a čo by mohlo niekoho aspoň trochu zaujímať. Lenže na to je vždy dosť času – teda často si to myslím. Na veľa vecí je času dosť... Nie je?
Človek prežije 365 dňový planetárny cyklus ani nevie ako. Potom sa k tomu začnú pridávať rôzne spoločenské konvencie a očakávania... Nuž a to sa potom ťažko vysvetľuje, že síce na papieroch máte ten a ten vek, ale v skutočnosti je to úúúplne, ale úúúúúúplne inak :-) V takom prípade ste v očiach niektorých jedincov maximálne zrelý na „Chocholouška“. A zastaví to niekto?
Keby som bol býval vedel koľko problémov mi prinesie vlastníctvo občianskeho preukazu, ani si pre neho nejdem :-). Chcem slobodu. A hlavne, nikdy sa netreba čudovať, prečo toľko ľudí sníva o nesmrteľnosti. Avšak ako vždy nemyslím tu nepraktickú nesmrteľnosť v zastúpení (Poznáte to, potomkovia, vaše činy a bla, bla, bla), ale osobnú a praktickú večnosť. Niečo ako Apocalypse (pre tých čo práve nechápu, ten z X-MENov :-) ), i keď nie až tak drasticky zločinecké. Na druhej strane kto vie, jeden by sa z toho mohol aj zblázniť a... Alebo nič, radšej nechajme fikciu odpočívať v pokoji... Pretože ako to poznám, vyrojí sa tu zástup tých, ktorí by začali tvrdiť, že by to až taká výhoda nebola. S určitosťou hraničiacou s istotou :-), viem povedať, že ich argumenty by aj tak boli bezpredmetné. „Viva Las Vegas“ alebo čo by povedal v takejto situácii Elvis...
Okrem toho, deň aký je tento je len raz za rok – logicky. Takže bude na mieste spraviť nejakú tu duševnú očistu. Preto odpúšťam v dnešný deň všetkým, ktorých som urazil za posledný rok, alebo nejako inak naštval (výnimku tvoria tí, ktorí si to zaslúžili, a to sú také indivíduá ako napríklad náš premiér. Ale ako sa hovorí, bez politiky prosím ;-) ). A samozrejme musím s radosťou mne vlastnou pozdravovať v tento deň PIPboya – on istotne vie prečo ;-) Och áno, niektorým ľuďom stačí ku šťastiu tak málo. :-)
Keď tak nad tým premýšľam... ešte je chvíľu čas, ešte stále som príliš mladý na smrť :-) Ešte pár hodín. Totiž presne to bude o tretej poobede. To už znie pomaly osudovo... Mimochodom spomínal som, že som sa dostal na výšku na tretí pokus... :-) A potom ešte... No dobre, tak nič – pre istotu. Som rád, ak to niekto v zdraví dočítal do konca a v tom prípade vďaka a darčeky mi môžete posielať na adresu... Au! (dal som si po prstoch)
Predčasný darček. Alebo Sparky dostal bračeka :-), i keď ešte neviem ako sa bude volať (Áno, viem čo si myslíte – ten magor si pomenúva veci!!! Nuž čo, volajte to RPG syndróm :-) alebo zoberte na vedomie, že i obyčajnej veci môže byť niečo viac.) Hmmm.
Je to ako lákanie Temnej strany. To nutkanie, nezadržateľné a neovládateľné – povedať, niekomu, že je idiot. Nie je to správne, v konečnom dôsledku to ani nemusí vašu osobu ukázať v správnom svetle. Vraj, chcelo by to trochu odstupu a zdržanlivosti. Ani nadhľad nepomáha. Jednoducho keď počujem nejaký podivuhodný názor, čítam príspevky na fórach, ktoré nedávajú logický zmysel, mám nutkanie onoho človeka nazvať idiotom. Či už si to zaslúži naozaj, alebo len v momentálnej situácií. Je to strašné. Nesúdiť, nehodnotiť druhých keď ich nepoznáš – to je správne heslo. Ale o to ťažšie sa dodržiava...
Čakanie je činnosť, ktorú zo srdca neznášam. Čakanie na úrade v zimnom období je činnosť, ktorá je na zabitie. Človek sa musí obliecť aby vonku náhodou neumrzol, či si neprivodil blbú chorobu, ale na úrade sa zase nemá kde z toho vyzliecť, a tak sa tam varí ako hovädzie do polievky. Zlaté leto – tričko & kraťasy a ide sa do sveta. Žiaden problém. Už aby to tu bolo.
Viete ako to chodí – práca – domov – únava – práca – domov – únava... Duch pomaličky umiera a hľadá svetielko v každodennom chaose. Šťastný tí, ktorí sú zbavení pracovnej pravidelnosti. Aspoň to Slnko keby som mal, ale i to sa skrýva za nepreniknuteľnou hmlou. Všetko, všetko je zahalené a duša pomaly umiera. Telo? To niekoľko tonové závažie? Absolútne nikto netuší čo s ním je. A duša umiera. Toť tragédia každodennosti!
Teda je jasné, že rok. Poznáte to, čo iného ako veľa štastia a radosti do Nového roku by som vám mohol zaželať?! Snáď aspoň aby si niekto splnil predsavzatia, ktoré si na Nový rok dá? :-) A samozrejme, nezabite sa zábavnou pyrotechnikou! :-)
Hmm, myslím, že týmto rokom môžem silvestrovského kocúra Sylvestra prehlásiť za tradíciu tohto blogu. :-)
Možno už niekto počul, že Ježiško sa posnažil a pod stromčekom sa nám – spolu s bratom – objavila taká čudná vec, ktorej sa hovorí gitara. Fajn, veď som už o nej nejaký čas uvažoval. Vedel som, že leziem do niečoho, čo nebude prechádzka ružovou záhradou. Čo som však nečakal, je, že budem mať zlosť na vlastnú ľavú ruku :-). Posledné dva prsty na nej sú úplne nemožné. A i keď mi všetci hovoria, že sa to cvičením zlepší, stále ma to rozčuľuje. No niet sa čomu čudovať, veď ľavú ruku človek (pravák) bežne nepoužíva. A tak sa táto chudinka akosi odtrhla od poslúchania. 27 rokov nepoužívania, je 27 rokov :-). Ale vraj sa na gitaru naučili hrať aj omnoho starší ľudia, tak snáď to nebude taká tragédia, ako to zatiaľ vyzerá. Ale pre istotu si nedávam vysoké ciele. Prvá méta je, aby som dokázal hrať aspoň ako Lister z Červeného trpaslíka! ;-) Hovorím, nedávam si vysoké ciele. Všetko pekne postupne. Uf, ale neviem ako budem normálne písať na klávesnici, keď už teraz si poriadne prsty necítim :-). Zase sa budem musieť naučiť písať len jednou rukou :-)).
Vlastne, ak má niekto nejaký zaujímavý trik, ako dopomôcť pohyblivosti tých dvoch svinských prstov, tak sem s ním :-) (škripec som už vylúčil, ten sa nepočíta :-) ).
Keby už Mick náhodou nestíhal žiaden vianočný ani predvianočný príspevok. Tak prajem každému návštevníkovi tohto miestečka na internete, zvaného blog, všetko dobré, veselé sviatky a hlavne v zdraví si ich užite! :-)
Raz za pol roka treba odprášiť veci, na ktoré v normálnom dennom zhone neostáva čas. A tak prichádzajú na rad aj rôzne knihy, knižky a iné podivnosti. Obvykle jeden z takýchto časov nastáva v predvianočnom období. Človek rýchlo zistí, že nemá kam odkladať ďalšie čísla časopisov. Overí si, že sa mu všetky knihy rútia na hlavu. A napriek faktu, že sú všetky naukladané na sebe, je na každej knihe slušná vrstva prachu. Na niektorých menšia, na niektorých väčšia a na tých najčastejšie vyberaných skoro žiadna. Okrem toho som zistil, že tá kopa kníh na CD stojane (viď foto) ho pekne poničila. Stojan sa pod tou váhou nejako nalomil, a CD-čka na jednej strane teraz vôbec nedržia. Ale čo mám robiť, keď už iné miesto na knihy nemám?!! Tak som ich dal pekne dolu, odprášil a zase uložil na miesto. Len sa modlím aby to ten stojan vydržal. Áno, áno. Dnes som robil vianočnú údržbu obývacieho priestoru. Zajtra len dokončiť pár detailov a jedna izba bude pripravená na vianočné vyzdobenie – decentné, ako každý rok. Neviem prečo, ale milujem tento vianočný stereotyp.
No a ešte som si stihol aj zájsť na nákupy vianočných darčekov. Zdá sa, že to už mám teda konečne všetko v kľude. Dúfam. Ale ako som sa tak prechádzal v útrobách svätostánkov šialenstva (pardon nákupu :-) ), neodolal som a siahol som po hre – lacnej ale blbej. Ak by som ju bol recenzoval, určite ju nikomu nedoporučím. Ona je svojím spôsobom strašná, ale uznajte, nemohol som odolať. :-)
Snívalo sa mi o boji uprostred obrovského chrámu.
Čaroval som a bolo to stresujúce.
Takmer som umrel.
Nebyť paladina.
S vypätím všetkých síl sme nakoniec zvíťazili.
Len aby sme sa dozvedeli, že cesta k veľkému zlu leží hlboko v podzemí chrámu.
Kamenným výťahom sme sa pomaly viezli dole.
Do temnoty.
Potom som sa zobudil.
Zvláštne, jednoznačne v tom vidím istý vzor, čosi mi to pripomína. Chrám elementárneho zla. Prečo však vôbec netuším. Veď som to hral veľmi málo – v porovnaní s takým NWN2. A z toho zážitku som sen nemal. Aspoň si ho nepamätám. Podivuhodné. Dokonca z odstupom od toho sna, sa mi zdá, že tam toho bolo viac. Lenže na to si už nespomínam. Škoda.
Fajn, je to fajn. Nie? Vianoce sa blížia, darčeky ešte nie sú nakúpené, i keď čosi je objednané. Čo príde, to bude. Okrem toho, zistil som, že...
Mám problém.
Strašne rád nakupujem darčeky! :-) Kde je v tom problém, povie si jeden. Nuž v peniazoch. Pekné, že rád nakupujem darčeky, keď sú za čo. Keď nie sú...
Mám problém.
Ale úplne najradšej nakupujem darčeky pre seba samého. To je taká á rozkošná radosť, že si človek konečne môže kúpiť nejakú hlúpôstku, ktorá nie je životne dôležitá, ale poteší dušu.
Čo dokáže v zime naštvať viac ako zima? Revízor v napráskanom autobuse. Jednak mám električenku bohovia vedia kde, a jednak komu sa chce v tom zimnom oblečení hrabať – však. :-) A tak, vediac, že cestovné zaplatené mám (ja viem, to sa človeku machruje keď vie, že mu nič nehrozí :-) ), tak som revízorovi oznámil nech príde v lete. :-) Predtým som samozrejme spomenul toho, čo trpel za naše hriechy a dozvedel som sa, že ten mi nepomôže. Revízor sa však zdal byť neoblomný, a to i napriek môjmu uisteniu o zaplatenom cestovnom. Potom sa začala fraška s hľadaním dokladov. Ja, dúfajúc v skorý príchod na zástavku, som to jemne naťahoval a naťahoval, až sa ucho utrhlo – na džbáne :-) No nič, tak som to nakoniec vytiahol, polovica vecí mi popadala a revízor spravil píp. Bolo mu to treba? Spýtal som sa ho slušne, ale on išiel ďalej, hľadať ďalšiu potencionálnu obeť.
Je to tak, dnes som navštívil jeden zo svätostánkov konzumu nášho každodenného. Veď aj ja som len človek, a občas potrebujem niečo nakúpiť. Zvláštne miesto. Bazár, kde môžete na jednej ploche kúpiť takmer všetko. V košíku potom máte oblečenie a potraviny, drogériu a na vrh nejaký ten film, či hru. Všetko pod jednou strechou, všetko na jednom mieste. Prináša to spomienky. Sme oddaný konzumu, alebo je to len nutnosť a ilúzia nízkych cien? Bez niektorých vecí sa nezaobídeme, ale tušíme ich skutočnú hodnotu? Vlastne, keď tak nad tým teraz rozmýšľam, čo je skutočná hodnota čohokoľvek?
Celý deň dnes nádherne snežilo. Stál som pri okne a sledoval vločky padajúce hore a dolu. Pri tom mi hral Poledouris a jeho skladba Orphans of Doom/The Awakening. Na jedného potom doľahne taká melancholická zimná atmosféra. Bolo to fajn. Tie tam sú myšlienky na nedostatok času, na mnoho práce. Svet akoby prestal v tej jediný krátky okamžik existovať. Úžasné. Mám to rád, takto to mám naozaj rád. Že je vonku zima? Nič nejestvuje. Sú len vločky, hudba a pocity. Tak by to malo byť...
Dnes ráno sa zobudím, brata doma nevidím, ale čo... Pozriem sa von oknom a tam husto sneží. Hajzel jeden, hovorím si. Akurát v deň svojich menín musel ísť odparkovať toho svojho bieleho erdžáka a všetko to tu zasnežiť! Štve ma to. Áno, nemám zimu rád, ale sneženie áno. Lenže sneženie v deň vianočný, inak mám radšej teplo, slnečnú oblohu, jednoducho krásne počasie. I keď...
Ako sa tak pozerám von, neodolám tomu a na chvíľu tam určite vyrazím. A v hlave, bude mi znieť moja obľúbená daggerfallská melódia – veď viete ktorá. :-) Keď sneží, i atmosféra okolia sa mení. Všetko je také... zvláštne magické a iné. Po tejto stránke mám takúto chumelicu nesmierne rád.
Ja viem, malinko schizofrenické, malinko protirečivé, ale tak je to so mnou vždy. Dva protiklady v jednom človeku :-).
Hnusné obdobie táto zima. Najhoršie je, že človek cíti ako na neho čosi lezie, ale ako sa toho zbaviť skôr ako to prepukne. Neznášam choroby. Tak som hrdinne do seba narval nejaké tabletky a uvidíme čo to spraví. Bojím sa len, že sa mi to ešte dvojnásobne vráti. Boj s bacilmi to je epické dobrodružstvo jak dve divé svine. :-)
Ako sa hovorí „full-time job“ nesvedčí kreativite :), lebo inak si neviem vysvetliť momentálnu tvorivú krízu. Prisahám, že čo si pamätám, tak hrozné to ešte nebolo. Vytĺcť zo seba niekoľko riadkov slušného textu – nemožné. Normálne z toho začínam mať depku – a to poriadnu. Neustále uvažujem kde sa stala chyba, prečo sa stala a čo z toho celého vyplynie. Neviem. Isté je len jedno. Dnes musím čosi dopísať, ale už viac ako tri dni to nemôžem dokončiť. Nejde to. Už naozaj neviem aký doping by som použil, aby som tu sprostú hlavu naštartoval, ale... Trápim sa. Desivé. Takýto bezradný pocit mám snáď prvý raz. Zachráňte Mickov mozog! Uf.
Malá nočná hudba. Niečo na dobrú noc, proste pohodová muzička v podaní Briana Maya. Príjemne sa to počúva, a človek si zase raz zaspomína na staré-dobré časy... A snáď mu to i pomôže spamätať sa z chaosu nazvaného posun času... Kto vymyslel tento nezmysel fakt netuším :) Je to taký malý každoročný chaos :).
Prídem do roboty – mokrý. Idem domov, prídem – mokrý. Kdekoľvek idem všade prší. Je zima. Chlad. Mám náladu pod psa. Neznášam, nenávidím... som zúrivý. Čo s tým? Snažím sa zamerať moje ja na niečo iné. Nepomáha. Cestu do teplých krajín si nemôžem dovoliť. Čo mám robiť? Trpieť. Som dieťa Slnka. Ale ono nie je. Kde sa skrýva? Prečo? Pritom tvrdia, že je to v poriadku. Ako? Nemôže byť nič v poriadku, keď nie je Slnko. Lúče tepla, čistej energie, ktorá prúdi cez všetky moje kosti. Nie sú. Zúfalstvo. Tma a smútok.
Mám taký pocit, že mám dobrý pocit. Stará dobrá pravda. Dnes som sa nachádzal na území... Nuž v priestoroch kde som už dávno nebol. Kráčal som si námestím a potom ulicami. Jemný chladný jesenný vánok mi ofukoval tvár a ja som si vychutnával „teraz“. Krásna slečna prejde okolo. Pozdvihnem obočie. Myšlienky plynú rôznym smerom. Náhle sa ocitám na malom námestíčku.
Zaujímavé, zaujímavé a podivuhodné. Dnes som sa dozvedel zaujímavú vec. Po pravde, nie je to žiadna novinka. Za tie roky som to počul toľko krát, že už sa to ani spočítať nedá. Zdá sa, že som hlboko podcenil inteligenciu a chápavosť ľudí (People! What a bunch of bastards! – tak to nakoniec asi bude aj pravda ;) ). Nakoniec som si dnes – po jednej kultúrnej výmene názorov – spomenul na jeden rozhovor z minulosti. „On to nemyslí vážne, keby si ho poznala dlhšie, pochopíš.“ Niečo na tom bude, avšak ja som bol obklopený vždy chápavými, vzdelanými a múdrymi ľuďmi, takže som s tým nikdy nemal problém. A čo sa dneska nedozvedám?
Pomaly sa vlečie, nikam neutečie. Má zo zmysel? Netuším. Mám zmysel? Neviem. Únava je zvláštna. Koľkí ľudia tvrdia, že hudba sa počúva pre text. Text? Prečo, prečo text, keď to má byť hudba! Včera som bol tak unavený, že som všetko počúval len pre hudbu. Text? Nedával zmysel. Únava? Tá tiež. Lenže hudba... Človek môže byť mŕtvy, ale hudbu bude vnímať stále... Podstatné je, že sa jej hlas dobre počúva... naozaj fajn. Vďaka. Potom už len spánok...
Pravda je, že sa neustále snažím byť tolerantný. Vždy sa pokúšam vidieť problém aj z druhej strany. Nie že by sa mi to vždy darilo pochopiť a hlavne uchopiť, ale snažím sa. Avšak v poslednej dobe sa hromadia veci, ktorým nemôžem prísť na chuť. Vôbec. A nerád by som znel ako jeden náš politik. Áno, týka sa to tzv. slovensko-maďarských vzťahov. Zrazu je toho všade plno. Od nepamäti vieme, že Maďari si nedajú pokoj, a ich cieľavedomé asimilovanie všetkého, čo nie je maďarské, zastavila až svetová vojna. Samozrejme, národ, ktorý sa sem pred nejakým množstvom rokov dohrnul a nič nevedel, si musí dokazovať svoju veľkosť utláčaním a potlačovaním práv iných národov. Nuž, je to tak. Smutné je, že im tento debilný zvyk ostal i v 21. storočí. Nemám nič proti jednotlivcom – bol by som hlupák, teda až do doby pokiaľ neotvorí ústa a nevypustí z nich nejakú do neba volajúcu hlúposť. Niekedy sa mi zdá, že je to len práca moci chtivých ľudí (rozumej vygumovaných politických predstaviteľov), ktorá sa ako nákaza dostáva i na bežného človeka. Človeka, ktorý si chce žiť v pokoji svoj – mnohokrát aj tak zložitý – život. Celé je to na hlavu postavené. Niekoho v Maďarsku strašne štve, že po 2. svetovej vojne prišli o územia, ktoré im aj tak nepatrili. Nuž, ale ľudia to nehovorili príliš nahlas. Ono, naši slovenskí (a rovnako to platí aj o tých ešte „slovanských“) predkovia tiež neboli boh vie aký bojovníci. A radšej sklonili hlavy a nevšímali si okolie. Však nejako bude. Lenže dajte nenažranému (potencionálnemu) nepriateľovi prstík a zožerie vás celého. Obyčajný človek chce len pokoj, nikdy by ho nenapadlo, že stratí samého seba, ak stratí svoju reč, svoje územie. Ale vtedy, ďaleko v minulosti to bolo vnímané úplne inak. Mali svoj kraj, svoj kúsok pôdy v dedinke a to bolo všetko na čo mysleli, pretože museli pracovať i na maďarských pánov. Hlavne chceli mať pokojný život. A maďarským pánom to vyhovovalo. Asimilovať a zničiť. Nič sa nezmenilo – aspoň to tak v súčasnosti vyznieva. Keby mali tam na juhu možnosť, už dávno nepíšem tento blog po slovensky. Áno, snažím sa byť tolerantný, a nevidieť niektoré veci takto nezymselne, lenže v tomto dosť často víťazí moje tretie ja. To s podivuhodnými, občas radikálnymi, názormi. Zaujímavé je, že ma zatiaľ nič nepresvedčilo o opaku. Verte mi, že som sa snažil vidieť veci i z inej perspektívy.
V tom zhone som si ani nestihol uvedomiť, že dnes sa zavŕšil druhý rok existencie tohto miestočka na internete zvaného Mickov blog. Uf. Normálne by ma zaujímalo, koľko ešte vydrží. :)
Práca. Práca, práca a práca. Práca. Vraj šľachtí! By ma zaujímalo kto to vymyslel. Normálny určite nebol. Lebo ja mám normálne nervy v kýbli a psychiatriu za rohom. Ale to mám z toho, že som blbec. Chcem všetko robiť poriadne, do dokonalosti, ale pri tom rýchlosť a dokonalosť akosi nejdú k sebe. Práca. Vlastne, ja za tu prácu dostanem aj zaplatené! A to už vôbec nemám vo zvyku flákať také veci. Ale keď mňa tam neustále vytáčajú rôzne veci. Hlavne skener ma vytáča a to neuveriteľne. Buď to zoskenuje blbo, alebo sa na skenovanom diapozitíve lepí prach jak mucha na ho... (veď viete čo :) ). Tak ho očistím, jemne a opatrne, potom vložím a znova oskenujem.... A hádajte čo! Prach je na inom mieste. Psychiatria. Intenzívne to robím jeden deň, ale už z toho magorím. Práca. Oh áno, šťastní sú tí, ktorých práca je zároveň ich koňom. Práca. Únava. Psychiatria. Tri sestry, ktoré si majú čo povedať.
Ani som si to neuvedomil, len tak mi to napadlo, keď som si čosi čítal. Veď ja mám dnes meniny. Vlastne moje meno má sviatok, hmm, je to pekné. Oslavoval som predčasne, možno preto som zabudol. Ale je to fajn. Mať meniny, mať meno a ešte k tomu také fajnové a kvalitné :) Som na neho hrdý! :) Ešte aj to počasie sa dnes vydarilo. No nie je to príma?
24.09.2007 Díky za tu vzpomínku - alebo radšej nie! :)
Dneska som sa v robote prehraboval rôznymi starými materiálmi a narazil som tam na vlastnú minulosť. Hovorím si, že to ani nie je možné. Nuž bol to môj prvý terénny výskum, resp. už jeho definitívne spracovanie. Oj, tie spomienky. Len škoda, že neboli len príjemné, pretože to obdobie bolo dosť rušné – a zaťažovať vás rodinnými záležitosťami nemienim. Len toľko, že vždy niekto odchádza, keď to nečakáte... Inak to bola celkom zvláštna kopa papiera. Už vtedy sa vo mne prejavoval záujem dostávať od ľudí informácie, vlastne názory, na video hry a vlastne celú túto škálu modernej zábavy. Ale boli to len také nesmelé pokusy, ktoré ostávali na okraji môjho hlavného záujmu. Kus papiera, kus lesa – povedal by možno ochranár, na ktorom sú zachytené názory ľudí. Vlastne je to smiešne – úprava a písanie samotného textu je viac-menej zábavné. Veď kto rád nepíše? Niektorí píšeme aj keď nám to veľmi nejde. :) Ale prepis materiálu zo zvukového záznamu – to sú muky najväčšie. A prečože je to smiešne? Bolo to totiž iba pár dní, čo som si na jednom z blogov, ktoré (viac-menej) pravidelne čítavam, prečítal niečo o tom, ako je to „fajn“ ;) prepisovať myšlienkové pochody informátorov. Očistec je proti tomu Raj! A kto vie, možno aj peklo je raj. Alebo ako sa u nás hovorí, všetko je podvod, len mlieko je voda. Dodnes neviem na čo to mala byť reklamná kampaň :). Vlastne ja neviem, či to bola reklamná kampaň, ale to je v konečnom dôsledku jedno. Lebo som elegantne odbočil od témy. A teraz sa k nej už nevrátim. :) Práca volá, psychiatria čaká!
Myslím, že ten nadpis celkom sedí. Fakt nefungujem, po mozgovej stránke absolútne a po kreatívnej už vôbec nie. Je to hrôza. Desí ma to až to pekné nie je. Chcel som toho ešte dnes toľko napísať, ale keď to nejde, tak to nejde. S tým nič neurobím. Ešteže aspoň okrajovo vnímam tento svet, lebo inak neviem akoby to dopadlo. Ale všetko je také hmlisté a nejasné. Akoby som ani nebol tu. Lenže potom neviem kde som. Je tam lepšie? Nie som si toho vedomí. Jednoducho som tam. Nech je to kdekoľvek.
17.09.2007 Život, zlý a krutý ako tlačivá, ktoré ho sprevádzajú.
Neznášam papierovanie, neznášam vyplňovanie rôznych tlačív, papierov, zvlášť keď zaváňajú zastaranosťou – je to hrôza. Potreboval som pečiatku od lekára, tak som tam zbehol. Ajhľa, hneď som o 300 korún ľahší! Dal som už peniaze za všeličo, ale pečiatka za 300 korún, to už je sila maxima :). Tieto veci ma dokážu neuveriteľne znechutiť a unaviť. Ešte k tomu, netuším či som to vyplnil dobre. Dozviem sa zajtra. To bude radosti, keď zistím, že som niečo v tých papieroch dooral :). Človek by rád prešiel na niečo príjemnejšie, ale nedá sa. Kliknem na odkaz, samozrejme je to blog Warren Spectora a jeho rebríčky doskových, video hier a filmov. Ani neviete ako tento človek klesol v mojich očiach. Tak strašne a neuveriteľne, až sa mi nechce veriť, že má na svedomí niekoľko zaujímavých hier. Svet speje veľmi rýchlo do záhuby, do temných zákutí šialenosti. Keď už sa človek nedočká rozumného rebríčka od takého mena, tak čo má potom čakať od tohto sveta? :) Zlý a krutý.
Vysvetlí mi niekto tú vlastnosť života všetko zbytočne komplikovať? Neznášam komplikácie, priam ich nenávidím. A to najmä a hlavne keď sa jedná o peniaze a prácu. Nemôže ich konečne raz niečo hladko. Za pár článkov som zatiaľ nedostal peniaze, nuž lebo zatiaľ nie sú. Fajn, tak sa pre zmenu ešte skomplikovalo aj podpisovanie pracovnej zmluvy. Lebo nikto presne nevie, čo to mám vlastne podpísať. Ach fajn. Ešteže som dnes nebol „Pán búrkový mráčik“. To by dnešný deň už úplne zabilo. Nie, to nie je indiánske meno, to je blbá vlastnosť. Napríklad včera, pred odchodom z domu. Vonku krásne svieti Slnko, človek by po tých daždivých dňoch neveril. Tak sa vychystám, vypadnem z domu a... Na pol ceste k zastávke sa zdvihne chladný vietor, počas čakania na zastávke sa zatiahne obloha a začne liať. Prší celý čas čo som mimo domova. Zmoknutý a mokrý sa vraciam domov. Hádajte čo sa deje? Áno, tesne pred vchodom do brány prestane pršať a kým sa dostanem do bytu, už vonku svieti Slnko. A toto sa mi nestalo raz! Je to na zabitie. Ešteže dnes sa to nestalo. Lebo už fakt neviem.
V momente keď som si začínal myslieť, že už sa zbavím dažďa – začalo pršať. Ugh. Ale už zase neprší – momentálne. Okrem toho, mal som zatopené topánky a to sa mi už veľmi dávno nestalo. Poznáte to, prídete domov, vyzujete sa a vylejete vodu z topánok. Ugh. Ale predsa nejaké pozitíva to počasie má – netreba sa sprchovať, príroda zariadi automaticky. :) Jednoducho po nádhernom lete sa nám počasie zbláznilo. Niekedy uvažujem o tom, že by som ho zbehol reklamovať. Avšak nie je kde. Dokonca ani len povestná Lampáreň neberie meteorologické sťažnosti. To viete, úradníci, vždy s nimi niečo nie je v poriadku. Občas si človek myslí, že ani nie sú z tejto planéty. Možno tak maximálne z nejakej Ugrulavendiumiredalie alebo podobne nevysloviteľného sveta. Počasie a úradníci – pohroma ľudskej civilizácie. Ktokoľvek vymyslel byrokraciu zrejme nebol práve v najšťastnejšej nálade. Byrokracia je za trest, hovorievala Jánošíkova babička. Zrejme mala pravdu. Ako ju poznám, tak by určite dodala aj niečo religiózne. Ale bohužiaľ (komu inému, keď to malo byť jeho dielo. Vlastne malo to byť o ňom. Nikto nevie.), to sa do dnešných dní nezachovalo. Škoda. Ale keď niekto príde na najlepší spôsob, ako bojovať s byrokraciou – zobuďte ma.
Poznámka na okraj: svätená voda nepomáha. V čase keď som musel chodiť po nemenovaných úradoch som vychrstol pohárik svätenej vody na jednu úradníčku. Potom ma vyviedli von a nechceli so mnou viac jednať. Človek aby sa domáhal svoji občianskych práv guľometom – alebo radšej nie.
Prší. Stále. Celý deň. Prečo? Kosti ma neposlúchajú. Svaly ma nútia k spánku. Myšlienky? Sú lenivé. Hlava nepracuje. Prší. Prečo? Pýtam sa. Nenávidím... Nie teraz. Počasie ma zabíja. Prečo? Kde je moje Slnko? Kde je Svarog, žiara života? Prší. Neprestáva. Ležím. Akoby som umieral. Život je a zároveň nie je. Ležím a stále prší. Dážď. Hlava sa preberá, snaží sa donútiť telo k činnosti. Nič sa nedeje. Len prší. Prečo? Sláva dní slnečných sa pominula. Nie je. Ani ja už nie som. Prší. Celý deň.
To že som teplomilná rastlina, to je evidentné a veľmi rýchlo sa to prejavilo pri prudkom ochladení, ktoré nastalo pred nejakým časom. Neznášam toto počasie, a neznášam ho dvojnásobne, keď kvôli nemu schytám brutálnu nádchu z nábehom na chrípku. Dnes som celý deň preležal a čumel na x rôznych seriálov, chvíľu spal, chvíľu prezeral internet, až som zistil, že som v akejsi agónii kedy mi je všetko jedno. Keď človek potom takto vstane, cíti sa akoby lietal až sa jemne nadnáša. Najviac na tom neznášam tie kapesníky, sú ich všade tony, a nemá ich kto hodiť do koša. Potom sa jeden raz zdvihnem, praštím to tam a kôš je odrazu plný. Je to nábeh na ľahkú smrť, som si tým istý. Je to des a hrôza. Umieram tu už celý deň... Ále, idem do seba hodiť nejakú tabletku a spať – spánok najlepší liek. I keď... :)
Čas ticho plynie... Plynie ticho? Čas alebo ticho? O čase sa to hovorí, a to ticho... Kde sa podeli tie krásne časy... Kde je radosť? Niečo tu chýba! Istotne. Asi. Určite.
28.08.2007 We will add your biological and technological distinctiveness to our own. Your culture will adapt to service us. Resistance is futile.
Ha! Vedel som, ja som to tušil. Snívalo sa vám už niekedy, že ste Borg? Mne už niekoľkokrát a veru bol to divný pocit. Tento krát som však neasimiloval posádku vesmírnej lode Voyager, ale náš panelák. Čo je už totálne absurdná situácia. Ale to na tom celom nie je podstatné. Podstatný je ten pocit. Ako sa vytvára, ako môj mozog vytvára celé spojenie, ako vie, čo je to za pocit, počuť myšlienky celého kolektívu. Naozaj to neviem opísať, bol som tam, robil čo bolo treba, ale pritom... Akoby to celé ležalo mimo môjho ja, mimo vlastného uvedomenia si seba. Neviem, dokonca ani netuším či ten pocit správne opisujem. Jedno je isté, viem odkiaľ pochádzali podnety na tento sen – jeden sa volal Star Trek Voyager: Elite Force, pár rokov stará FPS, ktorú som nedávno nainštaloval. No a ten druhý, bolo zhliadnutie – pôvodne – interaktívneho filmu ST: Borg. Ale v ani jednom z týchto „diel“ nenájdete ani stopu po niečom, čo by mohlo naznačovať, ako to vyzerá byť Borgom. A predsa, krátko na to, ako som sa zobudil mi prebehlo hlavou; takto nejako by to mohlo byť!
Sny, mnoho ľudí sa nad nimi na svojich blogoch zamýšľa, alebo sa ich aspoň snaží čiastočne rekonštruovať. Najzaujímavejšie na nich je, ako dokážu nepatrné podnety vyvolať úplne nepochopiteľné snové zážitky.
Myšlienkové pochody jednoho z mojich ja: "Nie, a nie a to už vôbec nie. Och môj bože! Takto to predsa byť nemôže. Uf, to znie strašne. Pre bohov, kde na to ten mozog chodí. A čo je zase toto! Uaaaaa. Preč s tým, delete, kôš! Nie takto, nie. NIE! Hmm, toto by som mohol pastnúť na blog. Je to blbosť, ale vystrihnutú „scénu“ z recenzie som tam ešte nemal. Keď tak na to pozerám, mohol by som písať upútavky k filmom v TV. Alebo radšej nie... Strach a hrôza, och áno."
Vystrihnutá scéna, Nepodarok 1A/Bx12:
Nekonečný vesmír. Temný a nehostinný. Celé roky si ľudstvo kládlo jednu zásadnú otázku. Je tam niekde inteligentný život. Bude sa chcieť s nami podeliť o svoje poznatky toho neznámeho a nekonečného? Podelí sa s nami o technológie, o ktorých sa nám ani nesnilo? Aby sme ich mohli rozdrtiť a donútili ich padnúť na kolená. Aby zistili, že veľkosť ľudskej rasy je nesmierna! Milé deti, E.T. je mýtus. Tam vonku je veľké množstvo vesmírčanov, ktorí sa nás snažia ovládnuť. Minimálne od roku 1994 s nimi bojujeme, ale vesmírny ľudia ;) sú všade! Preto musíme byť pripravení.
X-COM, žiadalo by sa dodať na záver úvodu. Legenda, ktorá sa zakorenila v srdciach mnohých hráčov, sa teraz vracia v novej podobe ako UFO: Extraterrestrials.
Kto by to bol tušil, že je také jednoduché navŕtať si dieru do kolena – takmer. Ešte k tomu ako vŕtací nástroj bolo použité obyčajné pero. Zrejme je to pravda, že pero je mocnejšie než meč. Dokonca som si chvíľu myslel, že sa nič nedeje. Teda až do momentu než som videl stekať po nohe krv. Taká malá dierka a toľko krvi. Sakra, kto by to bol povedal. Mimochodom, všimli ste si už ako ľahko sa píše o malých katastrofách. Niekedy lepšie ako o obyčajných veciach. Som to ja ale bulvárny plátok, ehm, vlastne blog! :-) Ale predstavte si, aký by to bol výživný námet pre bulvár, keby som patril medzi nejaké tie „celévriti“. To by boli palcové titulky: „Arnie Čiernyneger si prerazil koleno perom! Všade bola krv.“ Nuž bulvár mi veľmi nejde. Ono v prípade internetu by stačilo mať nejaký šťavnatý nadpis s prehnaným množstvom X. Istotne to poznáte „XXX christina aguilera porn shemale lesbian bdsm sex“. No, a človek má zaistený nárast prístupov jedna báseň. Vlastne... mohol by to byť taký malý bulvárny experiment – keď už som to sem napísal a urobil si tu námahu na prieskum :-). Necháme to týždeň dozrieť a uvidíme, či to bude mať nejaký efekt. Môj odhad znie, nie. Už len preto, lebo mám taký pocit, že väčšina vyhľadávačov funguje na množstevnom systéme – opravte ma ak sa mýlim. Takže by tu podobných výrazov muselo byť na jednom mieste o mnoho viac. Nuž uvidíme.
A teraz niečo úplne odlišné...
Programátor sa po smrti dostane do pekla. Po dvoch týždňoch kričí Lucifer na Boha:
„Počuj, to čo si mi sem poslal za šialenca?!! Všetko nám tu zničil, zahrdúsil všetkých čertov, aby to nestačilo porozbíjal mi tu všetky kotle. A posledné dni nič iné nerobí len tu chodí a reve, že kde je vchod do ďalšieho levelu!“
Ehm, ja viem. Nič moč, len jedna vec mi vŕta hlavou (nie pero to nie je, to bolo v kolene). Prečo programátor. Ale čo ja viem, možno tam vonku existuje aj nejaký iný variant tohto... vtipu.
Ja viem, znie to ako kódové označenie pre upír party, ale je to one-man pohoda show by MickTheMage :-). Niekto by si mohol povedať, že už zase. Ale no tááák, nie som človek stvorený pre pivo (i keď tak vyzerám ;)), tak ma aspoň občas nechajte si doplniť červené krvinky. A toto je obzvlášť výborné – teda značku neviem, chýba etiketa, ale chuť ma výbornú, a tá nádherná farba! Samozrejme bez hudby by to nebolo ono, aspoň ju držím piánko. Predsa len rušiť susedov v paneláku po 10 hodine večernej sa rovná samovražde. Naozaj má prekrásnu farbu! :)
Občas mám pocit, že ľudský život je determinovaný jedinou veličinou – strachom. Nemusí to byť ten primárny, základný strach v zmysle hororového ľakania. Ale strach z toho čo človek robí, či to robí správne a či to má nejaký zmysel.
Automaticky spúšťajúca sa hudba je minulosťou, ale playlist ostáva. A ešte jedna malá „featurka“ si našla cestu na Mickov blog – vyhľadávanie. Akosi som nedávno chcel čosi nájsť, o čom som pred nejakým časom písal a zistil som, že počet príspevkov pekne narástol. Nuž je čas na vyhľadávanie. Kto sa má celé hodiny prehrabovať vlastným blogom, aby niečo našiel! :) Všetko zmeny v rámci zákona. Ale snáď to príde vhod aj niekomu inému. Edit: Oukej, tak sa zdá, že som to trocha... tento. Holt, keď sa v tom nevyznáš, vykašli sa na to. Ha! Podľa toho sa veľmi neriadim :) No nič, zdá sa, že moje vylepšenie o vyhľadávanie mi zničilo posielanie komentárov. Tak sa vyhľadávanie odkladá na neurčito. Vďaka rob za info!
Bol som na pošte. Na pošte bolo veľa ľudí. Prečo bolo na pošte veľa ľudí? Ehm, vety á la jazykový kurz vynecháme, a rovno povieme, že vraj je nejaká vysoká výhra v Lotte. Tuším niečo cez 100 miliónov. Takú frontu som snáď ešte v živote nevidel. Také sa nestáli ani v minulosti na chleba ;). Nuž, peniaze. Kto by nechcel byť do konca života zabezpečený. Ja napríklad nie, a preto som si len tak podal jeden tiket. Keď už som na tej pošte vystál Grand kaňon, tak nech z toho niečo mám – papierik :). A to som na tej pošte bol len zaplatiť nejaké tie šeky. Neostáva mi nič iné, len sa zase a opäť opakovať – svet je divné miesto. Ale kto by ho nemal rád.
Pred pár dňami som jedol takú zaujímavosť. Až si musím zistiť ako sa to robí. Poznáte „tatarák“, alebo ako je známy bod plným názvom – tatársky biftek. Áno, surové mäsko (už vidím všetkých mäso odmietajúcich ako sa im prevracia žalúdok, ale ani netušia o akú dobrotu prichádzajú. I keď..., čítajte ďalej ;) ). Na druhej strane, vieme ako je to so mnou a „žraním“ mäska, svoj vzťah k tomuto jedlu som už raz na blogu naznačil :). Ale späť k podivuhodnému objavu. Nedávno som jedol niečo, čo by sa dalo teoreticky nazvať ako vegetariánsky tatarák. Chutilo to presne tak isto, akurát v tom nebol ani gram mäsa a dokonca ani surové vajce, ktoré sa bežne do tataráku dáva. Dostal som to na tanier, a akurát som sa podivil tej čudnej farbe, pretože na prvé oňuchanie :), to voňalo ako tatarák, a na ochutnanie, to chutilo ako tatarák. A keby sa ma nespýtali, aby som hádal z čoho to je, možno by som na to neprišiel. Najprv som uvažoval nad iným mäsom, ale potom... Môj čuch ma nesklamal, a to čo som po pár minútach zacítil... No nechcel som tomu veriť. Bolo to z hríbov, z toho, čo vôbec nemusím a za normálneho stavu mi to nechutí. Teda nie je to také kritické, ako v prípade špenátu, ten do huby nestrčím Pepek – Nepepek :). Ako prísady do iných jedál ich tolerujem, ale vyprážané alebo inak ako hlavné jedlo podávané, nuž nie ďakujem. V tomto prípade, musím povedať, že to bolo výborné. Chutilo to presne, ako to mäsité, ale bolo to bez mäsa. Takže, ak by sa niekto trávou živiaci(pardón, robím si srandu :)) chcel dozvedieť, akáže to dobrôtka sa robí zo surového mäska, takto o to vôbec nepríde. Samozrejme, je sa to s topinkami, to snáď nemusím dodávať. Len si musím zistiť, ako presne sa to vytvára. V horúcich letných mesiacoch, keď sa je neradno zahrávať so surovými potravinami, sa to vždy šikne. Nie?
Pracovný večer? Nie, nepáčilo sa mi to, tak som to zabalil – zase sa prejavil môj skrytý perfekcionizmus. Ak to nemá byť poriadne, nech to nie je vôbec – teda momentálne. Článok dokončiť musím, ale ešte si potrebujem prejsť pár materiálov, inak to nedám :). Na zdravie, tá fotka je veľmi čerstvá :) Ako sa hovorí, mierne nahladnutie do súkromia – v rámci internetových možností a... Veď je to jedno. Ešte si k tomu predstavte pustené "The Arcade Fire", a máte hrubý, celkový :) obraz.
Musím kde-čo dokončiť, kvôli tomu som aj ostal doma, ale neviem prečo, nejako sa mi do toho nechce. V tomto sa neznášam. Pravda, už som začal so štúdiom materiálov a tak, ale stále nemám chuť sa do toho naplno pustiť. Radšej som mal ísť preč, oddýchol by som si, a bolo by mi fajn. Neznášam prácu! :-)
Ďalší deň je za nami, sme o ďalšie skúsenosti bohatší, či o pár dni sprostejší. Nepriazeň frflošov nám zobrala Slnko. A ja som si dnes na jedno stretnutie obliekol SG-1 tričko. Prečo nie! Je fajn, pohodlné a na chrbte má skvelý citát :). Kľudne by som obliekol aj moje Baldurs Gate tričko, ale, ehm, no, akosi som z neho, tento, vyrástol :). A ešte čosi, chcel som bígla, tak strašne som ho chcel, až som jedného dostal. Eh, akurát, že sa o neho netreba starať. Ale ja fakt chcem-nechcem ďalšieho hafana. Stále som na vážkach, či áno alebo nie. Ten virtuálny mi nejako nestačí, nuž a tento je zase akosi nehybný. Škoda. Prosím? Že či má meno? Samozrejme, že áno. Každá vec má meno, dokonca i tá lebka na stalo ho má, tak prečo nie tento malý, nehybný bígel. Volá sa tak, akoby sa volal ten živý – a to som tu už kedysi spomínal. Porthos. A no comment. Také malé voodoo. Možno jedného dňa budem naozaj vnútorne presvedčený, že chcem ďalšieho hafana a prijmem i všetky tie starosti, ktoré okolo týchto najlepších priateľov človeka bývajú. A že ich je!
Včera padol rekord, niečo cez 40 stupňov. Výborne, hovorím si, ale zdá sa že som jediný. Nepomôžem si, mne toto tropické počasie vyhovuje. I keď, ako som včera počúval jedného pána v televízií. Vraj niekde okolo Komárna sa objavil druh komára, ktorý prenáša maláriu, môžeme očakávať zvýšenú koncentráciu tornád, a dlhšie obdobia sucha s nárazovými dažďami – alebo čosi také (samozrejme sa to týka blízkej budúcnosti). Hmm, už aby som začal len pestovať pomaranče a banány a potom... Potom už len treba nájsť nejakú dolinu, ktorú by sme zaliali, aby sme mali aspoň čosi ako more :). Dnes bolo tiež čosi okolo 38-39 stupňov. Zaujímavé, všetci čo chodia okolo mňa len nadávajú. Nevážia si toho nádherného Slnka. Ja viem, vraj je aj zvýšená koncentrácia ozónu vo vzduchu... No tak nedýchajte! :) Nech žije „Tatromorie!“ Ehm. Idem na záhradu zozbierať pár banánov – príjemné leto.
18.07.2007 Keď zaklope Slnko...blbostiam sa človek nevyhne :)
Slnko má na mňa blahodárne účinky a dokonca mi vôbec nevadia tieto horúčavy. Čo však nie je práve najpozitívnejšie. Tieto dve veličiny vás totiž môžu veľmi ľahko prizabiť. Každý, kto občas nazrie do tohto blogu asi vie, aký mám pozitívny vzťah k cielenej pohybovej aktivite (ktorú niektorý volajú aktivitou športovou). Pre tých, čo čosi také čítajú prvý raz – jednoducho nebaví ma to! :) Avšak je tu moje milované Slnko, Svarog, plameň na nebesiach, ten mocný dobíjač batérií. Nuž a tak keď som sa tak dnes prechádzal po vonku dostal som chuť si zabehať. Čo na tom, že vonku je 37 stupňov. Čo na tom, že som naposledy bežal asi pred rokom – a aj to na autobus. Dostal som chuť, tak prečo nie. Chyba! Bežal som po rozpálenom betóne, tak pol kilometra* až mi došiel dych. Jediné čo mi preblesklo hlavou bola myšlienka na vodu. Na čokoľvek čo sa dá vypiť. Druhá chyba bolo zastaviť. Až vtedy som totiž naplno začal pociťovať následky svojho neuváženého činu. Srdce bilo ako o život (kto vie, či nie aj doslova), v hlave mi dunelo, zrak sa zakalil a v hube sucho, že by Sahara závidela. Nakoniec som sa nejako doplazil domov, nalial do seba pol litra minerálky a naložil sa do vane. Kde som v zapätí zaspal. Spím, spím a spím až som sa zobudil. Samozrejme, potom mi došlo, že by po tom spánku mohlo – v tom horšom prípade – prísť ešte utopenie, ale našťastie to sa nestalo.
Ono sa povie, pracuj na tom pravidelne, lenže to nie je také jednoduché. Zoberme si jednoduché a klasické brušáky (ako to u nás pekne nazývame). Človek si povie, prakticky sa pri tom leží, kde je teda problém. Prvý problém je už len to brucho, ktoré zavadzá pri každom sklopení, a dáva vám škodoradostne najavo, že tak ti treba ty tlstý hajzel :). Ale ako všetko, i toto sa začína v pohode. Pri desiatom vás to prestane baviť. Pri pätnástom sklope už rozmýšľate, načo to vlastne robíte. Začínate cítiť také divné ťahanie čriev. Pri dvadsiatom zatínate zuby, potíte krv a máte pocit, že črevá chcú dovolenku. Brušné svalstvo sa podivne sťahuje a dáva vám na vedomie váhu toho, čo tam človek nosí. Pri dvadsiatom druhom sklope začína človek vyvolávať anjeličkov strážničkov (všetkých). Pri dvadsiatom piatom už nemáte pulz, a začínate mať podozrenie, že už dávno ste „post mortem“. Ale vaša vôľa vám nedovoľuje prestať, veď to nemôže byť s vami také zlé. Sakra, aspoň tridsať! Tridsať dáte, cítite črevá odpočívajú na dlážke, nič nevidíte, ale predstava, že človek dal len tridsať sklapov vás núti pokračovať. Z posledných síl dáte štyridsať, a máte istotu, že to boli vaše posledné brušáky v živote! Nie, nikto to nevzdáva, ale videli ste niekedy robiť mŕtvolu brušáky? No vidíte. :) Ale aby tých klincov do rakvičky so šľahačkou nebolo málo, príde chlapík, dá si 120. Zdvihne sa a pokojne odíde. Smrť. Ešte tri dni po tomto výkone vám brušné svalstvo dáva vedieť, že také koniny sa jednoducho nerobia!
*pozn. ehm, vážne neviem koľko má na dlžku Chorvátske rameno, ale zdochol som skoro :) – niekde v polovici.
Už je to tu zase. Divné sny, ale tentokrát fak a naozaj divné, človek by povedal, že čudnejšie už ani nemôžu byť. Tak si to zoberme po poriadku, čo si z toho chaosu pamätám. Zvláštne tvarované stavby uprostred Bratislavy, kruhové a špirálové vyrástli niekde vedľa hradu. Videl som ich len z diaľky. K tomu červená obloha a čosi čo vyzeralo ako zmutovaný praso-pes na dvoch nohách a číhalo to na ľudí v temných kútoch mesta. Znie to smiešne, ale verte mi, nebolo. Vzápätí nasledoval divoký útek cez električku, po strechách autobusov a nakoniec pád do Chorvátskeho ramena. Bum. Strih. Tmavá miestnosť s oblakmi, či hmlou. Strih. Kanalizácia. Alebo aspoň sa to tvárilo ako kanalizácia a k tomu sexy kočky v koži a s veľkými bičmi. Eh, nie nič som s nimi nemal :-). Niečo hľadali a ja som sa prepadol kamsi nižšie. To potom na scénu prichádzajú vlko-ľudia a moji starí známi – nindža korytnačky. Fakt. Ja som nejako zmizol do úzadia a už som len pozoroval dianie. Michelangelo zase niečo vymýšľal až nakoniec našiel nový domov pre seba a ostatných. Najprv odbehol mimo záber, potom sa vrátil, bežal dolu po obrovských schodoch, tam našiel zasypanú dieru, tu odhrabal a vliezol dnu. Strih. Tmavá miestnosť s oblakmi, či hmlou. Strih. Kúpali ste sa už v polievke? Uh? Ja áno, i keď ako tak nad tým rozmýšľam, nikde som nevidel žiadneho ľudožrúta. Ostáva mi len dúfať, že som nebol prísada do tej polievky. Napokon zvoní telefón. Čo ma úplne vytrhlo z kontinuity chaosu a vrátilo do tvrdej reality sveta.
Takto napísané to znie divne, ale prežite to a uvidíte, že je to divnejšie. Ono, čim skorší sen, tým menej si toho pamätám. A kto vie, či pred budovami v Bratislave nebolo ešte niečo. Sny sú fajn, sny bývajú divné a niekedy i dobré. Vlastne, je divný sen – dobrý sen?
Všetko ma bolí, hlava, chrbát, vlasy – jednoducho všetko. A to len tak, z ničoho nič. No áno, ako vždy trocha preháňam. Problém je len jeden, že mi niekto naschvál dáva pod nohy rozhodnutia, a ja ich strašne nemám rád. Teda v reálnom živote ich nemám rád :-). Pretože keď si blbo vyberiete...žiadny load :-). Sám som zvedavý čo bude na budúci týždeň. Ako na tom budem ja, kde budem a čo budem robiť. Naozaj som zvedavý. Že je tento príspevok taký nejasný a podivuhodný? Možno aj trošíčku záhadný? Nuž, musím aspoň raz spraviť tomu nicku a prívesku „The Mage“ zadosť :-). Keď už iných vecí v tejto oblasti – po vedomostnej stránke – mnoho vo mne neostalo. No nie?
Každé ráno vstávam – no ráno :-), ale včera to bolo predsa iné. Ako často sa vám stane, že vás zobudí monopost F1, v tomto konkrétnom prípade David Coulthard. I keď... Ako som sa pomaly na ten zvuk zobúdzal myslel som si, že je to vlak. Až potom som začal rozoznávať zvuky, a hneď mi došlo, že to vžuuuuuuuuuuum, nebude obyčajný vlak a už vôbec nie obyčajné auto. Vďaka za budíček! :-)
Správanie niektorých inštitúcií je jednoducho podivné. Na jednej strane ich chápem – stráženie akéhosi tajomstva, „know-how“, na strane druhej to nechápem. Naozaj, čím som starší, tým viac zisťujem, že nechápem reálny svet – i keď to momentálne môže znieť ako diagnóza, je to fakt s ktorým bojujem už niekoľko rokov. Nechápem prečo skrývať niektoré veci, prečo sa pri niektorých ľuďoch pretvarovať. Keď si o niekom myslím že je debil, tak prečo mu to nedať najavo, aby sme obaja vedeli ako sme na tom. Zvláštne ako som sa od správania inštitúcií dostal k debilom, už len krok chýba a boli by sme v politike :-). Čo je ďalšia vec, ktorú absolútne nechápem. Prečo musia politici meniť aj dobré veci po predchádzajúcej vláde? Prečo sú to takí blbci. Silné slová? Neviem, ale podľa mňa by rozumne uvažujúci človek nerobil to, čo robí naša súčasná vláda a jej predstavitelia. Nechápem. Položme si trochu patriotickú otázku. Ako môže byť človek hrdý na svoju zem, na zem v ktorej sa narodil, keď vie, že ju vedie banda magorov? Ďalšia vec čo nechápem. A nechápem veľké množstvo ďalších vecí. Občas sa začínam cítiť ako mimozemšťan, niekto kto sem nepatrí. Ľudia sú divní, sú zlí, podrazácki, neúprimní, krutí a v tom prípade ja nie som človek. Svet je naruby alebo ja mám divné myslenie a chápanie sveta. Vyberte si.
V poslednej dobe nemám vôbec čas na svoje malé „hovadinky“. Nieto času na hry, na tvorbu modov a dokonca ani na preklad. Už nejaký čas mi tam leží rozprekladaný Rahpael. Nuž ešte si bude musieť počkať. O prečítaní si nejakej knižky už ani nehovorím. Ja chcem čas! Vráťte mi späť môj čas! Niekedy rozmýšľam o tom, že čas je proti nám. Zbytočná vec. Nesmrteľnosť je večná a bola by fajn. Nesmrteľnosť, nesmrteľnosť by poskytovala viac pohodlia, viac výhod ako nevýhod. I keď poznám mnoho ľudí, ktorí si to nemyslia. Nesúhlasím s nimi. Nikdy nebudem. Nakoniec sa všetci minieme, odídeme niekde v diaľ. Cez hmlisté hory a šíre oceány. Ku hviezdam. A ďalej... Niekam preč. Zastavte čas!
Keby som vedel, čo presne depresia znamená, tak by som povedal, že teraz jednu takú mám. A nehorázne ma to štve. Nič, ale absolútne nič, sa mi nedarí. Všetko ide do hája, nič nie je také, akoby som chcel. Pri ohliadnutí dozadu je to ešte horšie. Jediné čo bolo dobré, bola vysoká škola, pretože som ju študoval zo záujmom – jednoducho bavilo ma to. Odkedy táto etapa skončila je všetko v prdeli – pardon za výraz.
Nielenže som slepý, ešte začínam byť aj hluchý. Prídem na poštu, odovzdám do okienka listy. Pani za okienkom spočíta a čosi povie. Hovorím, čo? Teda tvárim sa „čo“, hovorím „prosím?“. Pani zopakuje, a ja stále nič. Pre istotu sa spýtam – koľko? Už si začínam pripadať ako debil. Do tretice všetko dobré a ja sa dozvedám sumu. Zaplatím, pani niečo ešte povie, ale keďže už som zase nič nepočul, len som prikývol hlavou a odišiel. Cestou domou som uvažoval o tom, že počúvať mp3 na ušiach asi naozaj nie je zdravé. Alebo možno pani mala hlasivky v prdeli, ehm. Však viete. Čo by bol ešte ten lepší prípad.
30.05.2007 Tajomstvo, ktoré i po odhalení ostáva tajomstvom...
Bolo jedno panstvo, alebo to bol len veľký dom, to už si presne nepamätám. V ňom žili ľudia, ktorých som vôbec nepoznal. Viem len to, že tam žila jedna kráska, jej sestra, ktorá mala dcéru a zvyšok personálu a ich rodiny. Ale v tom dome nebolo niečo v poriadku. Vždy keď som sa prechádzal po jeho chodbách, čosi viselo vo vzduchu. Poznáte to, také neidentifikovateľné mrazenie na chrbte. Keď ste sa v noci priblížili k jeden z izieb počuli ste spev. Vlastne boli to zvláštne zvuky, ktoré sa nedajú presne popísať, ale mali blízko k spevu. Jedného dňa tajomstvo vyšlo na povrch. Krásku upálili za čarodejníctvo, dcéru jednej zo sestier popravili na gilotíne a jej matka sa utopila v rieke. Aké bolo to tajomstvo? Netuším, ale doteraz mám taký podivný pocit.
Áno, toto všetko sa stalo i keď to bol len sen. Som zvyknutý na divné sny, ale toto ma celkom dostalo. I keď som už zabudol, čo bolo ono zvláštne tajomstvo, akýsi stručný obsah snu stále ostáva. Zvlášť keď sa dnes čiastočne vrátil. Lenže už nebol taký jasný, všetko bolo zatemnené akoby sa to odohrávalo medzi bdením a spánkom. Divné bývajú sny.
Khashoggi: Well, that is my job, ma'am! And with the last dream extinguished, there'll be nothing left on Planet Mall but entirely untrammelled marketing, and completely uncritical consumers. You put them together and what do you get?
Killer Queen: Alchemy, Khashoggi! Pure alchemy! Keď sa tak pozriem naspäť, na diplomovku a na svoje okolie, človek si uvedomí koľko je na tom pravdy... Pravda je aj, že muzikál We Will Rock You je v pravde vydarený :-), ale to som už neraz spomínal. A nakoniec myšlienka krováka naháňajúceho sa s "božskou" fľašou od coca coly nie je tak vzdialená ani našemu svetu, ako by sa mohlo zdať. Marketing bla-bla.
Poznáte to, máte niečo čo chcete dokončiť, ale ono to akosi nejde. Niekde to drhne a vy vôbec nechápete kde. Hovorím o Freudovej knihe „Totem a Tabu“. Je to útla knižôčka, taká ktorú máte prelúskanú do dvoch dní. Pre mňa je z nejakého mne neznámeho dôvodu uzavretá. Snažím sa ju dočítať už od vysokej školy, ale vždy sa mi podarí dostať sa do polovice. Keby len to, vždy to trvá aj mesiac než sa k tej polovici dopracujem. Kniha je to zaujímavá, i keď niektoré jej myšlienky sú už dnes prekonané. Ale nie a nie ju dočítať. Už začínam uvažovať o tom, že s tou knihou nie je všetko v kostolnom poriadku – alebo so mnou... Asi začnem po americkom vzore hľadať knihy typu „Ako dočítať zaujímavú knihu, ktorú nemožno dočítať...“. Nie, tak hlboko som neklesol, aby som potreboval návod na to, ako čítať knihy. Ale už ma to fakt začína, tento, hnevať :-). Rozmýšľam, že najprv prečítam všetko čo som kedy chcel prečítať a nakoniec sa pustím do tejto knihy.
Keď už nebude nič, len ja a freudova knižka. Budem čítať a na pozadí sa udeje koniec sveta, Slnko zlikviduje všetko živé, vesmír sa zrúti do seba. Knihu dočítam, zatvorím a odoberiem sa za ostatnými.
Pekne sa nám to počasie rozbieha. Ono nepíšem to len tak, že by som nemal o čom – veď sme dneska mali ručníkový deň – ale preto lebo sa mi už po niekoľký krát potvrdilo, že počasie ma na mňa priam diabolský vplyv. Možno si niekto spomína, ako som písal o mojom ignorovaní výťahov a plazení sa po schodoch. Už to nejaký mesiac nepraktikujem, nie že by som nechcel, ale prestalo ma to baviť :-). Ale dnes, v dobrej nálade, s ručníkom okolo krku, som si povedal, že si dám závod s výťahom. A hádajte čo!? Predbehol som výťah o jedno celé poschodie, bez najmenšieho zádrhelu sa dostal domov. Dve minúty na to nastalo peklo, a môj organizmus akoby si práve spomenul, že na toto nie je stavaný. Chvíľu som si myslel, že už to nerozchodím. Ale nakoniec sme to ja a môj organizmus nejako rozdýchali. Už za školských čias som mával lepšie známky v lete ako v zime, ale až teraz som si uvedomil široký dopad počasia na môj organizmus. Asi by som sa mal odsťahovať do teplých krajín – i keď možno za chvíľu prídu teplé krajiny k nám. Tak čo sa namáhať :-)
Ups, posledné dni som sa zase musel držať ďalej od počítača a jemu podobných grázlov! :-) Takže len kvôli e-mailu a iným maličkostiam som k nemu pričuchol a potom zase utekal kade ľahšie. Prečo? Uh, zase oko. Houby som videl, a keď tak nad tým uvažujem asi by som mal zájsť k očnej. Problém je, že už sa to zase lepší, a ja tým pádom nechápem čo to je. Fakt nie. Ale už sa aspoň môžem pozrieť na monitor a niečo tam vidím – i keď to ešte nie je úplne v poriadku. Ja by som vraždil! :-)
Uf, tak dnes som opäť po nejakom čase zobral do ruky farbu a natrel balkónovú fasádu. Bolo s tým menej roboty a bordelu, než keď som maloval činky – aspoň je táto farba bez problémov umývateľná v normálnej vode a človek nepotrebuje tonu acetónu aby sa jej zbavil.
Po dlhšej dobe sa v našom byte premávalo psisko. Milý hafan, patrí susedovi, ale je to dobrák od kosti. A že by si jednu-dve určite dal! No čo, aj pes má svoj deň – len nemusel vychlastať všetko pivo naraz! :-)
Dnes konečne dorazil ozdravený monitor. Normálne mám chuť uzavrieť stávku na dobu jeho výdrže. Prvý krát – ako nový – vydržal týždeň aj pár dní, než sa odobral do kremíkového neba. Fakt som zvedavý koľko to bude tento raz. Osobne by som bol rád, keby to boli aspoň dva roky, ako v prípade toho predchádzajúceho. No veď uvidím.
Dnes som si bol pre výpis z trestného registra. Okrem kopy recidivistov, iných ľudí a Rybníčka (áno toho, teda ruku do ohňa za to nedám, ale ten chlapík presne tak vyzeral, a mal aj úplne rovnaký hlas, takže ak to nebol on, bol to jeho klon :-) ), tam nič zaujímavé nebolo. Teda – vypýtal som si tlačivo a zistil som, že nemám pero. Tak reku si vypýtam pri tom okienku kde mi dali tlačivo. Samozrejme, že majú pero – predávajú za 5 korún. Jaký biznis! Nevadí. Kúpil som pero a začal vyplňovať všetky kolónky – rodné číslo, číslo občianskeho, meno matky, otca – však to poznáte. Nakoniec som prešiel na svoje vlastné meno a priezvisko. Vtedy som si uvedomil, ako internet deformuje človeka. Do kolónky „prezývka (ak existuje) som napísal MickTheMage. Teda vlastne len „MickTh“, lebo som sa uvedomil, že to asi nebude klasický nick, ale oná povestná „mafiánska“ prezývka. No nič, papier som zlikvidoval, roztrhal na milimetrové papieriky a vyhodil do rôznych košov (paranoja ako sviňa! ;-) ) a vypýtal si nový papier. Internet je svinstvo! Teraz už len čakať, kedy prídem na nejakú oficiálnu návštevu a predstavím sa MickTheMage, to už nastane koniec sveta. Tak to trochu preháňam, v živote by som sa nepredstavil ako MickTheMage, pretože si svojho civilného mena cením nadovšetko. Nuž ale keď si niekde pýtajú prezývku, tak to už je iná deformácia – internetová.
Dážď, čo majú všetci s dažďom? I ten zlatý je na houby, a ten normálny ešte horší. Neznášam dážď. Prší a moja duša trpí. Svieti slnko a ja nevychádzam z úžasu! :-) Ale netreba zabúdať, že zajtra hokej...bude. Ako dopadne? Nuž, mám tušáka ako asi dopadne, ale bol by som rád, keby to bolo úplne naopak. Kto vie, možno nás zajtra čaká jedno milé prekvapkanie. A možno nie. Je to o ume alebo o šťastí? Hovorí sa, že kto vie, tomu aj šťastie praje... Nó, šťastie je príliš citlivá záležitosť, ale niečo na tom bude.
Opäť som si zmyslel, že by som sa mohol po rokoch navrátiť k jednej z mojich zabudnutých záľub. Kresleniu. Nikdy som v ňom nevynikal, ale kreslil som ako mi ruky narástli. Tu lepšie, tu horšie. Pamätám si čo mi nikdy nešlo.
25.04.2007 Ja, ja a niekto druhý...vlastne to mala byť Jar :-)
Áno, áno opäť som sa vrátil k budovaniu pluginu pre Oblivion. A opäť som sa presvedčil, aká je to nevďačná robota. Len by ma veľmi zaujímalo, prečo nikdy nič nefunguje tak ako má. Ale to nie je len prípad nejakého modu, či pluginu. To je prípad i reálneho života. Človek sa o niečo snaží – s prepáčením – ako debil, a nakoniec to nefunguje tak ako má. Pritom to má všetky predpoklady fungovať správne. Nuž nefunguje. Jeden by sa z toho zbláznil. Ja viem, ja viem, neoplatí sa používať podobnú vetu, lebo si pre mňa príde partička doktora Chocholouška. :-) Okrem toho je tu jar, a je nádherná. Slnko ma dobíja energiou, a ja by som normálne vraždi...ehm, robil blbosti. Behal, lietal a skákal, ale najmä lietal. Z okna? Hmm, tiež nie zlý nápad, ale na to sa mám príliš rád. Hmm, tak som si spomenul na jeden sen, tiež som skákal z okna. Nie, neletel som, od toho sú úplne iné sny. Dopadol som na autá, ktoré parkujú pod našim domom. Otriasol som sa a išiel ďalej. Kam sa na toto hrabe terminátor! Sny sú úžasné a jarné ešte lepšie. Medzitým príde ešte jarná únava, taká ta prijemná, kedy kašlete na svet... Áno jar je dobrá (dokonca aj riad sa s ňou dá umyť – no dobre, tak trapko :-) ). Vlastne keď tak nad tým teraz uvažujem, tak zima ani nebola! Jar, Leto, Jeseň a teraz zase Jar. Tak by to malo byť stále! No nie?
Osoba na obrázku je paladinka, vytvorená za účelom testovania môjho vlastného pluginu. Dnes okolo 23:30 biedne zahynula rukami daedrickej príšery. Dopadla teda rovnako ako väčšina rytierov, ktorí sem prichádzajú zložiť skúšky a mohli sa tak honosiť titulom Paladin. Je mŕtva, viac jej niet. Zhasla, crescentom zoťaná bola (ešteže existuje funkcia save, bolo by jej škoda :-)).
Tak som si dnes pozrel film Alien versus Predator. Videl som ho už druhý raz, a odhliadnuc od niekoľkých zásadnejších faktov – nie je to až taký zlý film. Oddýchnuť sa pri ňom dá. Okrem toho má, podľa mňa, vydarenú ústrednú melódiu. Nie, to som nezistil dnes, to už dávno, keďže je z celého soundtraku k tomuto filmu najpočúvanejšou. Keď už sme pri tých filmoch, tak aj Epizódu 3 som cez tento víkend zvládol. Zaujímavý filmík. Koľký krát som ho už videl? Asi 6? Neviem. Rozhodne mám na konte menší počet pozrení ako v prípade originálnej trilógie. Cítim to v kostiach, dostávam chuť na Hviezdne vojny... Rytieri Starej Republiky už idem! Vlastne nie... Shivering Islels sú vynikajúci datadisk, jeden z mála vynikajúcich datadiskov. Momentálne som naklonený ho hodnotiť vyššie ako samotnú hru :). Fakt podarená práca. Ale ešte som len na jeho začiatku – alebo aspoň sa to tak tvári, veď človek chce splniť každú úlohu, na ktorú narazí... A tak nádherný je to svet, ani nestíham robiť screenshoty... No nič, ostrovy čakajú...
...bývam posledné dni...spím málo, asi. Vlastne spím akurát, možno to je skôr tým kedy idem spať a kedy vstávam. Biorytmus dostal po papuli! :-) Ešteže vždy dokáže človeku zdvihnúť náladu dobrá hudba...však to bol vynikajúci soundtrack! A hlavne perfektne štýlový!
Len si tu tak sedím, rozmýšľam, počúvam hudbu z hry Emperor, pekne do čínskej podoby obalenú, pozerám, kontrolujem, píšem. Tak mi napadlo, že komiksy sú celkom fajn. Nikdy som nebol nejaký veľký čitateľ tohto druhu literatúry, ale v poslednej dobe, stále viac a viac naň narážam. Komiks. Obrázky, text, príbeh... Je ich neskutočne veľa, lepšie, horšie, obyčajné alebo úplne neobyčajné. Dokonca sa nájdu i šialené. Existuje na tejto zemi človek, čo má prehľad absolútne o všetkých? To sa ani nedá. Každý deň musia vo svete uzrieť svetlo sveta tony komiksov. Zaujímavé. Depresívne? Čo tie lesy? Možno sú z recyklovaného papiera! Príbehy, tisíce príbehov, stovky príbehov. Alebo možno len desiatky v rôznych obmenách? Fascinujúce.
Bratovi som pogratuloval hnátou k jeho narodeninám a ako darček som mu predplatil Level (vždy som mal rád praktické darčeky :-)) ), dúfam, že ma za to nebude preklínať! Svinstvo je to, že pred rokom som predplatné vyhral, a nejako sme si doma na to zvykli. Naskytla sa príležitosť, tak som ju využil. Potom mi napadlo, že keby som mu kúpil niečo iné (napríklad aj hru, to je jedno), vyšlo by ma to lacnejšie :-). Ale je to brat, tak prečo na ňom šetriť. Nie?
Inak všetci, ktorí sa pýtajú, čo je s prekladom ďalšieho čísla TMNT, tak až na pár detailov je hotový, a akonáhle sa mi vyrobí nejaké časové okno, budem pracovať na letteringu. Áno, tentoraz mi to dalo zabrať.
Je to tak, zdá sa, že sa mi niečo zaujímavého črtá, uvidíme ako to zvládnem... Ako hovorieval starý, múdry drak: „Uvidíme, či na to máš, človeče!“ Nuž, a čo sa vlasov týka, tak tie nemám, skončili v koši, zničené, ostrihané a tohto človeka v zrkadle nepoznávam! :-)
10.04.2007 Po Veľkej Noci, preklad, peniaze a všeličo.
Veľká noc je úspešne za mnou, prežil som ju v zdraví a v celku. Prečo by aj nie, však. Po krátkom sviatočnom období sa zase vraciam do starých, dobrých koľají a pokračujem v práci na tom, čo ma celkom baví – teda len vo svojom voľnom čase. Musím povedať, že preklad tretieho čísla TMNT mi dáva pekne zabrať, Američania a niektoré ich výrazy! :-) Naozaj niekedy pozerám na ten text ako pes na turecký med. Čumím na to, niekedy prídem na význam, a potom zase hľadám ten správny slovenský :-). Sranda. Ešteže sa nájde dobrá duša, ktorá poradí.
Od prekladu k Veľkej noci – pamätám doby kedy som chodil od brány k bráne, šibal a zarábal slušné peniaze, 500, 800 korún, a tak podobne – však to všetci poznáte. Už nejakú dobu ma toto legálne násilie na ženách nijako nefascinuje, ale na druhej strane, je to pre ich dobro – však! :-) Podstatou celej veci je, že sme dnes stretli susedovic omladinu, a len tak mimo reči padla otázka o výške „zárobku“. 3000! Uf, hovorím si, tomu sa už hovorí slušná sumička. Veľmi výhodná brigáda. Až človek začne uvažovať, či sa do toho celého kolobehu nezapojí znova – na staré kolená :-). Nuž, staré zvyky už nebývajú to čo kedysi. Vtedy sa to robilo pre zdravie a krásu našich dám a slečien, dnes sa to robí kvôli kvalitnému zárobku. Časy sa menia... peniaze ostávajú. 3000?! Za jeden deň! A to chlapci ešte ani zďaleka neboli na konci „šichty“! Milujem zvyky nášho ľudu. :-)
Čo iné tak popriať návštevníkovi tohto blogu... Snáď už len šťastné a veselé Viano..., eh, ale na to je ešte času dosť. I keď jeden nikdy nevie, však... :-)
Upratovanie môže niekedy liezť pekne na kokos. Samozrejme, že nie také to jednoduché prejdem vysávačom a otriem prach na najviac viditeľných miestach. Ale také to poriadne, kedy treba dávať z poličiek dolu každú blbosť, ktorú tam máte, každý pidi objekt – to je potom na kokos.
Predstavte si, idete na pohovor v očakávaní nejakej zaujímavej ponuky. A ona nakoniec príde. Síce nie je zaujímavá, ale aspoň je vtipná. Prebiehajúci pohovor vyzerá nádejne, keď tu sa nastolí podivuhodná ponuka. Ak chcete u nás pracovať, mal by ste sa stať podielnikom, čo robí vklad 32.000 korún slovenských. Uhm, ah, eh? Ale ja si predsa hľadám prácu, aby som si nejaké peniaze zarobil? Veď ja nemám ani korunu, kde by som asi tak zobral 32.000!!! Ale však si požičiate, hovorí pani prijemným hlasom. Uf, ďakujem, že ste mali o mňa záujem a zbohom!!! Niektorí ľudia skúšajú, a skúšajú – najlepšie je, že sa nájdu ľudia, ktorí im na to skočia. Kam sme to dopracovali?!
Zahral by som si Sims, len tak, jednoducho som dostal na to zase na chvíľu chuť. Lenže sa mi to akosi nechce inštalovať. Viete čo to dá roboty nainštalovať Sims 2 spolu s datadiskami? A to ešte nie je všetko, niekedy sa odporúča po nainštalovaní jedného datadisku, hru aspoň raz spustiť – a to zase neviete ako dlho trvá tej hre než sa spustí :-). No a nakoniec treba ešte rozbaliť ten 2GB súbor, kde sú schované všetky savy a stiahnuté prídavky do Simov – aby to bolo celé pekne komplet. Jednoducho je to také malé utrpenie – a to ma odrádza. Ale inak je, zdá sa, všetko v naprostom poriadku. Veci plynú, možno nie tak ako by mali, ale snáď nejako bude.
Vyzerá to tak, že sa asi pustím do prekladu druhého čísla TMNT. Včera som ho zbežne prebehol, a opäť je tam imho na komix dosť textu (ale to sa mi možno len zdá, lebo naposledy som čítal nejaký stargate komix, a tam fakt bolo veľmi málo textu). No veď uvidíme, a samozrejme dúfam, že sa mi tentoraz podarí vyhnúť tým najväčším chybám – chybám z nepozornosti! To býva najhoršie, jednoducho píšete a nevnímate gramatické súvislosti, a potom z toho vyrobíte nezmysel.
Teraz z odstupom pár dní, keď som si to opäť prečítal, preštylizoval by som ešte pár viet, ale momentálne to nechávam tak ako to je. Uvidím ako na tom budem z časom a pustím sa do Dr. Baxtera Stockmana a jeho hlodavčích zabijakov :-)
28.03.2007 Náladička ako má byť? Viem ja prečo? Neviem ja nič. :-))
Nechcem to prekecnúť, ale dnes mám extra, fasa a paráda náladu. Prečo? Netuším, neviem kde sa vzala, ale jednoducho je tu. Fakt, neviem ako by som to opísal – možno je to počasím, možno tou tabletkou proti alergii (čo však pochybujem, mal som ju aj včera a s dneškom sa to nedá porovnať :-) ). Vidím, nevisím ale víťazím – aj keď neviem v čom. Ale hlavne behal by som, skákal by som, a pritom športovým aktivitám neholdujem. Kde je tomu koniec, hudba tu hučí, susedia majú určite radosť. Snáď sa nehnevajú, veď fičím na starých dobrých hitoch, komu by vadili? Moja nálada + táto hudba je to paráda. Nemôže to byť lepšie a pritom mi odišiel (pravdepodobne) do kremíkového neba ďalší LCD monitor. Ohrial sa tu skoro týždeň a teraz opäť pracujem s tým starým, oči vypaľujúcim CRT-čkom.
17.03.2007 Tak nejako nechápem..., ale snáď len dnes! :-)
Občas sa človek čuduje, občas niečo nečaká a ono to príde a občas niečo objaví tam, kde by to nehľadal. Svet je divné miesto. Že som sa dozvedel o kapele menom Creedence Clearwater Revival, ktorá svoju slávu zažila niekde v 70’s, to by ešte nebolo až také zvláštne. Že som sa o nej dozvedel vďaka úplne poslednému dielu 10 ročnej ságy Stargate SG-1, to už tak trocha zvláštne je. Nikdy by mi to nenapadlo. Ale to tak občas býva.
Čo mi však nejako nejde do hlavy, respektíve tá predstava sa mi nejako nechce usadiť v mojej gebuli, to je Vin Diesel a Dungeon & Dragons. Nie, nejako to nejde dokopy. Predstava ako v parte ďalších ľudí hrá tento chlapík D&D je... Hmm, zvláštna? Možno trocha úsmevná. Fakt neviem. Len nejako si tá moja hlava nie a nie spraviť celistvý obrázok.
Mimochodom, v Ubisofte vytvorili úplne klasickú hopsačku, ktorá je zábavná, dynamická, s blbou kamerou a tak nejako obyčajná, ale zábavná. A ja neviem čo s ňou. Už vôbec ale neviem, prečo som si pri hraní TMNT spomenul na hru Titus The Fox. V poslednej dobe toho nechápem akosi moc. Chcelo by to pauzu. Otázka je od čoho, keď v pondelok nastupujem do práce. Bŕŕŕ. Žiť však z niečoho musím.
12.03.2007 Polroka nič, a teraz aby som si vybral?
Hlava mi ide prasknúť. Takmer pol roka sa mi nikto neozýval, a teraz behom štyroch dní, hneď tri pracovné ponuky. Jednu by som mal teoreticky istú, vyzerá zaujímavo. Ale čo tie ostatné? Tak som povedal, že sa na to pozriem, že či to nie je nejaká habaďúra :-). Stále tu však je istota proti niečomu neznámemu. Bude to lepšie? Nebude? A čo to vlastne je (telefonát, ktorý som mal, mi toho mnoho neprezradil)? Musím povedať, že mi v hlave znie jedno veľké (a hlasné) Daaaaaaah! :-) Nakoniec je to istota proti zvedavosti.
Len jedinú nepodstatnú nevýhodu má onen teoreticky istý post. Cestu takmer cez celú Bratislavu, ktorá trvá – podľa stavu ciest – od pol hodiny až do hodiny. Únavné. Dnes som si vypočul teenagerky a ich rôzne problémy, babky diskutujúce nad výhodou/nevýhodou spopolnenia (mimochodom úžasný dialóg) a monológ nejakého podivného indivídua, ktoré zrejme nemalo všetky kolieska na správnom mieste. Čo budem viac písať, jednoducho cesta autobusom.
7.03.2007 Má to vôbec cenu? Alebo ako dopadol pohovor.
Myslím, že som to zase pekne pooral. Behom dvoch týždňov sa mi ozvú, či som prešiel do ďalšieho kola pohovoru alebo nie. Podľa opisu práce, to vyzeralo na celkom schopnú pracovnú príležitosť, a konečne by som niečo užitočné robil – a bol by pravidelný prísun financií. Ale nie, Mick je magor! Spýtali sa ho, aby im niečo povedal o tom, ako sa dostal na školu, čo študoval. Mick je magor – začal asi takto: „Kde bolo, tam bolo...“ Jednoducho Mick. Horšie je, že si túto blbosť začal uvedomovať, až keď pohovor skončil. Okrem toho, ukončil pohovor štýlovou otázkou, ktorú im asi nikto v živote nepoložil. Však sa ho spýtali, či by chcel ešte niečo o tej pracovnej pozícii vedieť. Tak sa spýtal. „Má táto práca nejaké negatíva?“ Je jednoducho jedinečný (a píše o sebe v tretej osobe :-) ).
Kričať – ja tu prácu chcem! Je už teraz asi neskoro, však? Ale keby náhodou (veď keď Boh dá, tak aj motyka vystrelí) narazil na tento blog niekto zodpovedný z Tatrabanky, tak mu oznamujem, že ja tu prácu fakt, ale naozaj, úprimne chcem!!! Ďakujem.
Hlava je celkom dôležitá vec – asi. Lenže tá moja, z nejakého podivuhodného dôvodu, má rada nárazy. Také to „dum“ o čokoľvek. Au. Po niečo sa zohnem. Bum. Hlava narazí do police, stola, stoličky, múru či inej pevnej prekážky. Dokonca sa mi to pár krát stalo, aj keď som sa nehýbal. Sedím si na zadnom sedadle autobusu. Odrazu letím dva metre (a to i napriek faktu, že moja telesná konštrukcia by mala podobným leteckým dňom logicky zabraňovať :-) ) do vzduchu a „dum“! Hlava narazí do toho vrchného nezmyslu, ktorý je tam pre tých čo stoja. Au. Akurát sa mi nejako začala točiť, a keď som prišiel na miesto (vtedy ešte do práce) prišlo mi neuveriteľne zle. Ledva som videl. Hovorím, hups, asi menší otras mozgu. Za pár hodín to prešlo. Odvtedy som také silné „dum“ našťastie nezažil, ale tie menšie „dum-dum“ stále. Hádate správne, dnes bolo ďalšie „dum“ :-) Ešte teraz vidím dvojmo. Asi je to nejaké čudné prekliatie. Teraz mi tak napadá... Asi viem z čoho osprostievam :-) „Dum-dum-dum“ zrejme nepôsobí dobre mojej hlavičke. A čo chudák Krang tam vnútri. Ten z toho musí mať iný gulášik. Mal som taký pocit, že jediná vec, ktorá sa mi nepodarila, je vrazenie do nejakého stĺpu, ale potom som si spomenul, že nie. I do stĺpu som to napálil v plnej rýchlosti. Ten verejný trapas, ako zo zlej komédie. Uvažujem o tom, že moja hlava si (nezávisle na mne) takto značkuje svoje okolie. Zvieratá to robia svojim spôsobom, nuž a moja hlava svojím. Necháva otlačok mojej aury na každom rohu. Bum. Au. Nevidím! Už áno. Kde som? Šok. Aha, už si spomínam. Sedím pri počítači a niečo píšem. A tak stále dokola :-).
Už zase. A opäť neviem ako. Rok prešiel, ja stále stojím na jednom mieste a nehýbem sa. Nebolo to včera? Určite? Vlastne je to úplne jedno, zase o rok starší a sprostejší :-). Čo s tým spravíme? Nikto netuší. To bude zase temno v duši. Snáď nie. Predsa sa niečo našlo, čo ma dnes pobavilo. Paličkové postavičky Chrisa Avelloneho. Z chuti som sa zasmial, naozaj. Ale kto vie, možno som už na staré kolená senilný :-). No nič, oficiálne mám narodeniny aj tak až o tretej poobede.
Do pekla, povie si človek keď sa zobudí. Teda v prípade, že je to jeden z tých živých, takmer reálnych snov. Človek tak stretne známych, ktorých celé roky nevidel, pokecá s nimi, preberie čo je nového – čo na tom, že to nie je reálne. Lenže v ten moment to reálne je. Že niečo nie je v poriadku sa dozvie až keď sa prebudí. O to viac ho potom mrzí, že sa musel zobudiť. Práve tieto sny sú tie najlepšie. Nie tie rôzne nočné mory, psycho sny a kvázi halucinácie, kedy ani neviem kde je sever. To už nehovorím o rôznych démonoch a bytostiach, ktoré fyzicky vo sne nie sú, ale dokážu ubližovať a vyvolávať pocity strachu. Bohovia, to bývajú strašné sny. V takom prípade nie je hneď po prebudení nikomu do smiechu. Našťastie na také sny sa veľmi rýchlo zabúda. Poznáte to, utekáte a stojíte na mieste. Potrebujete otvoriť oči, ale nejde to. Máte sa s niekým na nejakom mieste stretnúť, ale úplnou náhodou sa ocitnete na úplne nezmyselnom mieste. Alebo robíte úplne nezmyselnú činnosť – ako napríklad umývanie riadu v Chorvátskom ramene. Brr, divné sny. Ale tie plynúce, takmer reálne, to je úplne iná káva. Niet nad ten dobrý pocit, keď sa človek prebudí. Okrem toho, mám taký pocit, že z týchto snov vzniká to takzvané dejavu. Mnohokrát (za školských čias) sa mi snívalo, že píšem písomku alebo odpovedám – presne na konkrétnu vec. Za nejaký čas sa to vždy vyplnilo. A nebolo to len niečo neurčité, s čím by sa to dalo zameniť, bolo to presne to isté, to jedno konkrétne. Ale sny o písomkách by som nezaraďoval medzi tie príjemné :-).
Ešte jeden efekt má taký živý, reálny sen. Dobrú náladu. Človek sa zobudí s dobrou náladou, ktorá mu prinajlepšom vydrží celý deň. A ten dobrý pocit k tomu... Áno, niektoré sny sú výborné.
Dnes, keď som si tak vykračoval po meste, na mňa dopadla ďalšia z nostalgických vĺn. Ani neviem prečo. Jednoducho spomenul som si, ako sa kedysi zháňali hry. Kto vie, možno to bolo tou električkou, ale doľahol na mňa taký bližšie neidentifikovateľný smútok. Áno, kedysi sa hry kupovali úplne inak. Veď kto by tu v tých dávnych dobách zavadil o nejaký obchod.
Najlepšie keď už boli hry nahrané na disketách a človek sa tešil domov ako si to zahrá. Medzitým sa modlil, aby sa nejaká tá disketa nepoškodila. Áno, to boli časy. Časy keď si nemohol každý stiahnuť hry odkiaľ chcel. Jednoducho musel mať kontakty. Bola to dobrá doba, boli sme mladí, bezstarostní a hry nás bavili. Dnes je všetko inak. Hry si kupujem v obchode. Baví ma tak každá tretia hra a starostí mám nad hlavu. Potom sa niet čomu čudovať, keď získavame pocit, že už to nie je to čo bývalo.
Pomaly sa všetko vracia do starých koľají. Človek si niekedy hovorí, že tá choroba má aj svoje výhody. Ako sa človek adaptuje na vysokú teplotu, začína sa cítiť o niečo lepšie. Spánok je tak nejako pokojnejší (teda pokiaľ ho nedusí nejaký ten zákerný kašeľ). Vstávanie je jednoduchšie a vôbec. Lenže z návratom zdravia, začína byť všetko pri starom. Vstávať sa mi nechce, začínam sa cítiť mizerne a vôbec, všetko je na hlavu. Pred pár dňami som sa cítil lepšie ako dnes – keď mi už ostávajú antibiotiká len na deň a po nejakej zvýšenej teplote ani stopy. Tiež by ma zaujímalo kto to zariadil. No nič, dúfam, že po tomto boji budem mať zase minimálne 10 rokov svätý pokoj! Nuž svet sa točí, takže späť do reality...
Trvalo to štyri dni a nejaké hodiny, než mi teplota konečne klesla pod 38 stupňov. Hurá. Ale zničené sústredenie, rozhádzaný žalúdok vďaka antibiotikám a teplota stále niečo nad 37, mi dovoľuje spraviť len jeden krátky záznam. Prežil som to. Zatiaľ. :-) Ono, ak raz totiž niekto dotiahne chorobu do domácnosti v ktorej žijete, tak už je len otázkou času kedy to schytáte. Ale držal som sa najlepšie. Schytal som to ako posledný :-). Najlepšie na tom celom je, že po dlhých 15 rokoch som musel ísť k lekárke. Aké ponižujúce. Človek, ktorý bol hrdý na to, že až na pár niekoľkodňových mini ochorení, nemal celé roky nič vážne, musel potupne nastúpiť k svojej lekárke. Nechal si vypísať antibiotiká a tie ho nakoniec zničili. Vlastne nakoniec ho vyliečia, ale tie vedľajšie účinky... Rozvádzať to radšej však nebudem. Teraz už len dúfať, že všetko bude už len lepšie.
Z posledných síl som sa snažil bojovať, zaklínadlá, vitamíny a pár ďalších tu menej, tu viac osvedčených trikov. Nepomohlo. Dalo sa to čakať. Dnes na obed 14:15 miestneho času ma to dostihlo. Teplota 38,1, hlava sa mi točí, všetky kosti a svaly ma bolia, ledva vidím. Napriek tomu som pozbieral posledné sily, aby som mohol zapísať tento záznam. Kapitán a všetci členovia posádky sú mŕtvy, na žive ostal len môj pes – ktorý pred časom umrel, takže sa vyhol tejto zákernej chorobe, drak Sparky, Ja, moje druhé ja, spolu s tretím ja. Irena to bohužiaľ neprežila... Pardon, idem si radšej ľahnúť, mozog vynecháva, oči vynechávajú, keď to takto pôjde ďalej tak vynechám celý. Koniec záznamu. :)
Nikdy som si nemyslel, že vodičák je k životu dôležitý. Možno aj preto som vždy našetrené peniažky míňal na niečo iné, „užitočnejšie“, než na osvedčenie pre používanie železnej rakvy. Ale dnes, dnes to vyzerá na jednu menšiu chybičku v dlhodobom plánovaní. Vlastne, ja nikdy dlhodobo neplánujem, maximálne tak tri dni dopredu :-). Myslím, že som práve narazil na možné vysvetlenie. Ako každý deň, i dnes som sa prehraboval ponukami práce, ale dnes som musel až 4 potencionálne ponuky jednoducho zrušiť (určite nejakú z nich pošlem, pre istotu, ale šanca na úspech je minimálna) – chcelo by sa dodať, že to sa mi ešte nestalo. Vyžadovali vodičský preukaz. Nemám. Dokonca nemám na účte ani toľko korún, aby som si ho mohol začať robiť. Ale kto to mal tušiť, kto... Človek aby na všetko myslel, 40 rokov dopredu! Kde sme? 40 rokov dopredu sa myslieť neoplatí, ani desať, kto vie, čo vás kde klepne! :-)
Myslím, že to bolo včera, keď som listoval jedným filmových časopisom a napadlo mi, že by som mohol zistiť čo filmového, trhákového nás tento rok čaká. Nie že by som si to všetko stihol pozrieť :-). Ešte teraz mám nejaké resty z minulého roka, a to nespomínam tie predchádzajúce. Momentálne mi v hlave utkveli iba ninja korytnačky :-), ale to nebude žiadne trhák – v tom holywoodskom zmysle. Ale kto vie... Teším sa na to najmä z nostalgických dôvodov.
Posledných pár dní som trávil hraním Tortugy, a musím povedať, že ma ta hra troška sklamala. Nie je úplné zlá, ale čakal som od nej niečo iné. Tak mi treba. Na druhej strane, to čo som hral bola preview verzia (preview čoskoro na gamesweb.sk :) ), takže to v konečnom dôsledku môže byť ešte lepšie. Pravdupovediac veľmi nedúfam. Ascaron neprekvapil, a pritom s akčnými hrami má skúsenosti (viď. Sacred ;-) ).
30.01.2007 Keď motyka vystrelí aj Štúr spraví vrtuľu
Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom – a dobre starým! Zase som sa z tej našej milovanej televízie dozvedel kopu nových vecí. Napríklad, že slovenčina má „tvrdé mená“ – fakt netuším čo tým chcel autor povedať. Hlavne, že na prvý pád sa pýtame otázkou – „Dobrý deň!“. Dobrý deň, koho – čoho, komu – čomu..., siedmy pád Dovidenia. :-) Áno, po dlhej dobe som si opäť pozrel jednu zábavnú reláciu, takzvanú sondu do nevedomostí národa. Je to tragikomické. Na jednej strane každý chápe, že naschvál vyberú tie „najlepšie odpovede“, na strane druhej sa človek čuduje, že sa vôbec nájdu ľudia, ktorí sú takto schopní odpovedať. Juri Husák Dubček by mohol rozprávať (jedna z otázok bola, aké bolo krstné meno Dubčeka). Sranda v medziach zákona.
25.01.2007 Cesta do mojich jazykových nevedomostí.
Keď som tu pred pár dňami spomínal svoje „učenie“ sa angličtiny – a neskôr si príspevok po sebe prečítal (Odhliadnuc od toho, že som to na začiatku pekne domotal. Podivuhodné vetné tvary sú jedným z mojim zlozvykov) – uvedomil som si, že na tom z jazykmi nie som vážne najlepšie. Schválne, aby to bolo čierne na bielom, spravil som si sondu do mojich jazykových nevedomostí. A začnem od jazyka najstaršieho (ten materský nepočítam :-) ):
Najhoršia nočná mora, to najhoršie slovné spojenie na tomto svete... Áno niektoré kultúry verili (veria), že slovo má veľkú moc. Má. V mojom prípade je to ono zlovestné slovo. Viete čo to je? Stomatochirurg. Des. Keď som počul, že jedného dňa budem musieť navštíviť tohto pána, takmer som vypustil dušu. Jatky. Už len tá predstava – vytiahne injekciu. Vraj umŕtvime, nebude to bolieť. Jasné, teba to bolieť nebude! Nie je to tvoj zub – teda vlastne to čo z neho zostalo. A začne to. Krvi ako keby prasa zabíjali – Drakula by bol celý bez seba, svinská bolesť a tá zubná troska tam stále drží. Nie a nie vyliezť von. Tak dáme ešte jednu injekciu, aby to bolelo menej. Určite. Pol papule v bezvedomí, aj tak to bolí ako divá sviňa. Keď už bude pán chirurg s prácou hotový, ja už budem dávno potrebovať len patológa. Fuj. To ma jedného dna isto zabije :-). A mantra proti strachu nepomáha. Fear is the mind-killer. Keby len myslenie, on zabíja aj ľudí. Práve to sú situácie keď moje racionálno ustupuje do pozadia, a moje ja by chcelo medicínu á la Star Trek. Okamžite a hneď. Aké by všetko bolo jednoduché. Prejsť „baterkou“ po tvári a hotovo. Bezbolestne. Ja viem, zase sa mi pekne sníva. Ale vždy lepšie ako krutá, mäsiarska, zubná realita. Čo už, staré zranenia sa ozývajú a to dokonca aj v hube.
Dnes som, len tak úplne náhodou, narazil na jedno príjemné čítanie. Nie rozsiahle, nie zbytočne vážne, také príjemne zábavné – jednoducho príjemné čítanie. Game Design Research, ala Avellone, je naozaj výborné čítanie. Až potom som si uvedomil, aký je to – okrem iného – aj dobrý článoček na angličtinu.
Nie je zbytočne odborný. Kde-tu mi ešte vyskočí spomienka na diplomovú prácu, kedy som sa predieral množstvom anglického textu, plného výrazov, ktoré niekedy nepoznal ani môj tretí slovník. Vtedy som si hovoril, že to už nie je tréning reči (rozumej tréning v porozumení reči), ale tvrdá a nechutná prax.
Nie je zbytočne dlhý. Áno, v odbornej literatúre sa človek stratí. Veľmi rýchlo. Predrať sa cez súvetie na tri riadky, tiež nie je najľahšie. Na druhej strane v tomto je to „zlatá angličtina“. „Horšie“ už je na tom snáď iba nemčina, kde sa občas vyskytne slovo na tri riadky :-).
A je zábavné ho čítať. Čo sa už asi tretí krát opakujem. Lenže keď čítate niečo čo má nadhľad a kus inteligentného vtipu, tak sa hneď taký text číta z ľahkosťou orlieho pera poletujúceho vánkom. Nakoniec si človek povie, že takto by chcel písať aj on. Nie každý má ten dar.
Občas, keď len tak surfujem po internete, vyhľadávam nejaký ten kratší článok, ktorý si vždy pozorne prečítam. Hlavne aby bol zaujímavý, ale v prvom rade mi ide o angličtinu. Hlavne čítať. I keď sa zase dostávam k tomu, že je to angličtina len „pasívna“, ale keď si ho prečítam a porozumiem mu, sebavedomie hneď o maličký kúsok poskočí. No a keď príde na radu tvorenie viet, nuž tak sebavedomie má dovolenku a na jeho miesto nastupuje mindrák – ale to už je trochu iná story.
V každom prípade doporučujem prečítať. Pre dobrý pocit.
Prázdne, prázdno. Stále hľadám robotu, prácu, niečo čo ma zamestná... Lenže včera som si definitívne potvrdil, že manuálna práca nie je pre mňa. Teda v prípade, že chce niekto, niečo vytvoriť a nie zničiť. Nejakým zázrakom sa mi totiž veci rozpadávajú pod rukami :-). Už je to definitívne, a mne neostáva nič iné, iba si robiť z toho srandu. I keď na druhej strane, pred nedávnom som dokončil takú sympatickú krabičku na moju zbierku mp3 soundtrackov. Keď nezabudne spravím jedno malé foto. Čo by vlastne mohlo naznačovať, že tak úplne tragické to ešte nebude.
To je jedna z tých vecí, ktoré sú síce mrzké, ale aspoň je sranda, však. Čo ma však v poslednej dobe štve – a nejako sa tomu nedokážem vyhnúť – je naša politická scéna. Týmto sa chcem poďakovať každému, kto nebol voliť. Vďaka za idiotov vo vláde. Milý pán, oný, premiér, je klonovaný Mečiar. Spôsob akým sa snaží viesť tento štát nemá ďaleko od totalitných praktík (keď jeden politik do novín povie, že sa vytvárajú politické tlaky na vedenie verejnoprávnej televízie, keď je riaditeľ natoľko slabý charakter, že im podlieha, keď sa niekto snaží, aby verejnoprávne médium nebolo objektívne... Kde sme? Späť v mečiarových dobách?), rád chodí na kubánske párty a poctivo tlieska súdruhovi Castrovi... No nie je to divné? Chce odškodňovať klientov nebankových subjektov z vašich daní (z mojich ešte nie :-) )! Nie je to divné? Asi nie. Mám právo byť naštvaný, veď som jeho kompániu nevolil. Naštvaný som o to viac, že viem, že sa s tým nedá nič robiť. Môžem sa len rozčuľovať a viesť takéto krčmové reči. :-)
Niečo nie je v poriadku, ale ja som spokojný. Jar prišla. Vonku svieti Slnko, to ktoré mám tak rád. Keď vychádzam kúpiť noviny nemusím si nič obliekať, vyjdem len tak v tričku. Do toho fúka jemný vánok. Jar. Niečo nie je v poriadku, ale mne sa to páči.
Človek si aspoň uvedomí čo má rád. Odrazu zistí, že má rád protiklady. Hviezdna noc, slnečný deň – oboje majú svoje nezameniteľné kúzlo. Som rád za každú magickú noc, i za každý deň kedy Slnko presvetľuje celú krajinu.
To všetko mi napadá v období, kedy by mala vládnuť tuhá zima. Nevládne. Nie je. Zatiaľ, hovoria meteorológovia. Škoda. Keď zima neprichádza do vianočného obdobia, už ju nikto nepotrebuje. Pritom ten jediný moment kedy padá sneh priam zbožňujem. V tú chvíľu byť zima môže, má právo na existenciu. Iba v ten jeden krátky moment, viac nie! Zvláštne. Protiklady.
Myslím to vážne, s niektorými držkami jednoducho vo svete neuspejete. Mám taký pocit, že jedna taká je tá moja. Ksicht, ktorý keď niekto uvidí, myslí si svoje. Nie fakt, ja keď niekde som, tak si normálne uvedomujem, že práve v momente x strúham neuveriteľný ksicht.
Že Oblivion by mal mať konečne svoj prvý, právoplatný datadisk už vie asi každý, takže táto upomienka je tu už len tak, aby sa nepovedalo, že Mick zabudol na svoju obľúbenú sériu (a že si ešte stále neodvykol písať siahodlhé súvetia, ako magor :-) ). Sheogorath je síce srandista, ale máme tu opäť otvorenie brány, ktorá by sa už nemal otvárať – teda v prípade, že už máte dokončený hlavný quest. Bum. Otvorí sa. Čo s tebou Bethesda. Nič. Snáď bude stáť za niečo, pretože suchý popis znova naznačuje len hlúpe vraždenie (ok, miestami aj rafinované, ale stále len vraždenie = nuda.).
Ale môj dnešný príspevok sa mal týkať trocha vážnejších vecí, ale akosi nemám poruke istý bulvárny denník. Podľa neho totiž istý úradníci/politici, a iná vygumovaná háveď, zase robí blbosti. Áno, zase to má čosi s násilím na obrazovkách a tak podobne. Ako mňa podobné politické (a príbuzné) kidy dokážu rozhodiť... Až sa čudujem, že sa nechám :-). Ale o tom – snáď – na budúce.
3.01.2007 Meč je hmotná časť samurajovej duše. - HAGAKURE
Kto ma pozná vie, že mám platonicky rád meče a dýky – mnohokrát som už povedal, že netuším prečo. A tak pre dnes len jeden zaujímavý link, hlavne pre tých, ktorých zaujímajú tradičné japonské. http://www.katanakaji.sk/
Včera som dospával Silvestra, dnes tiež, ale nakoniec som si povedal, že to nestojí za to. Nový rok, staré problémy. Tiež mi občas napadne, že by bolo dobré, aby sa s Novým rokom vymazali staré problémy. Iná pohoda! :-) Bohužiaľ, jediná istota, ktorá existuje, že budem o rok starší – keď dožijem :-). Vôbec, čo sa týka môjho vlastného života, nedajú sa robiť žiadne prognózy do budúcnosti. Všade navôkol vidíte prognózy do nového roka, čo sa udeje, čo sa neudeje. Aká stabilná/nestabilná bude tá a oná vláda, či trebárs koruna. Čo nového v hudbe, filme, či hrách. Ale ja som snáď jediná vec, čo sa nedá predpovedať, ani s najvyššou odchýlkou. A až skončím v nejakom debilnom zamestnaní dozviete sa to ako prví :-) (áno, ono môže byť aj dobré, ale v tomto smere som veľmi pesimistický. No a keď budem ešte aj na konci tohto roka bez práce..., hodím si mašľu a bude mi fajn.)
Hor sa k skvelým zajtrajškom a nástrahám Nového roka! Aby som nezabudol, odkaz pre tú babu čo má na starosti sneh – „Už sa na to vykašli, nemá to zmysel!“ Chcem Slnko, teplo a krásne počasie! :-)
31.12.2006 Čo bolo, bolo. Alebo rok 2006 v slovách :-)
Tak čo tu máme. Nastávajúci Nový rok, Starý na konci a človek sa tak nejako obzerá cez rameno a čuduje sa, čo sa všetko udialo. Čo to znamená, nuž malá bilancia roku 2006. :-)
Osobné čosi, čo niekam viedlo, ale nakoniec nedošlo nikam.
Prvý mesiac minulého roku nebol práve najšťastnejším období. Odišiel do večných lovíšť náš malý hafan Miky. V auguste by mal 14 rokov. To je celkom slušná doba, za akú si na toto stvorenie navyknete, aj keď to bol pôvodne nápad vášho mladšieho brata. Čím dlhšie sme bez neho, tým viac uvažujem o novom hafanovi..., ale o tom som kde-čo už popísal.
Kde sa vzalo, tu sa vzalo, prišiel na mňa posledný semester, k tomu sa pridali štátnice a na konci bolo čudo, ktorému sa hovorí diplom. Tomu všetkému ešte predchádzalo napísanie diplomovej práce, ktorá síce dala zabrať, ale napočudovanie ma to celkom bavilo. Možno škoda, že som tam urobil pár drobných chybičiek, ale nikdy som si veľmi nepotrpel na dokonalosť :-). Čiže prvá polovica roka bola zaujímavá, miestami stresujúca so šťastným koncom – získal som právo písať si pred meno takú podivuhodnú skratku, ktorá je aj tak každému ukradnutá. Pravda však je, že som neštudoval kvôli nej, ale preto lebo ma to bavilo. Čo sa v tomto momente javí ako hlúposť. Na druhej strane som bol vždy za to, aby človek robil to čo ho baví, i keď to nemusí mať žiaden praktický význam. To ma privádza k druhej polovici roku, s ktorým je možno spokojné moje lenivé ja, ale všeobecne to bola celková katastrofa. Nuž hľadanie práce nie je žiadna sláva, zvlášť s mojím portfóliom schopností a vedomostí (čo je práve tá tienistá stránka toho, keď robíte to čo vás baví, a nie to čo má praktický úžitok. Niekedy to spolu ide, niekedy nie – no a ja som práve ten druhý prípad :-) ).
Rok filmový a tak nejako možno i televízny.
Prebehol popri mne, a ani som si ho nestihol všimnúť. Fakt, keď teraz uvažujem o nejakých nových filmoch, ktoré som tento rok videl, nenapadá mi žiaden. Teda až na nového Bonda, ale toho som videl pomerne nedávno a bol veľmi dobrý. Čo nečakali hlavne tí, čo dajú na bulvárnu tlač :-). Nie že by tie filmy za nič nestáli, ale ja s mojou sklerózou... moje druhé ja by mohlo rozprávať. Potom tu je samozrejme zhliadnutie Elvíry po dlhých rokoch, a človek si len utvrdil, že je to zábavné, divné ale zábavné.
A čo televízia. Tuzemské stanice začali dávať nejaký ten „lepší“ americký seriálik – tu jeden, tu druhý. Markíza sa pokúsila o slovenský sitcom (už zase), tentoraz však (na prekvapenie mnohých, aj moje) veľmi úspešne. Otázkou ostáva koľko im to vydrží. Každý nápad sa totiž raz vyčerpá – veď vieme ako to dopadá s dlhotrvajúcimi americkými seriálmi. Čo ma nejako priviedlo k Hviezdnej bráne a seriálu SG-1, ktorý naťahovali, až ho museli zrušiť. Nuž, taký je biznis.
Rok zvukový.
Myslím, že tento rok, bol tento blog bol veľmi bohatý na hernú hudbu. Dúfam, že potešila každého tak ako mňa, a že si aspoň pár ľudí rozšírilo obzory. Napokon je tu moje rozširovanie obzorov, v oblasti hudby nehernej, za čo ďakujem hlavne last jedimu.
Rok knižný.
Keď vynechám všetku odbornú literatúru, ktorú som za tento rok povinne prečítal (však som pracoval na diplomovke), tak mi toho mnoho neostáva. Všeobecne, tento rok som čítal nejako málo a keď som už čítal, tak to trvalo hrozne dlho. Po iné roky som prečítal tony kníh, tento som tomu veľmi nedal. Nevadí, bude tu rok nový (a boli Vianoce, takže čítať je čo).
No a napokon – akoby som mohol zabudnúť na môjho nezdravého koníčka – rok herný.
Bol zaujímavý, nazval by som ho rokom The Elder Scrolls, lebo to bola hlavná hra, na ktorú som sa celý ten čas tešil. A nesklamala – i keď už to nie je úplne to pravé, ako za starých dobrých čias ;-), stále je to Elder Scrolls a má svoje kúzlo.
Medzitým som stihol napísať pár recenzií a klasík pre gamesweb, a až na pár pripomienok k nim sa nikto iný neozval. Pomaly si začnem myslieť, že som dokonalý, jedinečný :-)) (pozn. sledujte smajlíkov!) a samozrejme krásny (uh, nie tak toto si nemyslím ani ja, ani moje zrkadlo, ani moje tretie ja, i keď moje druhé ja si to občas myslí :-) ).
Okrem iných vecí sa zjavila Neverwinter Nights 2, čo snáď bude znamením toho, že absolútne klasické, najklasickejšie RPG ešte nevymreli úplne. No a napokon je tu trailer na Mass Effect, čo ma už úplne donútilo slintať, spolu so zaujímavou správou hovoriacou o pripravovanom RPG so sveta Aliens pod taktovkou Obsidianu. Ale to sú všetko hry budúcnosti (bližšej i vzdialenej) rovnako ako Bioshock, ktorý sa snáď už pomaly blíži.
No a aby ma niekto neobvinil z ignorantstva, tak to bol aj rok next-gen konzol. Vlastne záver roka sa niesol v skompletizovaní celej next-gen zostavy. X-box 360 doplnili PS3 a Nintendo Wii. Ešte to bude zaujímavé...
Bol som stručný. Starý rok za chrbtom, nový rok pred chrbtom a nejaký blázon tu búcha petardy, ešte pomaly ani obed nie je. Rok to nebol zlý, teda až na naše voľby, ale ťahať sem politiku? Prečo nie! Veď som občan Slovenska :-). Nuž voľby nám vyhral narcis a magor menom Robko Ficko, že je to vôl na druhú, je jasné z jeho vystupovania, z jeho prejavov i z jeho činov. Najväčším šokom, ale bolo že sa do parlamentu dostala SNS. Jednoducho toto mi ani v najhoršom sne nenapadlo. Nuž, ale každý sa raz sekne, ešte že nevsádzam, asi by som prišiel veľmi rýchlo o všetko. Taký to bol teda rok.
30.12.2006 Koniec je blízko, cítim to v kostiach...
Koniec sa blíži míľovými krokmi. Skáza nás čaká už za niekoľko hodín. Vlastne to bude Silvester a Nový rok, i keď zvukovo to bude ako tretia svetová. Ak mám pravdu povedať, nejako nechcem aby začal ďalší rok. Lebo ako rýchlo začne, tak zase skončí. Človek nebude vedieť ako, a už znova píše koncoročný príspevok na blog :-). Istotne bude i nejaké to bilancovanie, čo nám uplynulý rok dal a čo vzal. Čo zaujímavé sa v ňom stalo a čo sa mohlo stať :-), ale dnes nie. Sneh si už zase vzal dovolenku, ja som opäť vyžranejší, no jednoducho všetko je pri starom. Sláva Novému roku a česť tomu Starému.
Moja maličkosť sa zobudila do snehu. Sneh! Čo to je? Vlastne sneh! A bola to nádhera, škoda že som nestihol urobiť nejaký kvalitnejší cvak. Teraz v tme už toho veľa nevidno. Ale konečne vianočná zima, i keď už tak nejako skoro po Vianociach :-)
Som maximalisticky vyžraný a minimalisticky spokojný – Vianoce sa pomaly blížia ku koncu. Akosi nemám rád keď čosi, čo má mať určitú atmosféru končí. No nič, aspoň, že som z 90% trávil Vianoce bez počítača, čo je veľmi príjemný pocit a poznatok. Opäť musím klepať na drevo, ale zdá sa, že to prospelo i môjmu zraku (viď. pár príspevkov dozadu :-) ). No nič, ešte stále mám udelené embargo na dlhšie sedenie pri tejto kope súčiastok (mimochodom, stále som neprišiel čo bolo (resp. asi stále je, i keď sa momentálne žiadna chyba nehlási, som si istý, že tam niekde drieme) počítaču.). Takže len krátky príspevok o tom, že som sa cez Vianoce nedožral až k smrti :-). Ešte nás čaká pár návštev, no a potom sa opäť bude život uberať do koľají každodennosti.
Šťastné a veselé, všetkým! :)
Je to tu, Vianoce. Hlavne veľa nežrať! Sci-fi. Klobásy čo nám visia v špajze hovoria za seba – vôňa sa tiahne celým bytom. Spieva. Poď k nám Mick, máme chutné sústo, daj si nás, sme chutnučké, domáce a vynikajúce. Slint. Odolajte pokušeniu. A potom, nie je to jediná chutná vec. Údené mäsko, bôčik a spol., rôzne druhy zákuskov, vianočné sladkosti a to všetko v jednom byte, pod jednou strechou. Hotové „rajklo“ (Peklo kombinované s Rajom (nie jogurtom ;-) )....
Vianoce prichádzajú, počítač zatiaľ žije – klopem na drevo s takou intenzitou, že som si až ruku skrvavil. Čo mu je/bolo stále netuším. Prehnal som ním chkdsk a nejako naskočil, a naskočil aj dnes ráno. Čím sa moje podozrenie, že to bude niečo v oblasti hraddisku len zvýšilo. Uvidíme čo sa stane zajtra. Ale teraz aspoň trocha tej hernej hudby. Vlastne len tak, aby nebolo cez Vianoce toľko ticha, ale aby bolo veselosti a radosti :-). Lineage 2: Chaotic Chronicle, s podtitulom „Complete Game Score“. Kto vie, či je kompletná, ja som L2 v živote nehral, ale že má úžasnú hudbu, to sa musí nechať. Takže hor sa do toho, a zdobiť stromček :-).
Už viem, čo je to peklo. Windows. Čo som dnes robil? Celý boží deň som sa snažil zistiť, čo tomu poondenému počítaču je. A prišiel som na niečo? Nie. Preinštaloval som Windows s nádejou, že sa niečo vyrieši – tzv. radikálne riešenie. Chvíľu som si myslel, že to pomohlo. Až kým som opätovne nevypol počítač, a neskôr znova nezapol. Opäť tá hnusná modrá obrazovka s nezmyselným textom a reštart. Nič. Len čosi s IRQ_LESS_OR_EQUAL – alebo čosi také podobné, potom pár všeobecných blábolov a nakoniec nvata.sys a ďalšie „hieroglyfy“. Prečo to robí, čo to robí, to sa z podobného chybového hlásenia normálny smrteľník nedozvie. Prečo nemôže zahlásiť niečo vo forme, pozor zrejme bude poškodený pamäťový modul xy, alebo niečo nie je v poriadku s vaším vetrákom a na vašom pevnom disku sú zrejme chyby – tu sú aplikácie, ktoré vám to pomôžu vyriešiť (prípadne iná rozumná rada). Ja naozaj neviem čo mám s počítačom, som len obyčajný používateľ, ktorý vie niečo tu, niečo tam, ale keď príde na modré obrazovky je v koncoch. Fakt neviem. Existuje tu šanca, že po tom ako dnes počítač vypnem, zajtra sa už nezapne. Mám z toho len nervy, keďže je tu i pár povinností, ktoré by som rád urobil, ale na tie potrebujem tento stroj. Mňa musí počítačový boh nenávidieť. Prečo? Nuž lebo všetko čo sa nám kedy s počítačom stalo akosi vyšlo z pod mojej ruky. Respektíve, všetko čo sa stalo, stalo sa po tom ako som ja zapol počítač. Náhoda? Veľmi blbá náhoda. Posledný vypínam počítač, keď ho na druhý deň zapínam niečo nefunguje. Je to naschvál? Prečo ja? Prečo nie brat? Spravil som niekomu niečo zlé? Som v koncoch. Je to ročná mašina, s dôsledne vybranými komponentmi. Všetky ostatné počítače nám vydržali štyri i viac rokov, bez nejakých závažných chýb na hardvéri. Naozaj. Jedine náš posledný počítač dostal na konci svojho funkčného obdobia (= funkčného v našej domácnosti) nový vetrák nad grafickú kartu. Čo viem, novému majiteľovi slúži dodnes veľmi dobre a nevie si ho vynachváliť. A teraz? Po dvoch rokoch odišlo LCD do kremíkového neba (vlastne do pekla, za to čo jeho odchod pripravil môjmu zraku :-) ), a počítač sa ide zblázniť – pritom má iba rok. Ak už nie som blázon, tak nemám k tomu ďaleko. A oni mi hovorili neber úplatky lebo sa z toho zblázniš ;-). Zabite ma, ale fakt neviem v čom je problém... Celý deň zabitý.
Ó jéj, darčeky budem musieť kúpiť. Teda brothera už mám vybaveného, ale ešte ten zvyšok. Vianoce, Vianoce, Viaaanooooceeeeeeee. :-) Už mi šibe. Ale ak mi ešte niekto povie, že CRT monitor neničí zrak, tak mu pichnem drát do oka! Ja blbec som si zvykol na LCD byt nalepený na tej obrazovke ako mucha na hovne, a ten zvyk som si preniesol aj na náhradný CRT monitor. Lenže LCD je LCD, však. Takže teraz zhruba po mesiaci (či už dvoch), začínam mať nejaký rozmazaný zrak – a to ako fakt. Ako ja nadávam na tú sprostú obrazovku, to až pekné nie je. Lenže zvyk je zvyk, a stále sa musím strážiť, aby som ten ksicht nelepil blízko toho monitora. Nejde o to, že by som nevidel, ale on sám o sebe je dosť blízko mojich očí. Lenže keď sa ja pohodlne usadím, je ešte bližšie. Do pekla aj s celými počítačmi!
18.12.2006 Kde sa vzalo, tu sa vzalo - Vianoce a tak...
Poslednou dobou začínam byť až príliš unavený. Nemám z čoho, a to ma najviac desí. Okrem toho pomaly sú tu Vianoce. Hmm, kde sú? Teraz myslím ten pocit, čo som mával ako malé dieťa, ten príjemný, ničím nezaťažený, bezstarostný pocit. Kde je? Ten robieval z Vianoc výnimočnú udalosť. Dnes je to také všelijaké, skoro by sa dalo povedať, že až príliš všedné. A so starosťami. No nič, idú Vianoce, budeme sa tešiť a aspoň raz v roku sa snažiť byť lepší ;-). Čo mi pripomína, že som bol po veľmi dlhom čase raz v masovom dopravnom prostriedku extra sviňa. Bežne mi je ukradnuté, či stojím alebo sedím. Preto akosi nemám problém púšťať putujúcu geriatriu na miesta, tak ako sa to na slušne vychovaného Micka patrí. Lenže naposledy... Som odignoroval i chuderu babku, ktorá sa ledva držala na nohách. Jednoducho bolo mi to dve. Absolútna ignorácia situácie, akoby som tam ani nebol. Som ja ale kurva, povedal som si v ten moment, a sedel som ďalej :-). Každý má raz blbú náladu, a Vianoce? Hmm, bolo by dobré keby... Neviem. Vianoce sú fajn, mám ich rád. Len sa akosi posledné roky neviem nájsť.
Čo som dnes stihol? Veľa vecí nie. Zahral som sa na stredovek, v Medieval 2 Total War, napísal som „rozprávku“ zo sveta The Elder Scrolls (a Dobšinský musel urobiť v hrobe vrtuľu, keďže som si za vzor vybral jednu so slovenských národných rozprávok – a práve od Dobšinského :-) ) – a to mi zabralo asi najviac času, prešiel som sa po čerstvom vzduchu – možno som aj prechladol. No áno, keď sa stále obliekam akoby bola pekná teplá jeseň, a ono už Vianoce za oknom.
Hudobné odporučenie na dnes znie – soundtrack z hry Tropico. Ja viem, veľmi vianočne to neznie, ale konečne sa mi ho podarilo získať. Ako znie? Báječne.
Zubár, najväčšie nebezpečenstvo na Zemi. Bojíme sa ho, strachujeme sa, lebo vieme, že aj keď si drhneme zuby jak zmyslov zbavený, vždy tam nájde niečo, čo bude bolieť. Zubár, moderný nástroj inkvizície. Zubár, kat doby elektronickej. Mučiace nástroje, vŕtačky, ktoré keď sa zatnú do zubu, vytrasú z hlavy mozog. Jednoducho zubár...
Do čerta, vysvetlí mi niekto, prečo mám panický strach zo zubára? Ja to fakt netuším. To hraničí až z nábehom na infarkt, alebo takzvané šľak trafenie. Pochopili. Dnes som navšítil zubára. Prišiel som, odišiel som a prídem nabudúce. Fakt som celý „happy“.
A čo iné dal deň? Hmm, stretol som JC-ho :), ktorý sa stoj, čo stoj, dožadoval spomenutia na tomto mojom kúsku internetového pľacu (tak, že zdravím ;-) ). Nuž predával mi materiál, o ktorého obsahu radšej pomlčím. Veď orgány činné v trestnom konaní majú oči a uši všade. :-) (to som tomu, touto vetou dal).
Medzitým som si ešte stihol kúpiť i vianočný darček. Ale zatiaľ neviem čo to je – ešte som ho nedostal. Teda, vlastne ja viem, čo to je, ale robím sa, že neviem. Chápete. Také RPG v praxi. :-)
No a okrem iného, stále pokračujem na budovaní pluginu pre Oblivion. Či úspešne? Ani sám neviem. Občas sa s tým nervujem, lebo niečo nefunguje tak ako má, občas ide všetko ako po masle. Nuž čo, hlavne že ma to baví. :-)
Kontrolná herno-vedomostná otázka:
V ktorej hre vystupovala postava s menom „Mick The Pick“? (to som zvedavý, či niekto pozná odpoveď.)
Kontrolná otázka mickovsko-divná:
U všetkých ďasov, koľko smajlíkov som zase natrepal do tohto textu?
Hurá, bol tu Mikuláš. Prešiel a ani som ho nezaregistroval. Len mi pribudli nejaké tie sladkosti :-). To je fakt nepríjemné. Posledné mesiace sa im snažím vyhýbať, a oni ma teraz napadnú v masovom merítku. Ale ako sa hovorí, nemusím ich zožrať na jedno posedenie! Ehm, ale dá sa tomu odolať? Nedá! Alebo možno tá, to čom tu mám, vydrží tak na dva mesiace – teda ak odolám. Ak nie. Nuž, dávam tomu dva – tri dni :-). Tomu sa potom hovorí zbytočné behanie po schodoch. Po Mikim sa ani nenazdáš a šup ho, Vianoce sú tu. Prosím? Neboli včera? Trocha smutné Vianoce to budú. Minulé ešte s nami bol náš „bundášik“ (pre tých čo nepochopili – pes, psisko, sviňa, tajtrlík, občianskym menom Miki (nie po Mikulášovi, ale po Michelangelovi (a nie po renesančnom umelcovi, ale po ninja korytnačke) :-) ). A mesiac na to už nebol. Bohovia vedia, že by som chcel ešte takého inteligentného psa, ako bol „Majki“. Áále, veď som to tu už spomínal, viem čo je to vlastniť psa, takže váham. Na druhej strane, zvyšok rodiny je nejako proti. Aspoň, že sú tu The Sims. Chabá náhrada, ale celkom podarená :-)
Jednej mrazivej jesennej noci takto meditujem nad knihou Umenie stať sa mágom. Zaujímavá kniha, človek nemôže uveriť, že bola napísaná na konci 19. storočia. Je až neuveriteľné ako odráža, dnes by sme povedali, neduhy konzumnej spoločnosti. Takto si teda sedím, pohodlne opretý v kresle, knihu osvetľuje len stolná lampa a dumám. Do toho hrá úžasná, priam meditačná hudba. Keď tu odrazu počujem akýsi zvuk. Ťuknutie. Očami prejdem po izbe, uši nastražené. Nič však nevidím, ani nepočujem. A tak sa opäť venujem knižke. Avšak opäť zaznie to ťuknutie. Tentoraz stíšim hudbu. Chvíľu sa nič nedeje. Potom znova.
Ťuk.
Zdvihnem sa, ale zvuk opäť ustáva. Chvíľu len sedím a počúvam.
Klopi – klop.
Niekto klope? Ale kde?
Klop.
Prichádza to spoza okna. Odtiahnem záves, nič však nevidím. Tak aspoň pootvorím okno, aby som trochu vyvetral.
Klopi – klop.
Ozýva sa opäť – od okna.
Klop, klopi-klop, klop.
Začínalo to byť čudné, čudné ako niektoré moje sny. Idem ešte raz k oknu. Prudko odťahujem záves. Nič. Otáčam svetlo stolnej lampy smerom k oknu. Stojím tam a sledujem nočnú Petržalku. Klop. Je to pod oknom? Zrak mi skĺzne na parapetnú dosku. Neverím mu. Šáli ma zrak? Klop, klop. Udiera to čudo chvostom do okna.
„Ssssmiem sssa u vássss zohriať?“ spýta sa ma to čudo.
„Prečo nie, pán had,“ odpovedám mu a púšťam ho dnu. Had v zime. To znie ako dobrý nadpis, pomyslel som si v tej chvíli. Vôbec som sa nepozastavoval nad tým, ako sa k nám Pán had dostal. Lietajúci had v zime.
„Máte čaj, prossssím vásss?“ pokladá otázku pán had. Takým tým svojím hlasným špepotavo-sipotavým spôsobom.
„Sssss rumom?“
„Oh, to bohužiaľ nemám. Môže byť lipový?“ Had len zakýval hlavou a usadil sa na stole hneď vedľa sošky malého dráčika. Asi mu bol sympatický. Doniesol som mu čaj. Opäť som sa pohodlne usadil a sledoval, ako z toho pohárika pomaly pije. Had v zime, rozmýšľal som. Čo robí had vonku v tejto ročnej dobe? Pritom som si všimol jeho malých krídelko. Ale moje ja sa rozhodlo, že ich nebude brať na vedomie. Dopil čaj. Bol spokojný, aspoň toľko hovorili jeho do široka usmiate ústa.
„Pekne ďakujem, pán Em.“ Vyplazil jazyk a pochvalne zasyčal. Roztvoril krídla a oknom zase odletel. „Ssssa ešte sssstretneme!“ Počul som akoby z diaľky.
Had.
Zatvoril som okno a vrátil sa k meditácii nad práve rozčítanou knihou.
Had v zime.
Dochlípkavajúc teplý lipový čaj s medom.
Had s krídlami.
29.11.2006 Momentálny stav - nič moc a ešte trochu :-)
Kde sú tie časy keď ma človek pokoj, svätý kľud. Mohol sa bez starostí hrať na pieskovisku, nerobila mu starosti škola, nemusel sa zaoberať niečím takým, ako je hľadanie práce... Kdeže tie časy sú... Snažím sa to hodiť niekde za hlavu, aby ma to príliš neťažilo, lenže čím dlhšie nemám robotu, tým viac mi to robí bordel v okolí žalúdka :-). Jasné, prvý mesiac si poviete, nič sa nedeje, v pohode, aspoň mám čas na „blbosti“. Druhý mesiac – nie je to ešte až tak zlé... Tretí mesiac si začnete uvedomovať, že by sa vám zišlo trošku viac peňazí... Napríklad trochu vylepšiť počítač, kúpiť si nejaký ten film, hudbu či knihu. Potom si zase uvedomíte, že ak budete mať prácu, nebude dosť energie na počítač, takže tie peniaze vlastne sú na nič – resp. nie peniaze, ale plánované investície sú na nič. Začína byť z toho bludný kruh. Čím dlhšie človek nič nerobí, tým je to ťažšie. Pravda homo sapiens je tvor lenivý, takže na jednej strane to nie je zlé – ale tá strana tvorí tak 1% z celkového obrazu. A ten zvyšok už vôbec nie je taký lákavý. Asi si nasadím dávku Červeného trpaslíka, inak ma chytí depka...
27.11.2006 "The world itself is the will to power - and nothing else! And you yourself are the will to power - and nothing else!" - Nietzsche
Párik podivuhodných vecí by sa našiel – vlastne ako vždy, lenže čo s nimi. Každý máva divné sny, to nie je nič výnimočné. Každý máva nádherné sny – tiež nič výnimočné. Ale uvedomovať si samého seba v sne, to nie je každý deň (vlastne prakticky noc, však) – teda aspoň mne sa to nestáva :-). Ten pocit moci, ktorý potom vami prejde je neopísateľný, je to niečo tak úžasné, že z toho až mrazí. Naozaj, dlho som rozmýšľal ako opísať stav moci, kedy môžete naozaj všetko, meniť štruktúru a obsah sna, a hlavne byť si vedomí toho, že je to sen. Keď človeka potom zobudí vŕtačka, to naštve! Samozrejme, potom je ešte možnosť zaspať, ale už sa akosi nedarí zlomiť tú jemnú bariéru medzi vedomým a nevedomým snením. Škoda.
23.11.2006 Hľadanie niečoho, pre pokojný život - eh, debilný nadpis :-)
Zase nič. Už začínam byť voči tomu apatický. Dokonca mám taký pocit, že už ma prestáva baviť dokola listovať ponukami práce, odosielať e-mail ako debil, a čakať či sa potom niekto ozve alebo nie. Keby aspoň prišla spása v podobe nejakého zárobkovo slušného nápadu. Nie. Najviac však zbožňuje otázku, že čo môžem spraviť pre našu firmu, či môžem byť prínosom a hlavne prečo chcem pracovať práve pre spoločnosť XY, atď. – však to poznáte. Prečo? Bába trafená, jednoducho potrebujem prachy na život, inak by ma vaša firma absolútne nezaujímala, bola by mi ukradnutá a mal by som ju v... zadnej časti tela. Nie, nebojte sa, takto sa na pohovoroch s nikým nerozprávam, i keď mám vždy také nutkanie to povedať. Prečo? Lebo je to pravda. Smutná, ale pravda.
Videli ste padať svetlušky? Vlastne ja ani neviem čo to bolo, ale videl som to. Žiarivo zelené a žlté svietiace čosi, čo pomaly padalo k zemi a za sebou to nechávalo prekrásnu svetelnú stopu. Pár krát som si i pretrel oči, či to nie je očná chyba, ale nepomohlo. Stále som to videl. Dokonca jedna z tých vecí spadla i do pohára a potom sa stratila. To už sa mi stalo tretí raz, čo sa poznám :-). Nie, som si istý, že som nebol pod vplyvom žiadnych omamných látok. Musím však povedať, že to bolo úžasné. Tie svetelné body prešli rukou, ale potom akoby zmenili trocha smer. Nepadali rovno, padali ako lístie padá zo stromov. Sledovať to bol úžasný zážitok. Lenže je to tak trocha haluz lebo som si nie istý, či je to normálne.
Ako som dnes bol kúpiť noviny, vyhodiť smeti a podobné srandy. Zistil som, že vonku je jar. Prekrásna, úžasná, magnificentná jar. A tak som si dal z pietnej spomienka na nášho hafana jedno „venčiace kolečko“, ktoré viedlo okolo „Kanála“ (pre ne-Petržalčanov :-) Chorvátskeho ramena) a krásne som sa prešiel. Takéto dni mám rád. Deň sa síce trocha pokazil tým, že som blbo dopadol (niekto zoskakoval tam kde nemal, liezol tam kde nemal a potom si takmer „ulomil koleno“ :-) ), ale inak všetko v najlepšom poriadku.
Neviem či je to tým Slniečkom, ale znova som si po rokoch nainštaloval 3Dstudio, a dostal som chuť niečo vytvoriť pre Oblivion. Nečakám, že z toho niekedy niečo bude. Už teraz sa pôvodný – jednoduchý – nápad začína rozmáhať do stále väčších a väčších rozmerov a obávam sa, že skončí niekde v megalomanských výšinách, ktoré už jednoducho nezvládnem. Ale tak je to stále. Či to bol Neverwinter Nights, Brány Skeldalu alebo Morrowind. Najlepšie na tom celom je, že v onom 3D programe musím začínať vždy od začiatku. Úplne prvý výtvor bola niekoľkokrát spomínaná Enya, potom nasledovala niekoľko ročná pauza a prišiel Morrowind a Bridge Commander, znova nasledovala pauza a teraz sa vraciam opäť k 3D Studiu a opäť nič neviem :-).
Keď to tu tak spisujem, napadá mi, že by som sa do toho ani nemal púšťať. Zas to bude človeka len silno deprimovať, rozčuľovať a ničiť moje vzácne nervy. O tom množstve hodín, ktoré musí človek pri takej činnosti stráviť už ani nehovorím. Život je pes! Lenže pes je najlepší priateľ človeka – a s tým sa nikto nič neurobí :-)
9.11.2006 Nebezpečný dôchodcovia, alebo Noc oživlej geriatrie (vlastne deň :-) )
Videl som už všeličo, ale dôchodcov z výrazom hladného supa snáď prvý raz naživo :). Čosi podobné sa snáď dalo zahliadnuť len na mítingoch HZDS na Pasienkoch. No vážne. Včera som si bol „zaťapkať“ v komparze k jednej markizáckej relácii (a že sme tlieskali každej hovadine! O môj bože! :) ). Samozrejme polovicu osadenstva tvorili pacienti geriatrie, ktorí si takto prilepšujú k svojmu mizernému dôchodku. Ale o to by tak nešlo, ako o tom, čo som videl asi prvý raz v živote (ale dopočul som sa, že je to úplne normálne). Po skončení natáčania sa všetci začali hrnúť za vytúženou plácou. No, nič nenormálne, lenže to čo robili miestny dôchodcovia hraničilo s vraždou. Mojou, alebo iných, ktorí by sa im postavili do cesty. A ten zvláštny lesk v ich očiach, normálne som mal strach. Si tak hovorím, kam sa ponáhľajú, na cintorín? Človek sa normálne bál, že ak im niečo povie, tak ho prebodnú dáždnikom, či tou svojou paličkou. Fakt des. Ale ten ich pohľad, tak ten ma bude strašiť ešte hodnú chvíľu. :)
7.11.2006 Vypnutie mozgu nie vždy prospieva vášmu zdraviu...
V poslednej dobe sa mi akosi nedarí, nič sa nedarí. Nič nie je také, aké by mohlo byť. Dokonca mám občas pocit, že všetko sa mi len sníva. Stále čakám, že sa zobudím a zistím, že je všetko inak. Čo to sakra trepem? Tiež by ma zaujímalo. Dokonca som sa pre dnešok vykašlal na schody. Už som mal toho plné zuby :-). Tak som dnes po celkom slušnej dobe použil výťah. Som sa sám čudoval, že si ešte pamätám ako funguje. Eh, ale dosť bolo výťahov. Zase som celý vyčerpaný. By ma zaujímalo, ktorý energetický upír ma vycucáva. Niekto to kričí, že je to počítač! No to určite! Ten tak môže človeka akurát napumpovať energiou a dobrou náladou – teda ako kedy. Niekedy dokáže človeka vytočiť viac ako človek :-). Celé ľudstvo je v keli, alebo v akej to rastline. Počítače sú v kapuste a zajačiky si na nich pochutnávajú. Do toho hrá divne šialená hudba a niektorým ľuďom z toho preskakuje. Hop, hop zajačik, jeden skáče, za ním druhý. Hop, hop zajačik. Dosť!
Však je fascinujúce koľko prázdnych, nič nehovoriacich slov, sa dá za malú chvíľu napísať. Takže vám predstavujem experiment dnešného dňa nazvaný „kravina dňa napísaná behom niekoľkých sekúnd (najviac pár minút).“ Tomu sa občas aj hovorí: vypnúť mozog a písať. Vidno, však? Otázka znie, koľko by som takto dokázal pokračovať. Možno to niekedy skúsim – znova. I keď ja už som čosi také kedysi vytvoril. Bola to akože paródia, akože na Star Trek. Použil som v ňom môjho osvedčeného hrdinu, červíka. Miestami možno trápnejšie než Mojsejovci, ale písané štýlom vypnem mozog a uvidím čo z toho vypadne. Ak sa mi to podarí nájsť, možno tým oblažím tento môj skromný virtuálny priestor. To aby som zase niekomu zdvihol sebavedomie. Svojho mindráka však nechajte doma! ;-)
Aby som nezabudol, dnešný deň si spríjemním malou fotkou z Morrowindu. Je tam pekne, nejako až príliš nostalgicky, až začínam mať pocit, že ten Morrowind bude nejaká klasika :-)
4.11.2006 Upratovanie v bookmarkoch alebo gender studies a tak :-)
Ako som tak robil poriadok vo svojich bookmarkoch, narazil som na zostatky odkazov, ktoré som používal pri tvorení práce na gender studies (a ešte pár ďalších prednášok). Torzo preto, lebo som akosi zabudol zálohovať bookmarky a odkazov ostalo len pár. Nevadí – vlastne vadí, ale snáď ak ich budem ešte potrebovať, niekde ich nájdem. Dva z odkazov tvoria stránky pre hráčky, písané hráčkami a myslím, že sú aj celkom známe (mimochodom, všimnite si tie názvy :-) ).
Potom tu mám ešte jednu zaujímavú stránku, ktorej názov hovorí za všetko – gamestudies.org, a ak by niekoho napadlo venovať sa počas svojho štúdia i hrám – tak ako to napadlo i mne – je to celkom zaujímavý odrazový mostík. Ono sa vo všeobecnosti u nás ťažko zháňa literatúra na túto tému, zvlášť keď si nemôžete dovoliť utrácať veľké peniaze za medzinárodné výpožičky – viem o čom hovorím.
Keď už som pri tom gender, nedá mi nespomenúť. Nedávno som videl na jednom z dokumentárnych kanálov (fakt si nespomeniem na ktorom) dokument týkajúci sa týchto mužských a ženských „rozdielov“. A okrem iného tam bolo povedané, že jedným z dôvodov prečo sa muži hrajú viac ako ženy, je rozdielnosť v priestorovom vnímaní sveta. Bolo tam toho viac zaujímavého, ale poznámky som si nerobil – možno na moju škodu, ale rozhodne to bolo zaujímavé pozeranie.
Je to tragické, z mojej takmer desiatky odkazov sa zachovali len tri. Ale snáď niekomu pomohli (pomôžu), a snáď sú pre niekoho novinkou.
Už je to tu zas! Čo? No predsa to čudo, ktoré sa ľudovo nazýva „svinská zima“. :-) Ešte pred pár dňami sa dalo vyliezť na ulicu, len tak, naľahko. Ale teraz? Som doma už asi pol hodinu a stále mi mrzne hlava. A to som sa chcel ešte raz ostrihať. Určite! Teraz nechám nejaký ten čas rásť moju „zimnú srsť“ až do doby kedy bude zase krásne a teplo. Až ma oko bolí z tej zimy. Neuveriteľné.
Okrem toho dnes, najneskôr však zajtra, budem musieť vrátiť náhradný monitor. A čo si bez neho počnem? Kým je vonku pekne, je jeden monitor nepodstatný, ale aby som dobrovoľne liezol do svinskej zimy? Kde sme? :-) Prístup na internet je dôležitá vec – hlavne pre nezamestnaného človeka – ale najpodstatnejšie na tom je, že nebudem mať prístup k môjmu hudobnému archívu. Potom som z toho celý nesvoj. Nemôcť počúvať to na čo mám práve chuť. Sprav si výber, niekto hovorí? To sa nedá. Spravím výber, a v momente keď už nebude monitor si spomeniem na niečo, čo by som si rád vypočul, ale akosi sa na to zabudlo. Nič. Zas budem nervózny.
Nezdá sa vám, že človek začína byť príliš naviazaný na počítač? Kedysi mi stačil jeden mizerný kazeťák a párik poľských „originálov“ a bol pokoj (a hlavne človek k tomu nepotreboval monitor). Dokonca boli i časy, keď človeku stačil čiernobiely televízor s desiatimi predvoľbami (hej, ja si to ešte pamätám). Teraz je tu ten počítač, kde môže byť takmer všetko v jednom (také One in All, stačí vlasy umyť a ísť ;) ). Keď sa niečo tomu chúďatku technickému (napísal som chúďatku? Sviňa je to!) stane, tak nabúra človeku celý multimediálny program. Celý ten pokrok je na obtiaž. :-)
Áno, cintoríny čakajú, duchovia majú radosť, len ja tu trpím, pretože o monitor prídem. Už čoskoro! Už nebude monitor a bez neho... Nuž, na nejaký čas sa odmlčím. Stáva sa. A tak pre tento deň/noc jedna pesnička... :-)
Som unavený, neviem prečo, neviem kvôli čomu, ale dnes som nesmierne unavený. A nakoniec je to jedno – či dve. Opäť som vyhrabal jednu svoju kreáciu, tentoraz je to úplne prvá vec vytvorená v 3dstudiu. Pokiaľ ma pamäť neklame, tak to bolo cca pred 10. rokmi. A odvtedy zase nič, keby som sa tomu aspoň venoval, lenže vždy prejdú roky, než sa zase k tomu programu vrátim, a opäť nič neviem. Kašľať na to.
Bolí ma hlava, a už budem musieť vrátiť náhradný monitor. Ten náš je stále na reklamácii. Tomu hovorím služby made in Slovakia! Fuj.
Vonku začalo pršať a včera tu ktosi nabúral zaparkované auto a zdrhol. Sila, majiteľ vozidla musel mať radosť. A že bolo dobre nabúrané to auto som videl dnes, keď som sa presúval do Mlynskej doliny.
To je zaujímavé, ako v poslednej dobe pociťujem nedostatok financií. A pritom nikdy som ich toľko nepotreboval. Ale od doby, čo sa snažím správať ako uvedomelý občan, ehm vlastne kupujúci, tak sa zdá, že peňazí je málo. Ono bodaj by nebolo, keď som šťastne nezamestnaný :-). Berte samozrejme s nadhľadom. Na druhej strane, sakra, za tie dva mesiace som si zvykol nič nerobiť, viac než by bolo zdravé a predstava, že budem musieť toto pohodlie opustiť začína byť až desivá. Už aby som si niečo našiel, lebo to nedopadne dobre :-). Nie je to fajn, som hore tak dlho ako mi to vyhovuje, potom to môžem v pokoji dospať, a takisto môžem robiť to čo ma baví. Môžem, ale riskujem, že skončím niekde na ulici, ak budem takto niektoré osoby štvať. Okrem toho nič nerobenia, sa snažím do svojej makovice dostať roky nemčiny, alebo sa pokúsiť preniknúť do tajov anglickej gramatiky. Ani jedno mi nejako nejde. Nuž, asi nie som dobrý samouk. I keď tá moja rečová nespôsobilosť..., rozmýšľam či to už nebude na psychiatra :-) Lebo to už vážne nie je normálne – vlastne teraz už je. Je jasné, že keď som o nemčinu nezavadil po dlhé štyri roky, tak už z nej viem veľké nič, zabalené v alobale. K tomu ešte nahráva fakt, že i TV som prestal pozerať v nemčine, keďže naša milá UPC-čka vyhodila všetky nemecké kanály, ktoré stály za to. Prečo začínam mať pocit, že moja nemecká zaostalosť je z časti vina UPC??? Byť v Amerike, asi ich zažalujem :-).
Na druhej strane, je pekné vidieť, aké výhovorky sa snažím vytvoriť. Len aby som ospravedlnil svoju vlastnú blbosť. Moment. Ja už som sa x-krát presvedčil, že to nie je tak úplne moja chyba. No nič, zase by som sa dostal len do bludného kruhu nezmyselných úvah.
Reinštalácia systému, Úrad práce, mor a cholera opäť útočí – alebo tak nejako by sa dali zhrnúť posledné dni. Plakať nad rozliatym systémom asi nemá zmysel. I výborne fungujúce a doladené Okná musia jedného dňa, z neznámych príčin, odísť do večných lovísk (a.k.a. Softvérové peklo, lebo kam by sa inak mal dostať tento výtvor Microsoftu, však :-) ). Zlé je to práve kvôli stavu Windows-ov – bol úplne v poriadku, bežal ako hodinky. Ale jedného dňa som zapol počítač a systém už nenabehol. Oživovanie prebiehalo intenzívne po dobu dvoch dní, ale nakoniec hlavnému doktorovi neostávalo nič iné, ako skonštatovať smrť pacienta. Lenže taká smrť systému je jednoduchšia ako jeho následná reinkarnácia. Svojim spôsobom to nie je nič zložité, len je to akosi náročné na nervy. Keďže človek si už presne nepamätá čo všetko tam mal nainštalované, čo bolo ako nastavené. Jednoducho, aký bol ideálny stav systému. Ešte doteraz mi chýbajú nejaké tie detaily, ovládače, kodeky a ďalšie nutné srandy. Peklo.
Úrad práce, na druhej strane, bol dnes celkom príjemným miestom. Hodil som si prihlášku na rekvalifikačný kurz s názvom „Tvorba webových stránok“. Síce som s tým kedysi v ďalekej minulosti koketoval, na druhej strane je to zadarmo – tak prečo nie. Len ma hodí o zem, ak ma tam budú učiť pracovať s Frontpage, lebo to snáď vie už i novorodenec. Ale však sa uvidí, nakoniec to nemusí byť na škodu. Aj keď sa obávam, že skončím niekde v administratíve a to ma zabije. Bojím sa toho, až je to nepríjemné. Ale čo má človek iné robiť, peniaze – bohužiaľ – potrebuje.
Neviem, či je lepšia choroba alebo práca, ale zdá sa, že do našej rodiny opäť vstupuje choroba. Nikto ju nepozval. Vážne, toto neznášam, ak niekto prichádza nepozvaný. Nepovedal by som, keby to bola nejaká prijemná osoba, lenže Choroba? Nie, ja zatiaľ chorý nie som, ale ako náhle to má jeden, druhý to chytí takmer okamžite. Vitamíny, kríže ani cesnak už v tejto situácii veľmi nepomáhajú. Tak čo s tým? Nejaké šamanské praktiky? Hmm, vyháňanie choroby by mohlo zabrať, i keď... Choroba je sviňa. Nechcem ju! :-)
12.10.2006 Vôbec, ale vôbec to nie je dobré Filadelfia!!!
Tento rok som tak rozladený čerstvým ročníkom EA výtvoru NHL07, že som aj zabudol spomenúť začiatok novej hokejovej sezóny. Pravdupovediac nie je čo oslavovať :-). Flyers predali čo sa dalo (rozumej čo bolo kvalitné), no a od začiatku takmer všetko prehrávajú. Úprimne, tento rok to na Stanley Cup nevidím (i keď by to bola pekná oslava 40 ročného výročia klubu). Na druhej strane sezóna len začala, takže Let’s Go Flyers!!! :-)
Okrem toho v tomto momente zase prehrávame (1:0) z Canadiens. Aká tragédia! :-) Ale to už nie je úplne v poriadku. Ako som to stihol sledovať, tak sme vyhrali – tuším – len jeden zápas od začiatku sezóny (ešte to však musím overiť :-) )!
EDIT: 2:0 a prestalo ma to baviť, idem spať a nechám sa ráno prekvapiť – dúfam, že milo :-)
11.10.2006 Stále sa vyhýbam výťahom - pomerne úspešne :))
Schody, moja smrť. Alebo tak nejako sa asi budú volať moje pamäte :). Hovorím si, ako dobre to zvládam, kašlem na výťah, kondička vzrastá z bodu -150 na bod -20, susedia ma považujú za asociála... Ono sa mi totiž občas stane, že keď niekam idem/prichádzam domov privolám si výťah a chvíľu čakám – sila zvyku. Po chvíľke mi dôjde, že čo sakra robím a vyberiem sa teda po schodoch. Lenže v prípade odchodu z domu, na poschodí väčšinou nečaká žiaden človek. Takže to tak veľmi nevadí. Horšie to je pri príchode. Privolám výťah, chvíľu tam stojím a začnú prichádzať ľudia. Ja si medzitým spomeniem, že výťahom nechodím. Tak sa len otočím, poviem pardon, ja chodím po schodoch (alebo ešte nejakú väčšiu hovadinu) a namierim si to rovno na schodisko. Debil. Pohľad ľudí je niečo medzi vtipným pousmiatím a „no jasné, ty chodíš po schodoch!“. Asociál, ktorý sa nerád vozí s ľuďmi vo výťahu. Uh.
Už pomaly zase zapadám do každodennej nudy. Ono pracovať na X-COM veciach pre The Sims 2 je zábava. To sa musí nechať. Aspoň pre mňa. Až som sa sám čudoval ako som sa pri tejto činnosti bavil. Pravda, ešte mám v pláne jedno SimVideo pre SimTV :), ale to bude musieť nejaký čas počkať, už som sa zase Simov prejedol. Ale nie X-COMu. Mimochodom, spomínal som, že sa mi podarilo rozchodiť Apocalypse? Áno, je to vynikajúca hra, a dnes ju (bohovia vedia z akého dôvodu) viem lepšie oceniť než v minulosti. Vlastne asi viem, kým prvé dve X-COM hry poznám za tie roky naspamäť (keďže som ich už prešiel snáď 1000 krát), tak tretí X-COM je pre mňa v podstate stále nový. Áno, hral a prešiel som ho len raz v živote, takže si z tej hry už prakticky nič nepamätám. A je to dobrý pocit – to hranie, nie tá skleróza.
Aby sa nepovedalo, že dnes je to tu bez obrázkov z hry Sims, tak jedna replika UFA (malého) vo forme The Sims 2. Okrem iného som ešte do hry pridal aj X-COM zbroj videnú na screenoch k nikdy nevydanej hre X-COM Alliance (obrázok niekedy nabudúce) – hovorím, mal som mániu, ktorá ma však už pomaly opúšťa. Teraz už len čakať na Extraterrestrials.
Niekedy, keď ma chce brat vytočiť, prinesie mi domov takúto (alebo jej podobnú, niekedy aj kvalitatívne lepšiu :-) )fotku. A mne už neostáva nič iné, len slint a slint :-). Na druhej strane, človek predsa nemôže mať všetko, čo sa mu páči. I keď by veľmi, veľmi chcel :-).
Je zaujímavé, ako som – priam hypnoticky – priťahovaný chladnými zbraňami. Niekedy ma to až desí. Samozrejme, vojenskú službu som neabsolvoval, radšej som to odflákal na civilke – i keď ja som si ešte stihol dobre zarobiť :-). Ako dôvod som vtedy uviedol svoje náboženské presvedčenie a hlavne odpor k zbraniam. Čo som, samozrejme, nijako nešpecifikoval. Takže to bola taká polo pravda. Lebo ja sa naozaj bojím (doslova) akejkoľvek skutočnej strelnej zbrane. Ten strach už hraničí s fóbiou. Môžete ma uisťovať, že zbraň nie je nabitá, je zaistená atď. V momente ako mi ju ukážete obleje ma pot a som na odchode z miesta kde sa zbraň nachádza. Strach. Na druhej strane, meče a spol. sú pre mňa totálnym magnetom. Už od mojich detských čias. Nechápem to. Keď si človek občas vyjde to múzea, tak sa očakáva, že bude venovať istý čas našej histórii. Mne táto začína byť ukradnutá v momente ako prechádzam okolo výkladu so starými zbraňami. Tie meče, dýky a spol. Oslintané sklá :-). Jednoducho túto svoju fascináciu nechápem... Ale potrebujem všetko chápať? :-)
Čo bolo 1.10. pred rokom? Vlastne celkom nič zvláštne, akurát sa jedna osoba rozhodla, že prispeje do všeobecnej blogovej módy i svojou troškou kecov, ehm, chcel som povedať inteligentných názorov na všetko okolo mňa :-). Príspevky o tom, že človek rok bloguje sú síce rovnako zmysluplné ako relácia manželov Mojsejovcov. Na druhej strane, človek si rád hľadá príležitosti na oslavovanie, tak prečo nie!? Mimochodom (ja to slovo milujem :-) ), niekde som sa dočítal, že priemerný bloger vydrží pracovať na svojom kúsku virtuálneho piesočku priemerne jeden a pol roka. Potom sa vypíšu a odpadajú. Zaujímavé. Takže podľa štatistík mi do priemeru chýba ešte pol roka. A čo potom? O tom potom a možno trocha neskôr. Ale aby to celé malo zmysel... Som ja priemerný? No veď to sa o niekoľko mesiacov – presnejšie o pol roka :-) – uvidí. Za ten čas mi prispievať zabránili väčšinou problémy technického rázu – čo je svinstvo!!! Ale technika je nevyspytateľná, rovnako ako cesty Pána ;-).
Tak čo mi iné ostáva, len si popriať veľa energie do ďalšieho čmárania – vlastne vyťukávania – písmenok do internetového priestoru. Sakra, čo si ja tu sám prajem!!! Vy mi máte priať... A darčeky sú kde?!!! :-))))
30.09.2006 Na chvíľu náhradné, zobrazovacie riešenie :-)
Prekonávam svoj hudobno-herný absťák. Tým chcem slušne naznačiť, že bez monitora som si nemohol pustiť môj najnovší prírastok do hernej hudby – hudbu k nikdy nevydanej hre Amen – The Awakening od Jeremy Soulea. Tak mi treba, keď všetko skladujem na hard disku!
Mimochodom, byť bez monitora je horšie ako byť bez internetu. Kým v druhom prípade sa dá tá kopa súčiastok aspoň nejako zmysluplne použiť, bez zobrazovacej jednotky je nepoužiteľný. Momentálne idem na požičanom núdzovom riešení zvanom CRT monitor, rozlíšenie som musel zhodiť z 1280 na 1024, čo je utrpenie najmä pre moju plochu s ikonkami (o tom, že nacpať na stôl – kde dovtedy vládol LCD monitor – také veľké hovädo ako CRT monitor nie je sranda, ani písať nemusím). Ja viem, som rozmaznaný pankhart :-).
22.09.2006 Po schodoch, k trvalej invalidite - alebo tak nejako
Nie som práve športový typ. Ba čo viac, čokoľvek súvisiace so športovou aktivitou ma vrcholne nebaví – viem o čom hovorím, skúšal som to už mnohokrát :-). Každý kto ma pozná to vie. Vlastne nemusí ma ani poznať, a vidí to. Áno, v tomto nemám žiadne ilúzie, nechuť k pohybovým aktivitám, plus záľuba v počítačoch (resp. hrách), to je veľmi blbá kombinácia. I keď poznám pár ľudí, ktorí sú na tom podobne, ale vyzerajú tak, že by ich i mierny vánok zlomil – ako ja ich neznášam :-). Keďže som si však vedomí, že táto kombinácia nie je práve zdraviu prospešná – a od vtedy čo som prišiel o psa, je nejaký nadbytočný pohyb vzácnosťou :-), tak som sa rozhodol, že to treba s mierou riešiť. Ale ako? Už som naznačil, že cielená športová aktivita mi nič nehovorí a nudí ma – to je asi najpodstatnejšie. Ale čo treba urobiť každý deň keď chcem opustiť dom? Použiť výťah? Eeee! Schody! A to je pre človeka ako ja, niečo ako výstup na Mont Everest.
Takže namiesto výťahu, používam schody. Človek by čakal, že to bude bez zádrhelov a jednoduché (teda ten výstup nie). Ale keď človek behá po schodoch, ľudia sú z toho nejako vykoľajení. Obligátne reči, o tom, že či som sa rozhodol chodiť po schodoch vynechám. Najlepšie sú panické výrazy susedov, ktorí ma začali častovať otázkou: „Čo nechodia výťahy?“ Panická hrôza v ich tvári, hovorila za všetko. A ja stále, aby som vysvetľoval, že nie, všetko je v pohode, len ja sa tu trepem po schodoch dobrovoľne.
A to som stihol ešte vyplašiť jedno dieťa od susedov. Plazím sa takto po schodoch, už som jedno poschodie pred cieľom, keď tu zrazu na schody vybehne dieťa. Zľakne sa. Ja by som sa tiež zľakol. Stačí si predstaviť, ako musí vyzerať človek tesne pred infarktom, istotne zelený lebo mu dochádza vzduch a plaziaci sa pomaly po schodíkoch. Desivá predstava. Ale dieťa to bolo v skutku statočné. Po chvíle sa spamätalo a pekne pozdravilo. A ja, slušne vychovaný chlapec, som tiež odzdravil. Teda ak sa ten podivný zvuk čo zo mňa vybehol dal nazvať pozdravom.
Ale po pár dňoch to už je lepšie (troška trošíčka), len pre chorobu som si musel dať trochu malú pauzičku. Hneď ako sa budem zase cítiť fit, tak zase nechám výťah susedom a pripravím sa na otázky o nefunkčnosti výťahu. Nuž, po schodoch, po zvukoch poznávam poschodia – ako spieva Rišo Muller v jednej svojej pesničke :-).
Včera mi akosi telesná teplota presahovala cez 38 stupňov celziových, takže som ani veľmi nemal chuť na nič, čo malo nejakú súvislosť s počítačom. Ale vôbec a absolútne, už som sa videl v krematóriu, a to už nehovorím o iných šialených nápadoch... Ale aby reč nestála, dáme si aj trochu šialenej hudby..., keď už som polo šialený ;)
Kam ten svet speje. Päť dní bez internetu sa zdá ako nekonečná doba. Hlavne v prípadoch ak si človek spomenie, že potrebuje nejakú dôležitú informáciu, ktorú by bežne musel hľadať nejakým komplikovanejším spôsobom. Inak ten internet človeku vôbec nechýba – človeku nie, ale mne áno (ozvala sa schizofrénia :-)). Úprimne, iba kvôli mojej závislosti na sledovaní istých aktuálnych seriálov. Inak by mi vôbec nechýbal. Ale v podstate sa bez internetu nedialo nič zvláštne. Z trochou tej nudy som zase začal pracovať na jednom mobilnom mode – a prisahám že už poslednom. Pár ilustračných obrázkov by sa malo poflakovať niekde po okolí. Ešte treba dokončiť úpravu textov a pár prekladov do angličtiny (keďže tentoraz som najprv vyrobil slovenskú verziu).
Cez víkend som bol na svadbe a niekde medzitým som stihol chytiť nejakú pliagu, takže tu teraz sedím za počítačom, bojujem z bacilmi zakopaný pod nánosom starých papierových vreckoviek a stále kýcham. Na zdravie! Myslím, že za to môže práve tá absencia internetového spojenia. Bez internetu človek veľmi rýchlo ochorie... Ešte existuje jedna možnosť. Môže to byť aj tým, že istý čas som ignoroval zmeny počasia a chodil stále v „kraťasoch“. Zrejme sa to nevypláca a môj organizmus nie je žiaden otužilý chlapík – ale to som predsa tušil. Ale zdá sa, že to pomohlo. Dneska bol krásny deň, a tuším aj včera, ale čo bolo včera si nepamätám, ehm.
A samozrejme, nebol by to Mick, keby v nejakom príspevku nespomenul nejakú tú hru. Za tých päť dní som stihol dohrať CSI: 3 Dimensions of Murder a musím sa priznať, tak dobre som si už dlho žiadnu hru nevychutnal. Divné. Nejakú tú kvázi recenziu určite prinesiem...
Aké je ponaučenie z posledných piatich dní? Keď je chladno, netreba chodiť nahý po vonku! :-)
Došlo mi to až teraz, ehm. Tak si počúvam Queen a len tak mi niečo napadlo. Nemal mať ten Freddie Mercury teraz niekedy narodeniny? Predstavte si, mal. Včera, by sa bol dožil 60 rokov (ak je jeho rok narodenia, a to 1946 ten správny). Wow, ale ako sa spieva v tejto pesničke, iba dobrý umierajú mladí... Ona si pri takýchto príležitostiach vždy vynárajú rôzne otázky typu „čo by bolo keby...“ Ale niektoré veci sa jednoducho nezmenia a nedajú zmeniť. Ťažko povedať, či sa tak mali stať alebo to bola len náhoda. Hmm... Takže s pár hodinovým oneskorením – Všetko najlepšie!!!
31.08.2006 Zachráňte Willyho, Encyklopédia Ľudovej kultúry Slovenska a iné srandy...
Tak nám zrušili SG-1, konečne sa tí nevďačníci tešia (tí čo stále len brblali, že SG-1 už nie je čo bývala, a mali plno kecov, ktoré boli absolútne mimo – škoda rečí a písmenok na túto tému). Nie žeby som si myslel, že ten seriál môže nejaká aktivita zachrániť :-), ale v každom prípade, kto má chuť klikne si sem. Je to ale zvláštne, v našich zemepisných šírkach nemá Stargate takmer žiadnu oficiálnu podporu, či už v TV alebo niekde inde, ale napriek tomu patrí medzi celkom populárne seriály. Zvláštne...
Save Stargate SG-1 ***
Pre vážnych záujemcov tu mám Encyklopédiu ľudovej kultúry Slovenska v jej archaickom elektronickom prevedení. Ťažko sa zháňa a počas môjho štúdia sa mi neraz hodila, takže dúfam, že nikoho nenaštve tento link – kúpiť sa už totiž neda, i keď je otázne či by sa dala považovať za Abandonware :-)
Konečne som sa dostal aj k svojmu blogu. Jedno voľno nikdy nestačí, a keď sa človek konečne dostane k internetu nestíha potom sledovať, to čo mu ušlo. A že to bežalo rýchlo! Dobehnúť to bola fuška, dokonca aj pre macka Uška. :-)
Medzi inými vecami sa našli i video prezentácia nového Das Schwarze Auge. Človek by sa aj dozvedel zaujímavé veci, keby ten chlapík do toho mikrofónu tak nehuhňal. Nevadí, keď bude čas pozriem si to ešte raz, a najlepšie so slúchadlami na ušiach – pre istotu. Moja nemčina už nie je taká, ako bývala. Napriek tomu, že sa posledné dni snažím do nej opäť dostať.
Ale ináč celkom mŕtvolné ticho, mal som mnoho vecí, čo som chcel napísať, ale moja skleróza bola zásadne proti. Človek jednoducho zabudne niečo skôr, než si uvedomí, že to vlastne vôbec vedel a nakoniec zabudne aj to, že niečo zabudol. Čo už je ten najhorší prípad a ten sa ma ešte toľko nedotýka – aspoň myslím, že som to nezabudol, že zabúdam.
Krása, jednoducho keď človek zabudne, čo zabudol, začne písať hovadiny. Aspoň tak sa mi javia moje posledné riadky. Takže aby som tento znovuotváraci príspevok zhrnul – som späť v celej svojej kráse – ehm. Len tá kondícia už nie je ako bývala, a tiež s kolenami mám problémy, kríže ma bolia a nesmiem zabudnúť na .....
Dlho nič, pravda je že žijem, a tá ďalšia pravda, že som dával do poriadku balkón. Teda za pomoci zelenej farby. Čo bola fáza číslo jedna, fáza číslo dva bude maľba na bielo. Hmm, keď tak nad tým premýšľam vážne som nič ešte nemaľoval – samozrejme myslím steny, výtvarná výchova na základnej škole sa nepočíta. No v každom prípade tuším, že sa niečo, niekde pokazí a zas to nebude vyzerať ako si to predstavujem. :-)
Celý som zelený. Nie, nie je to žiadna metafora, ale čistý a jasný fakt. Jednoducho povedané maľoval som balkón. Neviem prečo sa musí každý pokus o manuálnu prácu skončiť..., no povedzme že nie práve podľa mojich predstáv. Som celý zelený a páchnem ako riedilo! Moment, veď som sa pol dňa v riedidle máčal. Baviť ma to bavilo – aspoň bola nejaká zmena, ale aj tak. Manuálne zručnosti nie sú práve mojou prednosťou – škoda. Mimochodom, tiež sa vám stáva, že raz za čas (u mňa raz, dvakrát do roka) pustíte google a vyhľadávate naslepo? Proste len tak, na čo narazíte? To ja som tak dnes, respektíve som hľadal niečo konkrétne. Nakoniec som však narazil na úplne iné veci než som chcel, a tak som pokračoval v hľadaní na prázdno. A našiel som nejakú knihu, nejakú hudbu a pár ďalších zaujímavých vecičiek. Ten internet je divná vec. Aj keď, je to vlastne vôbec vec v pravom zmysle toho slova? Nakoniec je to jedno, hlavne že sme zdraví :-)
Neviem ako sú na tom iní, ale ja občas mávam tematické „záchvaty“. A občas je to vidno i na tomto blogu, stačí sa trocha pohrabať v histórii a je jasné, že naposledy som mal Mortal Kombat záchvat, predtým to bol silný Star Wars záchvat a o Elder Scrolls už ani nebudem hovoriť. Keď na mňa takýto stav doľahne, začnem sa venovať všetkým veciam, ktoré s oným fenoménom súvisia. Jednoducho začnem pozerať filmy/seriály, čítať knihy/komixy, či hrať počítačové hry. Niekedy je oným podnetom na takýto záchvat samotný film, niekedy je to hudba, či hra. Momentálne mám Star Trek záchvat, a myslím, že tentoraz to má na svedomí práve hra. Menovite Star Trek Deep Space Nine: The Fallen. Slovami je to 3PS-ka, ktorá je napočudovanie veľmi (ale veľmi) dobrá. Na to, že je to hra o ktorej existencii som ani len netušil, je to skvelé prekvapenie. Je to ale zvláštne, nejde o to, že je to Star Trek, myslím si, že keby bola podobným štýlom vystavaná iná hra (bez licencie), tiež by bola dobrá. Otázka je, prečo majú licencované hry občas takú smolu. The Fallen je určite zabudnutá hra (o výbornom Klingon Academy ani nehovorím – keď už som pri Star Treku), ale rovnaký osud postihol aj hru Chronicles of Riddick EFBB. A pritom táto hra minimálne o hlavu prekonáva všetky vtedajšie – takzvané – hity. Smola. No nič, ja si idem ešte pozrieť Star Trek VI, jednoducho mám na tento svet momentálne chuť... Ale aj tak je to divné, celé je to divné...
Je teplo, o tom na blogoch píše skoro každý – teda čo som tak pozeral :-). I ja som tu čosi pred nedávnom kydal na adresu teplotných limitov, ale život je už raz taký. Raz je zima, inokedy teplo (ehm). Neviem, či to spolu súvisí, ale dnes som robil „niečo ako poriadok“ a narazil som pri tom na angličáky. Zrazu som prichytil sám seba, ako sa s jedným z nich hrám. Spolu s patričnými zvukovými efektmi. A prirodzene mi to prišlo smiešne. Lenže ak sa nad tým zamyslím: Keď má človek 6 rokov je to normálne a nikomu to nebude pripadať divné. Keď má človek zhruba o nejaké tie desiatky rokov viac, už je to pre okolie neprirodzené a prinajlepšom* smiešne (tak ako mne dnes). Prečo? Nemôže sa jeden človek hrať ako za mlada? Však na to by nemalo byť nič zvláštne, čo nemám právo na „reálne“ Micro Machines? – čo bola prvá vec, čo mi napadla keď môj angličák vyberal prudkú zákrutu okolo stoličky :)). Občas sa mi zdá, že od určitého veku odoberá spoločnosť ľuďom niektoré zábavky, a označuje ich ako nevhodné pre určitý vek. Teda v prípade, že ste typ človeka, ktorému záleží čo si o ňom okolie myslí. Čo ja nie som, takže čo sa tu sťažujem! Och, áno. Časy bezstarostného hrania sú dávno preč.
*prinajhoršom padne doporučenie nechať sa vyšetriť u Chocholouška :-)
Potím, ako každý v tomto horku dnes. Ale mám to rád, zbožňujem nepredstaviteľné stredoeurópske horká, pretože bývajú tak akurát. Človek nemusí nosiť tonu oblečenia na sebe, naháňa smädná hydry, ale celkovo sa cíti slobodnejší. Teda v prípade, že vás v tom teple nenavlečú do obleku alebo iného spoločensky predpísaného oblečenia. Ono totiž spoločensky predpísané oblečenie, je oblečenie na hovno! Len škoda, že nemáme nejaké to more, potom by to bola úplne ideálna krajina :). No nič, idem potiť ďalej.
Cudzie jazyky nadovšetko. Ale nie tie na tanieri, opekané a so syrom! Tie druhé, tie čo sa treba naučiť a ovládať ich. Pasívna znalosť je na nič, úplne zbytočná a nepotrebná – uhm, tak to som trocha prehnal, vďaka pasívnej znalosti angličtiny som spravil svoju diplomovku (okrem iného). Lenže keď si chce človek nájsť slušné zamestnanie, tak pasívne nestačí. Už pár dní browsujem (niekto by ma mal za tieto komoleniny prizabiť :) ) ponukami práce a nič. Niežeby v BA nebolo práce, ale k slušnej práci potrebujem aktívnu znalosť nejakého cudzieho jazyka – najlepšie nemčina či angličtina. A týmto akosi nevládnem (možno si len myslím, že nevládnem, ale to by som musel byť 100% optimista, a ja som len 50% :) ). Takže v najbližších dňoch spúšťam operáciu „Cudzo a aktívne“. Buď nemčina alebo angličtina, jedno z toho musí byť prvé, i keď ešte neviem čo. Oboje naraz mi nehrozí. Už v minulosti, keď anglická slovná zásoba začala mať prevahu nad tou nemeckou, to robilo len problémy. Otázka ale ostáva. Školská história hovorí, že by to mala byť nemčina. Učil som sa ju niekoľko rokov, mal by som ovládať ako-také základy gramatiky, lenže slovná zásoba je za tie roky viac ako mizerná. Na druhej strane, v angličtine nemám poňatie o gramatickej stavbe vety, o časovaní o ničom. Len celkom slušná slovná zásoba, a akési inštinktívne používanie niektorých slovných spojení, či rovno viet. No niečo s tým budem musieť urobiť...
„Zlatý Star Trek!“ – povzdychnutie lingvistického antitalentu. :)
Viete čo je absolútna lenivosť? Keď sa vám ani ťukať do klávesnice písmenká nechce a dokonca ani počítačové hry nechce hrať. Tomu už hovorím uber-lenivosť. Áno, momentálne sa nejako takto cítim (?).
Už je to tak, dnes boli promócie a tak už mám i papiermi potvrdené, že som magor. A ak by to niekto nechápal, alebo mi náhodou neveril, tak malá ilustrácia :))
9.07.2006 Na západe nič nové, vlastne ani v Petržke :-))
To je zvláštne, posledné dni sa akosi nič výnimočné (extra) nedialo. Dokonca i návšteva úradu práce dopadla, celkom nečakane, bez konfliktov. A potom už len horko a, ako som sa dnes dozvedel z jedného dokumentárneho seriálu, nažratý lev dokáže odpočívať 20 hodín denne. Nuž, to ako ja posledné dni. Asi som dobre nažratý lev, i keď ja skôr asi pripomínam medveďa, ehm, ale to radšej nebudem ďalej rozvádzať :)). Takže i táto noc je horúca, ako správny lev by som mal ísť loviť potravu, aby som zase zajtra mohol odpočívať, ale vraj je to nezdravé liezť v noci do chladničky (i keď v týchto horkách, pekne si tam ustlať a spať? Nuž, to by nebolo zlé :) ).
Na záver ešte, ako je občas u mňa zvykom, jeden song, a opäť ten menej známy od Queenu – samozrejme :). (apropo dnes je tu nejako presmajlíkované :), ehm)
Za pár minút sa opäť chystám na úrad práce, prihlásiť sa treba, už dlžím poisťovni nehorázne prachy a nemám to z čoho platiť :(. Som zvedavý, či dnes zase vyvediem nejakú hovadinu, tak ako minule. Ak mám pravdu povedať, vôbec sa mi tam nechce ísť, zlé miesto, zlý ľudia.
Nie, povedať, že som kripel by bolo kruté a nepravdivé, i keď fakt je ten, že s manuálnou prácou sa veľmi radi nemáme. Resp. ona asi nenávidí mňa. Je zbytočné písať tu o tom, ako sa všetko čo zoberiem do ruky rozpadá na kúsky, alebo jednoducho vypadáva z rúk. Ale ja za to určite nemôžem. Dnes som sa rozhodol zbaviť kus železa hrdze. Zobral som šmirgeľ, na balkóne som si pripravil pracovný priestor a pustil sa do práce. Po nejakej hodinke som bol celý hrdzavý ja. Vlastne pri pohľade do zrkadla som sa nepoznával. Namiesto mňa, zazeral z toho skleneného čuda na mňa nejaký indián. Hovorím si, aj-jaj, manuálna práca je špinavá (mimochodom zaujímavé zistenie :)). A vrátil som sa späť k práci. Tak som drhol, drhol a drhol. Prášil a vzduch zalieval červený prach. Nenazdajky mi zrak skĺzne na moje špinavé ruky. Hmm, palec ma akosi štípe, ale čo, pokračuje sa ďalej. Hups, palec je na jednom mieste malinko tmavší než ten zvyšok. Jééj!!! Krv! Ja blbec som si zodral (neviem ako) palec! Nevadí, trocha krvi ešte nikoho nezabilo... Som si chvíľu myslel. Mozog nejaký čas ticho drnčal. Zzzbzbzzdrmdrumbzzz. Cvak. Legendy o špine v ranách sa zobrazili na mojej sietnici. Panika? No ak sa dá považovať rýchle trielenie do kúpeľne (s medzipristátím na koberci :) ) za paniku, tak dajme tomu. Umyté a dezinfikované, ostáva mi len dúfať, že tie legendy o špine a ranách sú malinko prehnané, a že ta troška špiny sa nikam ďalej, ako na povrch mojej úbohej, vyblednutej kože nedostala. No nič, zajtra natieram :)) (pri pohľade na hodinky, to je už vlastne dnes).
K tomu jednoducho netreba nič dodávať, jednoducho nádherný víkend plný rozpúšťajúceho (=to kedy sa i ľudské mäso zaživa praží vo vlastnej šťave) sa počasia je na konci. V sobotu sme nabrali pár čerešní, aby bolo čo do žalúdka a dokonca je to aj zdravé – teda až do doby než sa z nich nespraví bublanina, ale koho to trápi :). Samozrejme nechýbalo i nejaké to zapózovanie pre mobilný fotoaparát môjho brata. Zase blbá fotka, dokonca mám taký pociť, že ešte blbšia než je bežné. Ale čo, aspoň som sa nevaril pri počítači, ktorý z takej malej miestnosti akou je naša izba, robí spolu s počasím hotovú saunu. Nebude dlho trvať a pôjdem sa ešte naložiť do dobre vychladenej vody.
Vynaložená námaha sa veľmi rýchlo stráca a nie je k ničomu. O čom hovorím? O vedomostiach, tej základné forme, ktorá by mala človeka obohacovať. Príliš rýchlo sa strácajú, ak sa nepoužívajú. Minimálne tri mesiace mi trvalo, než som sa poriadne naučil rozoznávať písmenká hebrejskej abecedy. A stačil jeden mesiac, aby som ich nadobro zabudol. Ešte tak „alef“ si pamätám, ale to je všetko. A vôbec, tak je to so všetkým, už normálne rozmýšľam načo sa namáham. Nemčina. Jazyk, ktorý som sa učil dobrých dvanásť rokov. Viem ju použiť? 4 roky stačili na to, aby som prestal byť schopný v nej komunikovať. Rozumieť ešte rozumiem, ale súvislú vetu, ktorá by dávala zmysel už nevytvorím. Stačilo tak málo (v pomere k venovanému času) aby som to všetko zabudol. To už nehovorím o iných vedomostiach, ktoré som naberal dobrovoľne. Koľko kníh, koľko vedomostí a výsledok? Žiaden. Stojí to vôbec za tu námahu? Veď najväčší prospech so všetkého majú vždy aj tak tí najväčší blbci...
Nemám rád úrady, žiadne, pretože dokážu človeka vytočiť a to i kvôli úplným maličkostiam, prkotinám... Je to moja chyba? Neviem, ale keď ma pani na úrade práce pošle preč pre takú maličkosť, akože jedno číslo nevedeli poriadne prečítať. Videli v tom 6, keď to mala byť 5. Priznám sa, v konečnom dôsledku to naozaj vyzerá ako 6-ka, ale – o čom som ich už nepresvedčil – je to 5-ka. Ešte viem, v ktorý deň som robil štátnice. Prepísať to? V žiadnom prípade. Pani sa ešte tvárila povýšenecky a naduto. To som už nevydržal a poriadne som im tam vynadal :). To že do niektorého zo zamestnancov úradu neletela aj stolička bol už len výsledok môjho (ako-takého) ovládania. Ide o princíp!
Čo z toho plynie? Nuž nemám rád blbcov, a rád im to dávam najavo, to na jednej strane. No a na druhej, naučiť sa čitateľnejšie písať... By som sa mal – ale prečo sa podriaďovať nejakému systému, resp. nejakým ľuďom??? Prečo meniť svoju osobnosť a zvyklosti kvôli inštitúciám, ktoré mi nič nehovoria, nikdy mi nič nedajú a ešte sa nad človeka povyšujú?
Pri hádzaní lístku do urny ma zarazila len jedna vec. Chystal som sa ho hodiť do urny a chvíľu som čakal. A nič. Ešte chvíľu som počkal, a stále nič. Sakra, kde boli všetci tí fotografi, tak ako to ukazovali v TV??? ;)) Nakoniec som tú obálku pustil do tej urny a s debilným úšklebkom na tvári opustil volebnú miestnosť.
Hotovo, koniec, the end, jednoducho odvolené. Či to k niečomu bude, pevne verím, že áno. Len sa bojím, že nakoniec sa aj tak bude smiať Fico, pretože ľudia sú nepoučiteľný.
Ľudia ktorí môžete, choďte zajtra voliť, nerád by som totiž, aby sme tu po voľbách mali nejakú tu „ficiádu“. Ja tiež ešte neviem, ktorému zlodejovi a vydriduchovi dám svoj hlas, ale jedno viem – komu ho nedám a že jeden niekto dostane. SMK, SMER, KSS, HZDS, KDH to sú všetko potencionálne nebezpečné strany a minimálne jedna z nich už mala byť dávno zakázaná. Fico je jednoznačne druhý Mečiar, jeho presná kópia v trochu inom balení, a o ďalších stranách radšej pomlčím. Odpoveď na otázku koho NEvoliť je teda jasná, odpoveď na otázku koho voliť... Niekoho určite! Zahodiť hlas by bola jednou z najväčších blbostí, ktoré sa dajú spraviť. Tu ani tak nejde o to, že všetci politici sú zlodejskí, nenažraní bastardi, ktorí by na tomto svete vôbec nechýbali (keby sa im náhodou niečo nepekné stalo), ale o to, aké bude ďalšie smerovanie tejto podivuhodnej republiky, ktorej hovorím rodná zem. SMER, KSS a HZDS znamenajú jednoznačnú brzdu a krok späť, o tom snáď nemusím inteligentných ľudí presviedčať. Čo ostatné strany? Neviem, nie všetky reformy čo sa tu udiali boli dobré, ale rovnako nie všetky boli zlé. Ale možno je to rovnaké ako (a teraz sledujte to „gamesácke“ prirovnanie :) ) v každom poriadnom RPG, začiatky bývajú ťažké (zvlášť pre mága, však), ale treba ich pretrpieť a zvládnuť, aby sa neskôr dostavili žiadané a pohodové výsledky. Tak je to imo aj s reformami, chce to čas, nie je to len pár hodín, či dní, chce to niekoľko rokov. A to veľa ľudí akosi nechápe. Chceme všetko rýchlo a hneď (a vlastne ani ja nie som iný, ale aspoň v tomto prípade to pripúšťam), ale to jednoducho nie je možné.
Choďte voliť, vyhnite sa piatim menovaným stranám a snáď to po voľbách nebude až také katastrofické, ako to v súčasnosti vyzerá.
Dlhé zimné dni, sú začiatkom leta ešte dlhšie. Návšteva školy skončila návštevu Lacných kníh a jednou knihou v taške (zaplatenou samozrejme :)). Nechal som sa namotať a kúpil si knihu, ktorá má vpredu veľký nápis „FANTASY – Encyklopedie fantastických světů“. No nekúpte to! Tak som kúpil a dolistoval sa až k časti o televíznych seriáloch. V ten moment som zistil, že zrejme budem ťažký seriálový maniak. Prvý známy seriál v rade bol The Twilight Zone (1959-64), i keď z tohto seriálu som videl len pár dielov (a to doslova), ďalší rok, ďalší seriál 1964 Addamsova rodina, perfektný seriál, s perfektným slovenským dabingom (a to sa tak často nevidí). A tak som pokračoval ďalej a seriálov „aha, to poznám, to som pozeral“ pribúdalo a pribúdalo a pribúdalo... Akurát im niekam ušla Buffy, tiež by ma zaujímalo kam, keďže v registri sa nachádza (odkazuje na stranu 121, ale tam nie je)? Možno preto bola knižka taká lacná (relatívne). Ale inak príjemné čítanie, hlavne predslov a úvod mapujúci vznik žánru. Ostatné informácie sú, no encyklopedické, ale ako prehľad dostačujúce – čo je asi aj úlohou takejto encyklopédie. Autorovi by však niekto mal tiež vysvetliť, že Diablo NIE JE RPG! ;) Ehm, ale to už len tak na okraj – okrajov. Mimochodom, keď už som pri tých seriáloch, JoJ-ka začne od budúceho týždňa (pokiaľ ma pamäť neklame) dávať MacGyvera*. Teší sa niekto so mnou? Jeden z mojich detských a neskôr tínedžerských :) Jednoducho seriálová klasika.
__________________
*dlhá verzia zvučky 2:40 – len pre starých nostalgikov :))
3.06.2006 Vraj aj na Slovensku budeme mať voľby?!!! :-)
Ha, práve som zistil, že budeme mať voľby (ja viem, dosť skoro :) ). V žiadnom prípade to však nebolo zistenie príjemné. Ja už mám totiž tej psychiatrie plné zuby. Rozhliadam sa po nejakej strane a žiadnu nevidím, nič čo by ma inšpirovalo, dokonca nevidím ani žiadne menšie zlo (ako to bývalo pravidlom po minulé roky). Nakoniec to skončí tak, že dám hlas národovcom, a to už len kvôli môjmu zvrátenému zmyslu pre humor – a aby ten môj hlas nevyšiel na prázdno, ale to už je druhá vec. Mám chuť sa na celé voľby vykašlať, ale v tom prípade riskujem, že sa do parlamentu zase dostanú komunisti. Nič proti nim, ale keď vidím tie ich staré socialistické ksichty mám chuť vraždiť (a vraj počítačové hry nútia k násiliu, dovoľte mi aby som sa zasmial – ha, ha, ha). Ešte dodnes ma straší prejav pani Bolovej (či ako sa volá) po minuloročných voľbách, ktorý začínal slovami (cca) „I ta naša mládež nositeľka rána pochopí, že...“ V ten moment som mal pocit, že musím oprášiť svoj pioniersky preukaz a šatku. Zopakovanie „Internacionály“ a ďalších zhovädilostí tiež nezaškodí. Má niekto inteligentnú predstavu o tom koho na Slovensku (z ponúkaného portfólia) teliť? Keby prišla strana, ktorá povie: „Pozrite sa ľudia, sereme na vás, chceme sa za tých pár rokov poriadne nabaliť, však vy nejako prežijete!“, tak má odo mňa hlas za úprimnosť. Lebo, povedzme si pravdu, to je jediné o čo všetkým ide. I mne by o to išlo. Nechcem sa na to vykašľať, ale je iná možnosť? Iná alternatíva? Dám vedieť ak na to prídem.
Áno, áno, tak som to dal, ale za akú cenu? A prečo sa cítim tak mizerne? Pokašlal som čo sa dalo, nie som spokojný s výslednými známkami – ale koho to bude trápiť, keď uvidí ten titul? No mňa. Chcel som to spraviť lepšie, ale okolnosti boli proti mne – tentoraz. Funkcionalizmus – niekoľkokrát som to čítal, snažil sa to zapamätať a do istej miery som tento smer ovládal celkom dobre (tak 1- až 2), a ako to dopadlo? Úplne som vyhorel, okno jak sviňa, nič, len útržky vedomostí, trapas. Obyčaje, téma a otázka, ktorou som si bol najviac istý, vec ktorú som vedel – áno vedel!!! Na skúške? Nič, veľké nič zabalené v alobale. Museli zo mňa tie vedomosti dolovať ťažným zariadením. Nie, spokojný v žiadnom prípade nie som. Čo sa stalo? Počasie, zlý deň, zlé postavenie hviezd? Ja vážne netuším. Na druhej strane, diplomovka sa podarila a som s ňou spokojný (už horšie je tá dvojka za ňu, pár výhrad od oponentky bolo adekvátnych, ale zrejme som zle argumentoval voči jej výhradám). Nuž čo som Mgr., takže teraz aj tak neviem čo s tým :). Nehľadá niekto vyštudovaného etnológa so záujmom o počítačové hry? :))
Áno, zajtra je ten deň, kedy sa odhalia všetky moje nevedomosti :). Som tak nervózny, že sa to ani slovami opísať nedá. Budem potrebovať všetky palce na svete, aby sa to zadarilo. A čo bude potom, sa uvidí až keď bude po tom.
27.05.2006 Ideálny stav vs. Realita alebo Zbohom a ďakujem za všetky ryby!
Ideálny stav by vyzeral asi takto: Ráno vstanem (nie čaj s tým nebude mať nič spoločné :) ), hodím do seba nejaké to chutné sústo, vytiahnem papiere, knihy a iné poznámky a začínam sa učiť. Študujem do nejakej dvanástej hodiny obednej, potom si dávam pauzu dve hodinky (obed a iné podobné srandy) a pokračujem v učení až do 17:00, čo je zhruba hodina kedy sa už vôbec nedokážem sústrediť na cieľavedomé vstrebávanie vedomostí.
No a prax vyzerá asi nejako takto: Ráno ledva vstanem, teda ak sa pol desiatej dá považovať za ráno. Nažerem sa, pri tom ako hádžem do seba žrádlo, čumím na bedňu (ono jesť v tichosti ma nebaví :) ). Telka, ako každý vie, je nepriateľ človeka číslo jedna, ale ak sa mi podarí premôcť ju, začnem sa konečne učiť – to býva zhruba pol jedenástej. Toto učenie mi vydrží cca do tej dvanástej hodiny, potom pauza lebo už nejako nevnímam učenie, o druhej sa opäť začínam učiť a ak mám šťastie tak o 16:00 prestávam. Keď aj neprestanem, že sám so sebou zvediem boj o učenie, aj tak z toho nič nie je, lebo už sa na učenie jednoducho nesústredím.
Tak takto to nejako vyzerá, mám o pár dní štátnice, chcem ich spraviť. Vraj treba mať pozitívne myslenie... Ok! V utorok spravím štátnice!!! :)
18.05.2006 Prečo musím byť chodiaca encyklopédia???
Všetko je tak nejako mimo. Polovica týždňa za mnou a ja nemôžem s pokojným svedomím povedať, že som sa niečo naučil. Pravda, prečítal som si pár krát cca desať tém, na desať otázok (zhruba), ale keď si skúšam tieto vedomosti vybaviť, vyloviť z tej tupej gebule, tak nič. A to ma ešte čaká hora ďalších (imho niektorých zbytočných) informácií. Niekedy nechápem, prečo sme povinní držať niektoré vedomosti v hlave. Resp. prečo sa to od nás očakáva? Máme byť chodiace encyklopédie??? V každom prípade, budem len rád, keď mi budete držať palce, tak pri učení, ako aj v nasledovnom ich využití – čiže pri štátniciach :)
Je teplo, počasie zase začína trochu blbnúť, ale to je opäť príležitosť pre moje obľúbené tričko. Tí pozornejší už určite pochopili, čo na tom tričku je :) Čo na tom, že niektorí ľudia na vás divne pozerajú, mňa to nejako netankuje. Je to moja obľúbená filmová séria? Je. Je to môj obľúbený imaginárny svet? Je! Žiaden problém. Teda až na jeden. Jedného krásneho letného dňa som v tomto tričku navštívil kostol. To ste mali vidieť tie pohľady, a to pošuškávanie, ktoré začalo keď som vošiel dovnútra. A mne to najprv ani neťuklo, že kvôli čomu to všetko. Až som si uvedomil, čo mám na sebe, a tak som sa nenápadne vytratil :) – pre istotu. Ó áno, nádherné to teplé dni.
15.05.2006 Učenie škodí zdrááviu, učeniéé škodí zdrááviu...
Malo by to byť síce fajčenie, a tak isto nechcem povedať, že získavanie vedomostí je zlé, ale intenzívne učenie sa na štátnice určite nie je zdraviu prospešné. Zvlášť nie Mickovou metódou :). Takže tieto dni len sedím a učím sa, občas na pretrasenie mysli si niečo na hodinku zahrám – tzv. odreagovačka, ale inak je to kruté :).
A tak, ja sa učím, do svojich uší púšťam rôznu hudbu a pritom sa sústredím na rôzne –izmy a teórie a pojmy. To vás však trápiť nemusí a pre vaše uší je tu „My Fairy King“.
Pri tom šťastnom dni som aj zabudol na jednu (z hľadiska reálneho pohľadu na svet :)), celkom dôležitú vec. Diplomovka je na svete, držím ju vo svojich skostnatených (ehm) rukách a listujem tým „zázrakom“, pri ktorom som skoro prišiel o všetok zmysel pre humor. Teda nie že by to nebola sranda písať, ale jednoducho musel som brzdiť môj pud komentovať všetky veci, na ktoré narazím (niekedy je to komentár vtipný, niekedy absolútne trápny, ale toho nutkania sa zbaviť jednoducho nedokážem). Predsa len už niektoré názvy podkapitol sú tak trocha úlet (napr. „Od dejín k legendám alebo všade dobre doma Prior“), takže bolo to o to ťažšie. Diplomovka koniec, učenie na štátnice začiatok! Ach jaj. :)
Keď niečo nie je ani mŕtve, ani živé obvykle to býva politik...
Pôvodne som chcel písmenkovať nejaké tie reči okolo politiky, keďže sa nám začínajú množiť podivné letáky v schránke a okolo cestných komunikácií na mňa čumia divné tváre, ale akosi sú na svete krajšie veci, ako bezvýznamné a ničotné voľby.
Ajhľa, ako srdce RPG hráča dneska poskočilo, niekoľkokrát (asi infarkt :) ). Na games.tiscali jedna pozitívna správa: „Odhalení sci-fi RPG Project T-BAR 3/4 od ex-Troiky“. Čo je na tomto oznámení najlepšie (okrem toho, že sa do vývoja hry púšťajú ľudia z bývalej Troiky)?
„Několik jeho členů se však nedalo odradit nezdarem a založilo nové studio – Laid Back Gaming – a to teď pracuje na nové sci-fi izometrické RPG (s tahovým systémem soubojů) pracovně nazvané Project T-BAR 3/4.“ Ťahové súboje, to snáď ani nie je pravda, to je len sen!!! No, ale nepredbiehal by som udalosti, keďže do toho celého je zainteresovaná i distribúcia cez steam (a to je asi jediná vec, ktorá ma veľmi neteší, ale neostáva mi nič iné, iba si zvyknúť).
Druhá potešujúca správa je o PC verzii „Jade Empire“(hrej!.cz). Je to stále lepšie a lepšie, ešte by Obsidian (alebo i samotné Bioware, ale to pochybujem, tí majú svojich projektov už aj tak dosť veľa) oznámil že pracuje na ďalšom Kotore, to by bola už úplná nádhera. Ale – ako všetci vieme – u Lucasa pracujú vo vedení asi blbci :).
No a posledná pozitívna správička, je plná hra na budúcom LEVELe. Konečne, konečne po 200 rokoch niečo poriadne (prípadne niečo čo ešte nemám), a hneď hra nad ktorej kúpou už nejaký čas uvažujem – Divine Divinity. Vďaka.
RPG hry sú mŕtve??? Nádej zomiera posledná, na mŕtve nevyzerajú, na živé tiež nie (pod vplyvom posledného hrej! podcastu mi napadá: „Zombíci!“ ;) ), prerod do iných foriem tomuto žánru neprajem (Diablo stihlo narobiť viac škody, než osohu), ale zmeny tu sú. Nuž uvidíme či k lepšiemu.
Ešte doladiť záver a spraviť momentálne tú najťažšiu vec – zoznam informátorov. Nie že by to bol problém, ale on to je problém. Existujú dva typy bordelov (moment, teraz sa nerozumieme, samozrejme, že myslím neporiadok :) ), dokonalý a nedokonalý. Ľudia, ktorí zvládajú dokonalí chaos sú šťastní tvorovia. Na jednej strane majú vo svojom pracovnom prostredí neporiadok taký, že sa v tom nikto cudzí nevyzná, na druhej strane títo ľudia sa v ňom dobre orientujú. No a ten druhý som jednoducho ja, v pracovnom prostredí bodrel, že cez papiere nič nevidím, ale rovnako sa v ňom vôbec nevyznám a neviem kde čo mám. A tu je jadro jazvečíka, neviem kde som založil niektoré informácie o informátoroch. Ach jo, a ja som myslel, že najhoršia časť je napísanie samotného textu diplomovky, a ono to je jej dokončovanie.
Dočkám sa niekedy? Budem niekedy šťastný? Teda aspoň po tej športovo-fanúšikovskej stránke? Ťažko niečo hovoriť. Team, ktorý dostane výprask 7-1 asi naozaj nemá čo hľadať v play-off. Veď to bola tragédia. Flyers už počas roka dokázali predvádzať tak mizerný hokej, že z toho ostával rozum stáť. Plúžili sa po lade ako také lemry, puk im utekal z pred hokejok, motali sa na lade ako nemohúci tajtrlíci. Ďalší zápas bol potom úplne iný, rýchly, svižný a tvrdý, tak ako to má vyzerať. Počas celej sezóny predvádzali tu výborné, tu priemerné a tu mizerné výkony, až ich nakoniec tá mizéria dostihla práve v play-off, v najnevhodnejšiu dobu. Čo sa stalo ja nezmením, Flyers nech si odpočinú a o rok to skúsime znova. Momentálne prechádzam fandiť Coloradu, len škoda, že Svatoš je zranený...
1.05.2006 Voda tečie, čas beží a diplomovka na stole mi leží (skoro) :)
Víkend ubehol ako voda v umývačke riadu, ja som bol bez internetu, ale na druhej strane som aspoň dokončil diplomovku (fanfáry). Teda tú hlavnú textovú časť, teraz ma ešte čaká dať dokopy prílohy, zálohy, obsahy, indexy, zoznamy, dať tomu formu a tvar, vytlačiť, zviazať a konečne odovzdať. Ak bude toto všetko hotové, jedna fáza bude za mnou, potom mi už nič iné neostáva, len sa začať poriadne učiť na štátnice. Ďalšia fuška predo mnou. Aké to bolo heslo? Čo sa za päť rokov štúdia naučíš, pri štátniciach akoby si našiel. Ale ja sa pýtam, čo keď to medzitým všetko zabudnem? (môj prípad).
Teda ako nepočítam to ako som nazval malého tigra levíčaťom, a potom som pol dňa presvedčoval svoje okolie, že každé šteňa mačkovitej šelmy sa nazýva levíča. No nič, ešte som zrejme trochu mimo :), hlavná vec, že si to uvedomujem. Okrem iného som dnes ešte zase robil palacinky, a mňam, mňam už by sa to s nimi nemálo preháňať, ale čo, keď zvyšku domácnosti chutia, nech si dajú :).
Aby som nezabudol, mám tu odkaz pre hráčov Philadelphie Flyers: ZOBUDTE SA KONECNE, VED HRATE HORSIE NEZ MADARIIII!!! ;) I keď posledný zápas vám vyšiel, len treba tento trend udržať, hrať a nepotácať sa po lade ako banda zombíkov! Mick by konečne rád oslávil Stanley Cup spolu so svojim obľúbeným tímom.
Tak to najbližšie urobím asi aj ja, i keď asi len imaginárne :). Už som úplne zblbnutý, nič sa mi nedarí, a teraz sa ešte dozvedám, že mi akosi nevychádzajú strany na diplomovku, lebo ktosi povedal, že je nejaký minimálny limit. Keď som sa dozvedel koľko strán majú niektorí ľudia, skoro ma šľahlo o zem. Tak ja sa snažím, aby to bolo čo najlepšie, najdokonalejšie jednoducho úžasné a aspoň trochu sakra dobré, keď už som si s tým dal toľko roboty, a ono to takto.
Mal som svoju tému zo začiatku rád, vybral som si ju dobrovoľne a bavilo ma na nej pracovať, ale teraz jej už mám plné zuby! Som unavený a potreboval by som napísať siahodlhý záver, ktorý by všetko pekne objasnil a spravil z tej práce jeden logický celok. Ale jednoducho nevládzem. Pauzu prosím!
23.04.2006 Trápenie jedného Micka a opäť ako nič nie je ako bývalo...
Vážená diplomovka potrebuje už len úvod a záver a pár kozmetických úprav. Počítal som s tým, že ju dokončím tento víkend. A hádajte čo? Presne, nič! Naivne som si myslel, že keď som zvládol celý ten text, tak jeden úvod bude brnkačka. Najhoršie je, že už ma začína tlačiť čas a to dosť. Dokonca pochybujem, že by som to dnes dokopal do konca. Bolí ma totiž hlava „jak koňa“ a neprestáva. Dokonca i myšlienky mi skáču úplne iným smerom – asi sa zase u mňa začína prejavovať presýtenosť témou. U mňa bežný jav, taký týždňových oddych by mi prospel, ale práve to je to, čo nemám – nemôžem mať, práve teraz. Ak mať byť k sebe úprimný už teraz sa na to svoje dietko pozerám nevľúdne. Mám taký pocit, že teraz by som to dokázal napísať a spraviť stokrát lepšie a trochu inak.
Okrem iného mi myšlienky odskakujú aj smerom k hrám. Totiž, dočkal som sa jednej méty – Oblivionu, a teraz sa obzerám po ďalších. Moju zvedavosť smerom k ďalšiemu „Das Schwarze Auge“ si už určite niekto všimol. Čo ma celkom štve je, že všetko sa akosi presúva k prílišnej akčnosti, dokonca aj milovaný Oblivion občas vyzeral ako zlý klon Diabla. Len neviem čo ľudia na tom fernetickom klikaní/búchaní/strieľaní stále vidia. Teraz ani tak nejde o FPS a iné akčné hry, ako skôr o RPG, tak ako sme ich poznali pred mnohými rokmi. Ja viem, že mnoho odborníkov si myslí, že je to tak v poriadku, a že je to jednoducho vývoj, ale podľa mňa je to skôr degenerácia. Pravda, vždy to bolo tak trochu aj o akcii, kto by si nepamätal klikanie pri bojoch v Eye of Beholder alebo Dungeon Masterovi, ale taktické boje á la Realms of Arkania mali vždy navrch. A tak sa dozvedám, že turn-based je mŕtve, teraz fiči real-time. Dokonca i hry inšpirované Jagged Alliance budú vraj používať akýsi hybrid á la UFO (od Altaru) a už to toľko nebude RPG, ako bol predchodca. Smutné. Na druhej strane úspech Oblivionu zrejme donútil EA pracovať taktiež na RPG, ktorého popis nie je nepodobný práve freeformovosti Oblivionu. Otázkou ostáva či to nebude len fantasy klon GTA alebo Diablo klikfest v rozsiahlom a voľnom svete. Zvlášť pri EA sú tieto čierne myšlienky na mieste. Ale ako sa hovorí, je predčasné robiť závery kým sa neuzavrie vývoj hry :).
Povinnosti, povinnosti a ešte raz tá čudná vec. Nie je času písať ani na blog. Aké povinnosti, istotne sa niekto spýta, keď tu vidí plugin do Oblivionu. Nuž, to bola bokovka :), tak medzi povinnosťami. Okrem toho, že finišujem na diplomovke, nič nové pod Slnkom, akurát, že učiť na štátnice by som sa mal. Niekto mi dnes spomínal, že už by bolo aj na čase. Opäť dostávam ten blbý pocit, že čas sa niekam ponáhľa, a nie aby sa zastavil, on ešte asi poriadne zrýchlil. Čert ho vezmi, všiváka jedného. Stále viac mi nabúrava časový harmonogram – a keby len ten. No nič, idem ja bojovať so zlatým dažďom a alergickými reakciami, medzitým je tu pár odkazov, ktoré možno každý pozná, ale pre mňa sú zaujímavé :). Nebolo by fér, keď sa už sem niekto doklikal, aby sa zase nemal kam odklikať.
GSoundtracks, web o hernej hudbe, rozhovory, recenzie a pár ďalších zaujímavostí, nie je tam toho veľa, ale je to príjemné čítanie, pre tých čo majú radi hernú hudbu.
Keď už som pri hudbe, pre zmenu niečo, kde sa dá aj čosi stiahnuť. Na Blue Laguna's Media Archive prevláda konzolová hudobná produkcia, dajú sa tu nájsť dokonca fmv sekvencie a cutscény z konzolových hier. Aspoň ja som čosi sťahoval z Final Fantasy, to viete spomienky... Tak šup do modrej lagúny :)
Filmy, filmy a filmy, pekne mi dnes tie odkazy nadväzujú. Vlastne tu ani nie je množné číslo na mieste, je to jeden „film“: Full Throttle Movie. Je to kompletný príbeh Full Throttle, celkom dobre zostrihaný a pozerateľný, fakt je, že sa do dá naozaj pozerať – ale za to môže hlavne samotná hra :)
Ale málokto vie, že každý pes je členom tajnej organizácie..., sakra o toto mi nešlo. Unavený som, poctivo pracujúci na diplomovke, a potreboval som sa trochu odreagovať, tak som si spomenul na Beagla, krátky, vtipne podaný animák, ktorý je variáciou na moje obľúbené Hviezdne vojny. Ak ešte nepoznáte, šup – šup pozrieť si, osvieži vám to deň :)
I keď ťažko povedať, že či za to môže tá burina. Ale od istej doby mám alergické problémy, a sú sprevádzané kvitnutím tejto hnusnej buriny – ale fakt neviem čo iné na okolí v tomto období kvitne – trpím, k lekárovi ma nikto za tie roky nedostal, takže ani neviem na čo som presne alergický, ale neznášam to :( Vypáľte všetko!!!
Hovorte mi o tom niečo, dva dni a dve noci, prakticky skoro v kuse, som sa snažil napísať niečo rozumné, snažil som sa formovať diplomovú prácu, tak aby dávala nejaký zmysel, aby mala nejakú formu. Výsledok? Forma žiadna – zatiaľ, za dva dni som napísal cca 8 strán, čo v prípade toľkého stráveného času naštve a som strašne unavený, strašne. Len pár dní voľna by sa mi zišlo, chabých pár dní, kedy by som nemusel myslieť na diplomovku. Môžem si to dovoliť? Ja neviem, ja už nič neviem...
3.04.2006 Závislosť na PC hre? Myslel som, že je to už minulosť.
Myslel som že je to už preč, dávno preč. Závislosť, ktorú dokáže vyvolať jedna hra. Naposledy som čosi také zažil..., no bolo to už riadne dávno. Jediné čo viem je, že najbližšie tomuto stavu ma z nových hier priviedla hra Knigts of the Old Republic, ale s ňou to ešte nebolo tak zlé, ako za starých čias. Píšem diplomovku – myslím na Oblivion, kupujem noviny v stánku – myslím na Oblivion, cestujem autobusom – myslím na Oblivion, sedím v jednej malej miestnosti :) – myslím na Oblivion. Jednoducho pri všetkom myslím na Oblivion a chuť si ho zahrať, a hrať, a hrať. Je to desivé, ale zároveň úžasné, že sa to stalo, v dobe kedy hry už jednoducho nie sú to, čo bývali. Myslím si, že rodina mala pravdu, keď hovorili, že by som Oblivion mal dostať až keď dokončím diplomovku, pretože už asi 4 dni som sa jej nevenoval a to musí byť každú chvíľu dokončená. Oblivion.
Tak vraj že som konzolofobik :), no tak to určite nie. Ešte raz teda pohľad na Oblivion, výhrady ktoré voči nemu mám som nezmenil, ale je to droga, nechutná, návyková látka, ktorá keď niekoho pustí, už za z toho tak skoro nedostane. Keďže drogy zastierajú rozum, niet sa čo čudovať tak vysokým hodnoteniam, ktoré všade dostáva. Ja čerstvý a svieži, nedám sa len tak ľahko oklamať, a môj finálny číselný verdikt (tiež som rozmýšľal nad tým, prečo ľudom toľko záleží na číselnom verdikte, ale na nič rozumné som neprišiel) je 8/10 pre túto skvelú hru. Morrowind bol rovnaký, graficky oslnivý, pochytil, ale po chvíli hrania si človek začal uvedomovať, že tu čosi chýba. Ale Morrowind dozrel a dnes sa mu bude ťažko rovnať nejaká hra, dokonca siaha na piedestál svojho staršieho brata. Nechajme my pekne Oblivion dozrieť ako dobré víno. Nech sa komunita okolo neho rozrastie a čiastočne, či úplne, napraví nezmysli napáchané Bethesdou. Potom sa môžeme baviť aj o desiatke :)) A teraz úplne niečo iné. Ja sa totiž musím vrátiť k písaniu diplomovej práce, ale v kombinácií s Oblivionom to je krutá skúsenosť. Odkedy ho mám, moja sústredenosť voči školským záležitostiam prudko klesá, čo vôbec nie je dobré. Proste návrat do reality bolí! :)
Aby som nezabudol, pre priateľov starých hier, vyšla nová verzia dosboxu, ktorá snáď bude ešte lepšia v emulovaní staručkých hier.
25.03.2006 Keď nedokážeš nájsť niečo konkrétne, hľadaj niečo veľmi podobné...
Práve som dochrúmal knihu Georgea Ritzera Mcdonaldizace společnosti, zaujímavé čítanie, len teraz ešte zvážiť, či sa mi niektoré názory a postoje hodia do diplomovej práce, normálne by som povedal, že áno. Ale teraz som si nejako nie istý. Je to totiž súčasťou toho procesu, kam patria aj veľké nákupno-zábavné centrá a všetko ten konzumný spôsob života, takže ako teoretický podklad by to mohlo byť nanajvýš zaujímavé, keď už si s mojou znalosťou angličtiny netrúfam citovať z knihy „The World of Goods – towards an anthropology of consumption“. Vážne nie, trvalo mi takmer štyri mesiace než som to prečítal, a netrúfam si tvrdiť, že som plne pochopil o čo vlastne ide :(. Ale taký je život, treba hľadať alternatívy – len keby sa tak ťažko nehľadali.
Mám už písania plné zuby a anglického jazyka rovnako, a teraz by som sa mal ešte púšťať do lúštenia takej veci ako je poľština – život je krutý. Všetci hrajú Oblivion a ja sa len pozerám, nie, nie a nie, prečo, prečo musel prísť v tak nevhodnú dobu? Nemohli ešte rok počkať a vyladiť všetko k úplnej dokonalosti? Xbox verziu mohli pokojne vydať, ale tú PC mohli aspoň zbaviť – podotýkam len údajných – konzoloidných neduhov. Keby vyšiel v marci 2007, ja by som sa určite nehneval, nuž čo... Idem plakať do kúta :)
A na záver ešte trocha prekladateľského umu PC Translatora – asi moja najobľúbenejšia veta:
„Centrum bolo ohlási ako vedúceho barana stáda so zvončekom pre jeho inovačnú zmes zábavy a maloobchodné podnikanie.“
Povedal som si, a narval som celý anglický text do PC Translatora, no svojim spôsobom to pomohlo, ale čo z toho stroja leze..., aspoň je sranda :)
V neskôr polovici 1920s, ako automobily začali zaniesť obchodné centrum veľké mestá, malé pásové centrá byť postavené na predmestí. Centrá byť obvykle kotvené supermarketom a liek sklad, doplnený iných vymoženosti-charakteristické obchody. Typický dizajn bol priama línia zaobstará priestor pre parkovanie vpredu. Grandview aleja nakupovanie centrum v Kulumbus, Ohio, ktorý otvorený v 1928, zahrnutý 30 obchodov a parkovanie pre 400 áut.
Posledné dni nič iné nerobím, než že na seba nadávam aký som debil. A som, ale s tým už mnoho nenarobím :) Aby som sa ukludnil, pozeral som staré napálené CD-čka a našiel, taký krátky filmík. A ten mi vykúzlil úsmev na mojej rozhnevanej tvári. Dokonca mi pripomenul, aká že je medzi tými NHL klubmi rivalita. Jasné, že mne by mohol byť celkom ukradnutý, kedže fandím úplne inému teamu, ale pred rokmi som ho sťahoval hlavne kvôli bratovi, ktorý je avs fan. Tiež sa mu páčil :). Uploadovat sa mi to niekde nechcelo, a tak som trochu za googloval (kto si má pamätať, kde čo pred nejakým časom stiahol, a ešte aj to úplne náhodou :) ) – bola to riadna fuška – a nakoniec i našiel. Takže "May the NHL with you!" akoby povedal jeden môj známy.
15.03.2006 Myslím keď myslím, ale vlastne neviem, že myslím...
Nielenže som mal blbý sen (úlohu si v ňom zahral svišť v plavkách, Tuvok ako pirát a veža z Oblivionu, v ktorej bol výťah a ja som sa niekam viezol, jednoducho celé to bolo divné), ale ešte som aj zabudol, na čo som to v noci prišiel. To som sa tak zobudil, a dostal som nápad, čo písať do diplomovky, ráno som samozrejme už ani nevedel, čo som chcel a doteraz to neviem. Len z ľahka tuším, že sa jednalo o reklamu. No jednoducho neviem, a to som si myslel, že konečne začnem niečo tvoriť. Je to podlé a hnusné, niekedy sa nenávidím a uvažujem o tom, ako nahrávať myšlienky. Bolo by to totiž veľmi praktické. Nahrané myšlienky by nikam neušli a človek by vedel na čo myslel, keď myslel :)
Krásny deň, naozaj krásny. Vonku zima ako v psinci, po uliciach sa preháňa hurikán a sneh si padá akoby bol január. A ono pomaly druhá polovica marca. Jar nie je, dokonca ani doma ju nemáme, obvykle býva v kuchyni. Možno to je ten problém prečo tá skutočná jar neprichádza a neprichádza a neprichádza a nepri... Ale ináč – zavináč fajn. Konečne som trochu pohol s prácou na diplomovke. Zistil som pri tom jednu zásadnú vec. Keby som bol býval vedel, na akú tému budem robiť diplomovku na začiatku štúdia, teraz by som už bol mal materiálu celú kopu, čo kopu celú horu, veľhory materiálu. Prečo? Jednoducho povedané, bol by čas si ho zaobstarať. Že ja som si nevybral niečo, čo súvisí z počítačovými hrami. Niežeby bolo u nás mnoho materiálu, ale na internete ho je nepreberné množstvo, bolo by z čoho vyberať a z vlastných skúseností viem, že je ho tam i dosť relevantného. No nič to, cesta bola vybraná a musím po nej teraz kráčať, či chcem alebo nie. Bola to moja voľba, tak by som tu mal prestať pindať a radšej pracovať. Život je krásny, len ja som nejako mimo!
A na záver ešte čosi z môjho archívu, čiže záchvatu ne originality a ne kreativity :) Adresár na CD sa pýši dátumom 1.1. 1985, ale pochybujem, že by som čosi také stvoril keď som mal 5 rokov, i keď možné je všetko, len neviem kde by som to na konci Červeného Veku ;) napaľoval. Dátum, ktorý je pri súbore však hovorí niečo o roku 1999, čo je pravdepodobnejšie, pretože si pamätám, že podobnými hovadinkami som sa bavil, keď som pracoval v Univerzitnej knižnici.
Hej, ty hrdý bojovník v zlatej zbroji! Čakáš až ťa ten démon skolí? Démon noci, démon zla čaká na posla. Posol strachu prichádza a muži z boja utekajú! Len ten bojovník stojí tu a čaká. Akh trang! Zareve démon a do bojovníka sa pustí... Bojoval statočne, bojoval hrdo, ale beštia temnoty preťala mu hrdlo. Bojovník v krvi na zem padá. Jeho duša trpí. Ta tvár pred ním je On, sám pán Temnoty a Skazy!
Je to tu, zas o rok starší a o čosi sprostejší :). Musím sa priznať, že už ma to prestáva baviť – teda myslím to starnutie. Si myslím, že by už stačilo, dosť a od tohto momentu už nestarnúť, neumierať a žiť večne. Ešte by som sa mal zobudiť z toho pekného sna, aby bolo všetko v najlepšom poriadku. Už sa teším na to, ako budem počúvať od okolia rôzne „kecy“, že už som dosť starý na to, či ono. Na druhej strane, do istej miery majú i pravdu, keď sa pozriem na doterajší priebeh života, no nič extra som nevyrobil, a že niektorý ľudia v mojom veku už toho stihli narobiť :) i zarobiť. Ale čo mňa po ostatných, ja som ja, snáď sa nebudem prispôsobovať, nejakým podivuhodným požiadavkám okolia, no nie?
Dnes som, ale skôr smutný ako veselý, pretože som si spomenul na ľudí (a jedného psa :) ), ktorý sa dňa mojich narodenín už ako živý nezúčastnia. No nič to, Mick je o rok starší, jasajte, radujte sa a veseľte sa!!! :)
Poznáte to, zazvoní u vás taký divný chlapík, čosi zamrmle, niečo o nejakom kultúrno-vzdelávacom centre a pchá vám do ruky nejakú knižku. Ja ešte prachovku v ruke – to viete piatok, treba poupratovať byt :). Zhovorčivý je, na všetko sa pýta, ja zatiaľ listujem v knižke a už my je jasné, že sa jedná o akési to minoritné náboženské hnutie. Ale hovorím si fajn, veď ja si podobné veci rád prelistujem, tak čo? Chlapec vyzvedá, že čo študujem, o čom to je, a tak. Reku, nemám problém mu to povedať, hovorím etnológiu. On na to, ahá, to sú prírodné vedy, o prírode, to je aj táto naša knižka. Ja už sa len debilne usmievam a prikyvujem mu. Samozrejme, že bol niekde pes zakopaný. Tá ich spoločnosť alebo čo to bolo (vážne som nezachytil názov), samozrejme potrebuje financie na tlač. Ja to samozrejme chápem, ale momentálne u seba nemám žiadnu hotovosť, rýchlo dodávam. Čo bol/je holá pravda, deravého groša u mňa nenájdete. Celkom ma však dorazila nasledujúca hláška. A naozaj nemáš nič? Ani stravné lístky? Kúrnik, stravné lístky ako príspevok na tlač, to je teda sila, pomyslel som si. Nie, ja sa zdravo stravujem doma, u mamičky :), kde by som zobral stravné lístky. Tak potom nič, povedal chlapík a knižku mi vytrhol z ruky a odkráčal. Škoda, ako hovorím, mám podobnú literatúru rád. Možno by mu stačila desať koruna.
Lotyšov máme vo vrecku. Zo začiatku to bol celkom pohodový zápas, aspoň pre moje nervy. Lenže postupne sa to začalo zhoršovať a ku koncu som bol na tom rovnako ako pri sledovaní zápasu proti Rusom. Vyhrali sme. Čo je na tom smutné? Nie je to ani veľmi dôležité, teda je, ale z globálneho pohľadu, nie je. Ono totiž bude záležať na tom jednom, jedinom zápase. A v tomto momente sa zo mňa stáva opäť pesimista. Česi včera prehrali so Švajčiarmi. Výborne zachytal Aebischer, priam tam čaroval v tej bráne. A vadí to snáď. Nevadí, nabehnú do toho dôležitého zápasu a pôjdu hrať o medaily. Ale ak mám byť úprimný, nechcel by som aby v tom jedinom a dôležitom zápase, hrali proti Slovensku. Jasné bol by to pekný zápas, ale naši hráči moc nevedia proti českému týmu hrať – len keď majú šťastie, tak im to ide, ale to je raz za 100 rokov :).
Naši chlapci nech si dnes radšej odpočinú, a zajtra... Amerika, tu sme!
Kríza asi prišla v ten najnevhodnejší okamih. O čom že to táram? O písaní, o diplomovke. Nikdy som nemal nejaké extra problémy napísať nejakú prácu (aspoň čo mi moja skleróza dovoľuje si pamätať), ale teraz, jeden problém za druhým. Neviem ako začať, ako pokračovať, chýba mi nejaká poriadna koncepcia celej tej práce, jednoducho všetko ide do prdele. A to som chcel, aby bola diplomovka to najlepšie čo som za tých päť rokov štúdia vypotil – pre istotu, nikto nevie totiž čo sa rozhodnem robiť ďalej. Ani ja to neviem. Čo sa mnohým zdá divné, až ma ich neustále otázky, že čo chceš robiť keď skončíš, privádzajú do neustálych miernych depresií. Inšpirácia, kde si???
Realms of Arkania 4
Quest for Glory 6 (tu musím súhlasiť s last jedim, len dodám, že by som bol rád, keby sa držali aj pôvodného konceptu a nepreháňali veľmi, lebo to potom môže dopadnúť ako posledný Kings Quest)
Ishar 4
Conan filmovy (i keď tu panuje istá obava, že by nebolo dobré to robiť, ale...)
wishlist osobne-osobný
byť zdravý, chce byť každý
byť nesmrteľný, to už každý nechce, ale já áno :)
skončiť úspešne vysokú školu, čo ma baví :)
a s tým súvisí i napísanie vynikajúcej diplomovej práce (sci-fi?)
jo a to najdôležitejšie, dotiahnuť konečne niečo čo začnem dokonca!!!
vrátiť sa k mágii a okultizmu (možno)
a more ďalších vecí, ktoré by som tu písal do konca vekov, lebo je toho fakt dosť
Nuž včera som sa rozplýval nad snehovou nádherou, dnes idem z toho zošalieť. Keby som nohu von vystrčiť nemusel, vôbec by mi to nevadilo. Ale takto? Vyberiem sa na výlet do školy, prídem tam, že konečne navštívim pani docentku, osobne. Lebo e-mail s mojimi poznámkami o postupe na diplomovke snáď dostala. Takže prídem, mokrý jak had, a na dverách visí lístoček: „konzultácie 8.2. nebudú, vysokoškolské prázdniny.“ No nič by sa nedialo, však školu mám od domu čo by Maďarom dohodil, ale to mokro. Všetko sa topí, ja sa topím – zimná bunda v uzavretých priestoroch na suchu nepridá, a naspäť domov. Kým som sa dotrepal o útulného, teplučkého domova, bol som mokrý od hlavy až k pätám.
Nehovorím už ani o tom, že dnes som posledný raz jazdil na zľavnenú električenku. Jednoducho mi už nechceli predať ďalšiu. Študujem. No myslím, že áno. Budem mať 26 rokov? Že vraj áno (ale podľa okolia sa správam na menej :). Ale pozor, ja som na to hrdý! :) Neviem čo je to totiž za normu, že sa človek má správať podľa svojho veku, či čo. To je taká blbosť, že to až bolí.). Tak máš chlapče smolu! Ale ja stále študujem? Dokonca len prvý krát, žiadna druhá, či tretia škola, žiadne opakovanie!!! Smola! Žiadne zľavy!!! Bodka.
V ten moment som mal chuť ísť rozbiť celé sídlo MHD, riaditeľa natiahnuť na povraz a obesiť na Novom moste. Bože, ako mňa dokáže vytočiť ľudská blbosť!
Sneží, a Šedé veže sa zahalili do nádherného bieleho závoja. Neodolal som a dal som si jednu dlhšiu prechádzku po bielych planinách petržalských. Je to nádhera. Až sa mi vracajú spomienka na nášho hafana. Ten mal tiež rád sneh, dokázal sa v ňom šantiť i celé hodiny, a to dokonca i na staré kolená. Sneh padá, a napriek tomu, že je vonku zima, je tam vlastne príjemne. Keď príde človek jemne omrznutý domov, dá si teplý čaj – to je ten správny pocit zimy, dobrej, peknej zimy.
Nič proti mojim očiam, ale predsa len okuliare mám a jedno oko je na tom horšie, než to zdravé. Tak o to som skoro prišiel. Nič dramatické, ale ešte teraz to trochu bolí. Poznáte tie malé, ihličnaté kosodreviny (alebo čo je to za stromočudo), ktoré rastú na sídliskách? No tak jednu takú som si pozrel – nechtiac – pekne zblízka. Cítil som, ako sa mi ihličie zarýva pod oko, v tom momente vyleteli slzy, nič som nevidel a ešte sa mi pod nohy zamotal aj nejaký nervózny pudlík. Samozrejme som zahrešil, kto by v takej situácií ostal pokojný, no a ten pes, ako náhle som to vyslovil, začal po mne štekať jak bláznivý. Pes moralista, to som ešte nevidel. Ale zdá sa, že bude všetko v poriadku, ešte stále síce cítim ihličie pod okom, ale zatiaľ vidím :).
Dnes je krásny deň, a zajtra kto vie aký bude. Podstatné je, že ja ešte stále žijem, a občas aj niečo na toto miesto napíšem. Ono, byť dnes bez internetu nie je asi žiadna sranda. I keď až na jednu výnimku mi vôbec nechýbal. Aby som napravil svoj týždňový deficit, tak prajem všetkým, všetko dobré do nového roka, a sebe a podobne postihnutým ako ja, úspešné dokončenie diplomovky a vysokoškolského štúdia. :)
No čo tým kocúrom chcel asi autor povedať?! Veď predsa je to také jednoduché. Veselého Silvestra, bavte sa dobre a hlavne..., prežite ho všetci v plnom zdraví (o plnom vedomí som nič nehovoril ;) )!
Dnes o 7:00 miestneho času som skoro zmrzol. :) V Blave začal úradovať pravý, nefalšovaný blizard. Nič príjemné. Kým naše malé, staré psisko, to ešte nejako vydržalo – i keď len tak, tak, vietor ním hádzal z jednej strany chodníka na druhý – tak so mnou to bolo horšie. Zabudol som si rukavice, a tak moje krásne ručičky :) primrzli k vodítku. Mal som pocit, že už sa toho vodiaceho nezmyslu nikdy nezbavím. Ešte pol hodinu po tom, ako som sa vrátil, som si ruky necítil. Krút jak sviňa. Krátko po návrate domov, a zahriatí mojich zmrznutých pazúrov, som opäť sladko zaspal. Konečne je v Bratislave poriadna Zima!!!
Obed som dnes varil ja. Už zase. Každý kto ma pozná vie, že keď varím ja, nemôže byť na obed nič iné ako Palacinky á la Mick, tentoraz s jablkovou plnkou.
21.12.2005 Na Vianoce kupim kapra za zlavu v "kerfuri", lalalala la... :)
Vianoce mám vybavené. Jednoducho a krásne. Brata som vybavil cez internet, no a pre mamu sme zašli do hyper marketu, prišli, kúpili a odišli. Ja som si pri tejto nákupnej príležitosti spomenul, že by som mal konečne začať písať diplomovku. Však. Na druhej strane je to zaujímavé, sledovať ľudí, čo robia, ako sa správajú, a aké sú ich pohnútky vo vnútri takého komplexu. Musel som byť nakopnutý do zadnice, aby som sa vlastne vôbec niekam pohol. Tomu hovorím diplomovkový syndróm. Jednoducho som tam stál, a pozoroval čo tí ľudkovia robia. Bol to ináč celkom slušný záhul na mozog. Z jednej strany sa ozývali vianočne pop/rock piesne, spievané pochybnými interpretmi (najväčšie utrpenie som zažíval keď zaznelo „Thank God It's Christmas“ v podaní nejakého divného týpka :) ), z druhej strany živá ľudová hudba. Ľudia sa zastavili, zatlieskali a potom sa pomaly pohli ďalej, nie je kam sa ponáhľať. O tom, ako celý tento obchodný kolotoč kazí Vianoce som už raz čosi napísal, ale stále mi to vŕta hlavou. Je to naozaj nutné? Nechám ja to radšej, zatiaľ, tak. Čo som si však dnes uvedomil je, že taký hypermarket, či zábavno-obchodné centrum je svet sám pre seba. Taký mikro svet v tom našom veľkom. Jeho odhaľovanie môže byť celkom zaujímavé. Načo cestovať do ďalekých krajín, keď v istom zmysle „exotiku“ možno nájsť aj doma. Ale to možno zase zo mňa hovorí „lenivý“ študent etnológie ;).
19.12.2005 Zima, studená, chladná a predsa tak krásna...
Vonku husto sneží. Zvláštne, vo svojej podstate nemám rád zimu, ale keď takto nádherne husto sneží, vždy si spomeniem na jednu melódiu. Melódiu z Daggerfallu, ktorá vo mne vyvoláva krásne nostalgické spomienky, a v ten moment mám zimu rád. Všetko je biele, sneh šľahá do tváre, vonku sa pomaly stmieva..., pokiaľ vydrží snežiť celý deň.
Ale áno, ešte stále žijem. Aspoň myslím :). Človek tak sleduje všetko okolo Oblivionu, a naraz zistí, že keď má dosť času, tak novinky nejako nepribúdajú.
Neviem ako je to už dávno, čo som zaregistroval, že Francúzi budú mať na poštových známkach herné motívy, ale dnes som sa stal majiteľom pár takýchto známok. Jaj kde sú tie časy keď som normálne zbieral známky. :)
Moja duša trpí..., bol som v Lacných knihách a bez peňazí! ;) To je asi jedna z najväčších blbostí, čo človek môže urobiť. No fakt. Chodím tam vždy s nejakým polročným intervalom, a tentoraz tomu nebolo inak. Ako vždy som tam našiel niečo zaujímavé. Čo niečo? Bolo toho mnoho, viac než mnoho, a doteraz uvažujem, či to tam ešte bude, a či mi budú stačiť tie peniaze čo mám. Ono, keď sa na to človek pozrie z pohľadu peňazí, tak tam nechá viac peňazí, než keď by vošiel do predajne s názvom „Drahé knihy“ :). Lacné knihy sú vážny problém. Za celý čas ich existencie sa mi už tri krát stalo, že som tam vošiel bez peňazí a videl tam niečo, čo som fakt chcel. Prišiel som na druhý deň, a už to tam nemali!!! Zlé, veľmi zlé (príklad: Lands of Lore CD verzia, v krásnej veľkej krabici za mizerných 70 korún slovenských, no nezabilo by vás to?). Lacné knihy sú peklo, ale napriek tomu sa tam vždy nájde niečo zaujímavé, až si človek kladie otázku ako sa to tam ocitlo. Mojím najcennejším úlovkom je asi edícia Náboženské tradice světa, čo je 10 dobrých kníh o svetových náboženstvách (bohužiaľ mám ich len 9, toto je jedna z tých troch chýb :) ) a v podstate to bolo za facku. Ak by som mal siahnuť do hernej oblasti, tak asi najviac si cením Advanced Dungeons&Dragons Masterpiece Collection, za zhruba sto korún, šesť klasík od SSI. Zlaté, preklínané Lacné knihy.
Som debil, magor, idiot a somár!!! Nič viac mi už nenapadá, ale keby napadlo, tak aj to som! Zabite ma, ale tak lenivú sviňu ako ja som jakživ nevidel :). Zabudol čo som vedel, a dokonca aj to čo som nevedel. Schválne či som cvičil naposledy tie písmenká?! Samozrejme že nie, dosiahnuť na Mazdu RX8 bolo prednejšie... Čo je toto za debilné uvažovanie?!! Som jeden kus nezodpovedného živlu. A to radšej nebudem spomínať diplomovku, lebo by ma z toho rozhodilo úplne. Nie, venujem sa jej, ale len akosi tak trošku, okrajovo. Myslím na to, ako to spracovať a tak, ale literatúra a s ňou i teória sú luft, nič, nikde. Bez toho to vraj nepôjde.
Písmenká, čože sú to za písmenká? Také pekné, i keď môj škrabopis je otrasný vo všetkých jazykoch ;).
Sneží..., sa zelenajú! Zvykli sme pokrikovať v triede. Dodnes neviem čo to bol za divný nápad. Ale osadenstvu triedy prezrádzal fakt, že vonku sneží. Hmm, aj teraz sneží, vonku je mráz a mňa ide z toho rozhodiť. Sneh sa totiž neusádza, ale sa topí a z toho môže byť ráno len jediné – ľadová pohroma, zlomené nohy, ruky, či väzy (no to posledné by asi ťažko niekto rozchodil, ale aj to sa môže stať). Nevadí, idem si ja pekne trénovať písmenká, lebo som to posledné dva týždne nejako flákal. Jednak z vlastnej viny a jednak nie celkom z vlastnej :). Vždy sa čudujem, kde chodím na také vety. Ale aj tak, nakoniec namiesto trénovania písmenok, budem hrať Need for Speed, už to vidím.
Nejaký čas som bol bez internetu. Zistil som, že mi akosi chýba. Niežeby som ho nejako vážne potreboval, to nie, ale človek si tak hovoril, koľko vecí zase bude musieť čítať, keď sa k nemu dostane. Ale kašľať na to, horšie je na tom moja chuť niečo si zahrať. Aj by som si niečo zahral, ale akosi ma nič nebaví. Absolútne. Teda viem čo by som si rád zahral, ale podobných hier je dnes sakra málo, a tie staré čo mám, som už hral toľkokrát, že to už ani zdravé nie je :). Ešte horšie ako to, že sa mi nič nechce hrať, je to, že ani nič iné sa mi robiť nechce..., vôbec, najradšej by som so všetkým praštil a nerobil vôbec nič. Lenže to nejde. Nemožné. A potom narazím na článok, ktorý zas rozoberá násilie v hrách. Ach jaj. Za x – rokov od vtedy, čo som prvý raz hral Dooma, mi nikdy nenapadlo zobrať motorovú pílu a použiť ju spôsobom „lietajú nožičky, ručičky a hlavička“ (ok, tak toto mi napadlo už mnohokrát – ono keď človek čaká v nejakom dlhom rade, tak mu podobné myšlienku musia prichádzať na um i bez toho aby poznal Dooma :) ). Ale presviedčajte rodičov, že sa im dieťa už ako psychopat narodilo?!
2.11.2005 Internetové pripojenie, hokej, Sims2 (GBA), jednoducho dnešný deň
Niekde nie je nič, niekde je toho viac a všade je toho dosť. Avšak, niektorých vecí už začínam mať dosť. Napríklad aroganciu istých poskytovateľov internetu, a ich nezáujem o zákazníka. Už skoro pol roka ťahám rýchlosťou postihnutého slimáka (15 KB/s), všetci naokolo však majú rýchlosť vyššiu.
Okrem toho, že som si nejakým nedopatrením pomýlil zápasy (namiesto Caroliny, som myslel, že budú hrať Flyers s Ottawou), a toho že som dnes akosi prežratý (to viete rodinné oslavy :) ), a lezie na mňa depka, sa nič zvláštne nedeje. Akurát som na chvíľu vymenil pokémonov za Cardahaliu, a vrátil som sa v čase o niekoľko rokov späť. Možno z toho pramení tá depresia (hmm, že by seba diagnóza?). Pretože v tom mýtickom, minulom, dávnom čase bolo akosi viac času (ehm) na hranie, a celé to človek vnímal nejako inak, než je tomu dnes. Práve dnes mám taký pocit, že by som to rád vrátil do toho momentu. Ale tak akosi celkovo, lebo nerád by som maturoval po novom :). Nastaviť ručičku časomeru na 94 rok, nebolo by to fajn??? 14 rokov, nič ma netrápi, povinnosti len školské (ľavá zadná, viac-menej :)), času kopec, každý deň sa človek dozvie niečo nové a hry sú stále dobré a hlavne kvalitné a dlhé. No zastrelím sa kvôli tomu? Nie, to nehrozí, už sa to nevráti. Jedine..., ále nič. Idem sa naplno ponoriť do bezútešnej, nostalgicky podfarbenej, ľahkej depresie (a fakt, že Flyers prehrali, tomu tiež dvakrát nepridáva :) ).
Dnes nemám vôbec chuť nič robiť. Akurát čo som spravil obed pre zvyšok famílie (pekné a chutné palacinky :) ), ale to je tak všetko. Poctivec vo mne mi vraví, aby som sa pozrel na nejaké veci, čo potrebujem do školy, ale Lenivec vo mne na to kašle. Momentálne počúvam toho Lenivca. Schizofrénia to je ťažká vec. :)
A popritom nič nerobení, počúvam perfektný soundtrack k hre Driv3r. Zlá hra, dobrý soundtrack, to si už dávno nepamätám. U filmov je to skoro bežné :), pár príkladov za všetky Conan the Destroyer, o filme radšej pomlčím, ale ten soundtrack, to už je iná káva. Alebo 13th Warrior (Vikingovia), film to bol divný, mal miesta ktoré sa mi páčili, ale ako celok – doporučenie je nerozmýšľať pri ňom. A hudba? Zase vynikajúca. Nuž stáva sa. Driv3r je fakt výborný výber.
Ak by na to náhodou niekto hodil očkom, tak prikladám aj tracklist.
1. mellowdrone “C’mon and Try”
2. Phantom Planet “Big Brat”
3. Iggy And The Stooges “Gimme Danger”
4. The Raveonettes “Bowels Of The Beast”
5. SLO-MO “Boy from the City”
6. Syntax “Destiny”
7. Okuniev “Ripe For The Devil”
8. Teddybears “Move Over”
9. Narco “The 2nd Evolution/Stand Off”
10. Narco “Evil Brother”
11. Los Halos “Black Thread”
12. Stateless “Exit”
13. The BellRays “Zero PM”
14. Hope Of The States “Static In The Cities”
17.10.2005 A,B,C,D alebo E mne je to jedno, alebo o ako to vidím s hodnotením v mojom indexe...
Istotne to niektorí poznáte. Skúška je na konci, a nastal čas, kedy sa rozhoduje o hodnotení. A občas sa stane, že hodnotenie ostáva niekde na pomedzí.
„Tak čo s vami, je to tak na B alebo C...“
„Mne je to jedno čo mi dáte, kľudne to môže byť aj C,“ znie často moja odpoveď (a okrem toho v druhom ročníku som mal skoro samé C, a tak som si privlastnil jednu pesničku od Michala Davida, ako svoju, ehm, študijnú hymnu :) )
Občas však mávam pocit, že to nie je najlepší prístup. Aký si vlastne o mne urobia obraz? To je tá otázka, čo mi občas bleskne hlavou. Môže sa zdať, že mi je štúdium úplne ľahostajné, a to práve nie je. Je mi len ľahostajné hodnotenie, ktoré nemusí vždy zodpovedať sume vedomostí. V mojom prípade dokonca zahŕňa i také veličiny ako je počasie, postavenie hviezd, spln mesiaca a pod. ;) K týmto prírodným veličinám sa potom radia tie reálnejšie, ako je samotná otázka. Totiž pri skúške dostáva človek len jednu otázku z celej sumy vedomostí, ktoré by mal vedieť. A aspoň u mňa je to tak, že niečo viem lepšie a niečo horšie. Ak mám šťastie vyberiem si to čo viem lepšie a A-čko je na svete. Ak mi deň nepraje, tak väčšinou si vyberiem to čo mi práve nejde – a E-čko je tu.
Takže podľa mňa známka nikdy nevyjadruje čo jednotlivec vie alebo nevie. Preto mi je do istej miery ľahostajná. Myslím si, že podľa známky by sa nemalo hodnotiť to, či človeka štúdium baví alebo nie. Jednoducho každý máme iný prístup k veci. A mňa štúdium baví, i keď to tak mnohokrát nevyzerá :).
Víkend na konci, ešte by som mal čosi spísať, ale sa mi nechce. Zato som sa zamiloval do jednej skladby. Volá sa Cenwen a pochádza zo soundtracku k Spellforce: Breath of Winter.
Podľa mňa je to veľmi pekná pieseň (hovorím soundtrackový víkend :) ).
Zajtra ma čakajú opäť prednášky, po týždni voľna sa mi ani nechce na to myslieť. Problém je, že som čerstvo vyliečený a mám znova pocit, akoby na mňa zase čosi liezlo :).
Pomaly sa musím rozlúčiť i s počítačom, príde nový. Všetko zariaďuje brat – mladší. Už nejaký tie rôčky sa radí medzi pracujúci ľud, tak sa rozhodol, že troška vylepší mašinku. Radikálne. Starý preč, nový do domu. Pritom si myslím, že uvažuje celkom racionálne, takže zatiaľ sa budem musieť zmieriť so slabšou grafikou (hej ja :) ), síce pretaktovanou, ale slabšou (plán je taký – počkať ešte cca minimálne pol roka, a potom kúpiť nejaké tie do SLI zapojenia – 6600/6800 podľa ceny, kto vie čo z toho nakoniec bude). Ale inak ešteže má mňa. Pri tom zhone a zháňaní komponentov skoro objednal nedostačujúci zdroj – rozumej do SLI budúcnosti nedostačujúci. No a čo, poviete si, veď vždy sa dá vymeniť. Ja hovorím, to by bola zbytočná robota.
Dúfam len v jedno, aby v konečnom dôsledku bol ten počítač Oblivion ready. :)
Je mi fajn, i keď podľa predpovedi počasia by mi ani nemalo byť (vysvetlenie – moja nálada totiž je rovnaká ako počasie, keď je blbé počasie cítim sa pod psa a nič sa mi nechce robiť, keď je pekne – oj to je iná káva :) ). Sedím si tu, premietam aký bol dneska fajn deň. Choroba sa zdá byť na odchode – už bolo na čase. V ruke pohár červeného, hrá mi dobrá muzika, proste pohoda. Čo viac si môže človek priať? Snáď len aby ta zima nebola. A budem happy celý zvyšok roka. Hmm, tak mi napadá. Nechce mi niekto sponzorovať cestu do teplých krajín? Každoročne. Na jeseň by som odletel kamsi na Bahamy, Jamajku alebo Havaj a na jar by som sa pekne vrátil na rodnú hrudu. No nebolo by to fajn? Bolo, ale keďže mám teraz fasa náladu, môžem si snívať koľko sa mi chce – a okrem toho už je noc, a vtedy sú sny najsilnejšie.
11.10.2005 Mäsožravec alebo aj ľudské mäso je jedlé!!!
Včera som kdesi čítal článok o proteste proti konzumácii mäsa. Aktivisti sa zabalili do sáčkov, tak aby vyzerali ako mäso v predajni. Človečina, hmmm (nevhodné pre ľudí so slabým žalúdkom ;) ).
Vlastne bolo to predvčerom z večera a nebola to mor ani cholera, ale keďže kvôli podobných chorobám nemusím navštevovať zatiaľ lekára, tak len tipujem nejakú tú chrípku alebo niečo podobné. Teplota je sviňa vec, človeku sa krúti hlava, je unavený...
Mám toho plné tesáky. Neznášam akúkoľvek chorobu, ktorá sa snaží ma zlikvidovať. Poviete si, to máš dobre, neumieraš, ale aspoň nemusíš ísť do školy. Naopak, rád by som išiel do školy, pretože sú tam predmety, ktoré sa neoplatí vynechávať. Ale človek si nevyberá. No nič idem to rozležať :), teda rozsedieť, spravím si čaj, hodím do seba nejakú tu tabletku a snáď to dokopem do úspešného konca.
Nie, mezbláznil som sa. Jediný koho je tu možno považovať za blázna, sú obchody a iní šialenci, ktorí sa nám snažia nahovoriť, že už sú tu Vianoce. Na čo je to dobré?
Spať som išiel okolo druhej a zobudený som bol o piatej. Veľmi som sa nevyspal, ale s tým už nič nenarobím. Hlava ma bolí ako koňa, a celý som nejako psychicky na dne :).
Áno, a aké! Už som včera spomínal, že počítač bude meniť majiteľa (resp. on už bol de facto predaný, ale odovzdanie bolo pozdržané, i kvôli tomu, že ho potrebujem do školy :) ). A tak zálohujem, vypaľujem a prehrabávam sa diskom, že čo sa tu za tie tri roky nahromadilo...
Jeden deň sa skončil, druhý sa začína a Mick do svojej postieľky ulíha...
Ehm, no jednoducho povedané, dnes bol fajn deň, síce trocha pod mrakom, ale bol nádherne príjemný. Podstatné je, že som sa opäť snažil venovať aj práci na diplomovke, i keď som tomu moc nedal (koľko je nič?) :). Škola je za mnou, ďalšia prednáška ma čaká až v stredu a ja budem medzitým čistiť HDD a robiť iné srandy – brat sa rozhodol predať starý komp. A preto nachádzam rôzne stare "artefakty", ktoré som kedy vytvoril a možno sa s nimi i podelím.
Takže sérii Elder Scrolls prajem veľa úspechov do budúcnosti a sebe dobrú noc :)
Aby som nezabudol, Flyers vyhrali posledný prípravný zápas nad Capitals 7-6! A konecne nastúpil aj Forsberg, ktorý bol zase (ach jo) zranený, a strelil si gól – to môže byť dobré znamenie. Naostro začíname v stredu (7.10.) proti Rangers. To by mala byt malina (dufam :) ).
Domů
